Stále o tom istom...

V:

Predtým než zaspím, pobozkám si palec na pravej ruke. Robím to tak každý večer. Najskôr to bol rituál, po dlhšom čase sa to stalo tradíciou. Ďakujem tým sama sebe, že som opäť prežila ďalší dlhý smutný a nenaplnený deň v mojom stereotypnom živote.

“Mala by si sa liečiť,” povedala mi L, keď si prečítala úryvok mojej tohtoročnej seminárnej práce zo sociológie, ktorá bola zhodou okolností aj mojou autobiografiou. Dala som jej ju prečítať, aby som trošku odľahčila tému. Prišla ešte len pred pol hodinou, ale celý ten čas sa tvárila akosi zvláštne.

“No čo nepovieš! Veď ja som v poriadku, ani chorá, ani závislá...no vážne!” Bolo mi strašne.

“Hmm...akurát pred týždňom som čítala jednu novú štúdiu. Akýsi portugalský vysokoškolský profesor zistil, že vraj existuje nový druh závislosti, na láske. Sledoval hrdličky. Keď samičke umrel partner, prestala spievať. Ako ty, chápeš? Odkedy si závislá na láske, už nespievaš.” Lacno sa na mňa usmiala, odpila si z kávy a potiahla z cigarety. V ústach mala žuvačku a na stole mobil, ktorý hypnotizovala pohľadom. No, Objekt L sediaci predo mnou bol jednoducho typickým príkladom obete všetkých novodobých závislostí.

“A ty by si mala prestať fajčiť. Mne z lásky aspoň nežltnú zuby.”

“Zato ti tvrdne srdce a chladnú slová, mám pokračovať? Vraj aj tej chuderke samičke hrdličke sa vyhodil ekzém na zobáčiku...daj si pozor, je obdobie herpesov.” Dokelu, tá ma vedela vytočiť. A taktiež vedela, že má pravdu. A ja som to vedela tiež. A o týždeň to budú stopercentne vedieť aj všetci moji kamaráti, pretože všetci moji kamaráti, sú aj kamaráti L. Ona bola totiž vždy stredobodom pozornosti. Keď bola v móde riflovina, ušila si z nej podprsenku...aj keď to vyzeralo strašne. No a keď sa svet vzbúril proti terorizmu, ona nosila tričko s nápisom ME AGAINST BIN LADIN. Pred mesiacom sa dozvedela, že svetom hýbe psychológia. Od tej doby ma pravidelne dopuje dôležitými štatistikami, najnovšími výskumami a odbornými informáciami, ktoré jej ponúka strýko Internet. Nikto ju nikdy nechápal a práve preto ju všetci zbožňovali. A ja som za ňou bežkala ako psík. Bola tým, čím som nebola ja. Obľúbená, vtipná a spoločenská.

“Vieš čo, daj mi pokoj! Mne je s mojou depkou dobre. Konečne mám skutočnú priateľku.”

“Ale cica, nečerti sa. Pozri, každému z nás sa to už raz stalo. A komu nie, nech sa prihlási a ja to napravím.”

Musím uznať, že vo svojej hlbokej podstate schovanej kdesi pod tou maskou chladnej a krásnej intelektuálky bola milá. Možno iba ku mne, no to mi stačilo. V tej chvíli som mala obrovskú chuť povedať jej: Ďakujem. Netuším kto ťa ku mne zoslal, ale aj keby to bol sám Lucifer, som mu za to vďačná. Nepovedala som jej to.

“Prečo? Čo také som urobila, že ťa musím počúvať?” vykríkla som, pričom sa na mňa pozerali všetci ľudia v miestnosti.

“Narodila si sa a vybrala si cestu, na ktorej si stretla mňa. Bol to osud, chápeš? Ty mi ukazuješ cestu, ktorou mám ďalej ísť a ja ti dávam silu, ktorú potrebuješ. My dve sme ako jedna. Žijeme v symbióze a tvoríme dokonalú harmóniu.” Nevedela som, o čom hovorí, ale tie slová zneli pekne. Až tak pekne, že som sa s ňou ďalej radšej nehádala a nechala som ju v kľude dofajčiť cigaretu.

“Vieš, vedela som, že to nebol ten pravý, ale bolo mi s ním dobre,” povedala som o chvíľku. Chcela som jej dať už pokoj, vedela som, že nie je stavaná na zložité úvahy typu ”Čo by bolo keby.” Lenže potrebovala som sa vyrozprávať. Potrebovala som počuť, že všetko sa vyrieši. Potrebovala som počuť to, čo potrebujú počuť všetky ženy, keď sa cítia hrozne - že som krásna, múdra a príťažlivá.

“No veď práve. To je tá závislosť. Vedela si, že to nie je ten pravý, ale bola si s ním aj napriek tomu, pretože si nechcela byť sama, pretože si potrebovala byť na niekom závislá.”

“Máš pravdu. Kašli na to, ja sa z toho nejako dostanem, neboj sa,”

povedala som aj napriek tomu, že som vedela, že to až také jednoduché nebude.

Včera večer som bola v kine. Dávali jeden z tých ”super vtipných amerických teenegerských filmov”, čo vás donútia smiať sa a plakať zároveň. Smiať sa na priblblých vtipoch o sexe, plakať nad tým, že sa na nich smejete. Ale bolo mi to v podstate jedno. Vedľa mňa sedel R a ja som bola z neho totálne hotová.

Keď som sa vrátila domov, našla som si na mobile asi milión zmeškaných hovorov od V. A taktiež SMS: “ PRECO SA NA MNA LEPIA SAMI IDIOTI? PRECO? PRECO?.... ZAJTRA O 12,30 TA CAKAM V KAVIARNI.” Keď mám pravdu povedať, hneď mi bolo jasné, čo sa stalo, takže som mala dosť času pripraviť sa na jej srdcové výlevy. Lenže to som ešte netušila, ako veľmi je na tom zle.

Ako som sa neskôr dozvedela, v kaviarni na mňa čakala už od desiatej. Spoločnosť jej robila len šálka akejsi tmavohnedej gebuziny a bulvárny denník.

“Vieš, že 90% informácií z bulváru je vymyslených?”

“A ty vieš, že 40% vrážd je zavinených slovnou provokáciou obete?”

odpovedala mi V. Bola vtipná. A vtipná bola len vtedy, keď mala zlú náladu.

“WAW, tak túto štatistiku ešte nepoznám.” povedala som a čakala na reakciu. Normálne by sa na mňa aspoň usmiala, no ona sa na mňa ani len nepozrela. Z toho som usúdila, že bude lepšie zvoliť taktiku tichej spoločníčky a poslucháčky. Behom desiatich minút mi povedala všetko. Ako jej povedal, že ju miluje aj ako to na druhý deň odvolal a skončil to s ňou. Ako veľmi ho nenávidí aj ako veľmi nenávidí samu seba. Hneď mi bolo jasné, že v tomto stave potrebuje skôr vľúdne slová než ironické poznámky. Tak som jej teda vyhovela a v to popoludnie som použila vety ako: Si silná žena a on len slabý chlap... alebo... Všetko zlé sa mu v živote trojnásobne vráti... atď. Niežeby to všetko nebola pravda, no hovoriť podobné životné pravdy som nemala vo zvyku.

“A kde si bola včera, že si mi nezdvíhala?” spýtala sa V.

“Hmm...v knižnici. Vieš, musela som dokončiť ten nový projekt, čo musím odovzdať v pondelok.” V sa síce tvárila, že mi to verí, no v skutočnosti mi to nezožrala. Vždy keď mi neverila, pozrela sa na mňa so zdvihnutým obočím. A robila to často. Nedôverčivá, opatrná, mierne zakomplexovaná a veľmi uzavretá. Nechcela som ju klamať, no už vôbec som ju nechcela zabiť informáciou, že som s niekým začala randiť. Spokojná sama so sebou a hrdá, že sa mi úspešne podarilo zbaviť V myšlienok na mužov a samovraždu som sa vybrala za R.

Po ceste som ešte rozoslala niekoľkým ľuďom informačnú SMS o stave V, aby ju všetci nechali na pokoji. S R sme sa mali stretnúť na Hlavnom námestí. Stál pri fontáne a mal rozkošne rozfúkané vlasy.

“Keby si len vedela, aký som šťastný, že ťa vidím,” povedal mi, pobozkal ma na líce a chytil za ruku. Vtedy som si uvedomila, že som sa asi po prvýkrát zamilovala...

Bol to ten najkrajší týždeň v mojom živote. Nebol v ničom odlišný od tých ostatných 1154 týždňov môjho 21 ročného života. Bol ale výnimočný, pretože som bola zamilovaná, šialene zamilovaná. Ako nejaká puberťáčka, čo si lepí na stenu plagáty Backstreet Boys. Trávili sme spolu každý deň. Dokonca som sa vykašlala na jeden zápočet, len aby som mohla byť s ním.

Bola som šťastná a okoliu som to dávala patrične najavo tým, že som sa neustále usmievala. Hraničilo to až s istým druhom choroby, o ktorej som čítala na nete. Je to ochorenie, pri ktorom sa pacientovi zasekáva sánka a nie je schopný tváriť sa vážne. Tak nejako podobne som sa cítila aj ja.

Keď už som z toho bola úplne mimo, rozhodla som sa, že sa o svoje šťastie podelím s V. Chcela som jej povedať, že mám chlapca a že je celkom iný ako všetci ostatní muži v mojom živote. Nebrala mi ale telefón. Tak som sa teda vybrala za ňou domov.

Mala som pravdu. O týždeň to už vedeli všetci. Rýchle prsty L zas raz zasiahli a SMS s obsahom: “NIC SA V NEPYTAJTE.V DOSTALA KOPACKY. DIKY,” sa dostala do všetkých sietí mobilných operátorov v krajine a nedopatrením aj do môjho telefónu. V tej chvíli, ako som to zistila, chcela som sa rozplynúť ako obláčik dymu z cigarety. Chcela som kričať, plakať, smiať sa, zblázniť sa. Nechcela som, aby ma ľudia ľutovali. Celý týždeň som sa snažila nemyslieť na to. Chodila som na prednášky a odtiaľ späť domov, kde som sa celý večer prejedala. A tento relax mi skutočne pomáhal...až kým som v jeden krásny večer nedostala tú strašnú správu. Odrazu som hodila mobil o zem. Asi o 5 minút som tam hodila aj sama seba s myšlienkou, že keď som už blázon, tak nech aspoň poriadny.

Zo zvyšku dňa si pamätám už iba útržky...teplo, zima a červená farba. Dúfala som, že to bola krv, no ráno som zistila, že to bola iba červená fixa, ktorou som počarbala parkety.

“Tak ty si tu mala swingers party a mňa si nezavolala?” spýtala sa ma L ironicky, tak ako to vedela len ona, stojac medzi dverami môjho bytu. Teda bol to vlastne byt mojich milovaných rodičov, ktorí sa dočasne zverili do odborných rúk zdravotníkov a zaplatili si 14-dňový liečebný pobyt v Piešťanoch. A mne sa to v tú dobu naozaj veľmi hodilo.

“Vyzeráš otrasne V.”

“Prosím ťa, neoslovuj ma a poď dnu. Ešte ma uvidí suseda a informuje našich,” sklonila som hlavu a stiahla L dnu.

“Aha, tak ty tuším vyzeráš tak ako sa cítiš. To je dosť zlé. Ale radšej sa nebudem už nič pýtať,” povedala a praskla žuvačkovú megabublinu. Bola ako decko. Ani deti nevedia, čo majú kedy urobiť a povedať. Vždy to pokazia, ale vy sa na nich nemôžete hnevať.

“Vieš čo by som teraz chcela?” spýtala som sa.

“Plastiku?”

“Aby si držala hubu!” Pôvodne som jej chcela povedať ako sa cítim a že by som chcela vymazať všetky svoje spomienky, no tou plastikou ma fakt naštvala. Chytila som ju za rukáv a doviedla až do mojej izby. Bol tam smrad a tma ako v kanále.

“No keby vaši vedeli, že tu takto hniješ,” povedala: “ale vážne, počúvni ma! Musíš sa z toho dostať!” pokračovala a nečakane ma chytila za holé lýtko.

“Ježiši, veď ty si sa neholila už najmenej 2 týždne, fuj.” Rozplakala som sa. Vlastne som už len híkala ako kobyla, pretože slzy boli to prvé, čo sa mi v zúfalstve minulo. Plač často lieči, no mnohokrát sa stáva, že je z neho človek ešte viac chorý. Ja som toto štádium práve vtedy dosiahla.

“Poď ku mne dievčatko,” povedala mi L a ja som sa jej v momente vrhla na hruď. Ona siahla po vreckovke a priložila mi ju k nosu: “fúkni zlato.” Tak som teda fúkla.

Plakala som asi hodinu, i keď bez sĺz. Až teraz si uvedomujem, aké to muselo byť komické, keď som robila všetky tie grimasy a tvár som mala pritom celkom suchú. Potom nasledoval smiech a po ňom nekonečná debata na témy ako Čo je zmysel života? Prečo sú muži a ženy takí rozdielni? alebo Aké čižmy sa budú nosiť túto zimu?.

Zhovárali sme sa asi 5 hodín vkuse. Tlačili sme sa pritom tým jediným, čo mi v chladničke zostalo- tlačenkou. Neviem prečo, ale po tom množstve slov, názorov a uhlov pohľadu som si pripadala strašne úbohá, že ma dokázala rozhodiť taká maličkosť ako to, že som dostala košom.

“Tak akú liečbu navrhuješ?” spýtala som sa.

“Hmmm...každá závislosť sa lieči abstinenciou. Takže ak si závislá na láske, musíš ju absolútne vysadiť.”

“No a čo ma podľa teba tak vzalo?”

“Veď ja viem, ale myslím to tak, že v najbližšej dobe si budeš iba užívať...Žiadne myšlienky na budúcnosť, žiadne slaďáky ani romantické filmy, rozumieš?”

Na chvíľu som si to skutočne predstavila. Uvidela som seba v úlohe FEMME FATALE, ako lámem mužské srdcia a mstím sa opačnému pohlaviu za všetky krivdy spôsobené ženám. Prišlo mi z toho zle. Vystrelila som ku záchodovým dverám, aby som o 10 sekúnd uvidela tlačenku po druhýkrát.

No a odrazu mi bolo trochu lepšie. Nielen od žalúdka, najmä na srdci. Akosi mi bolo všetko jasné a ja som sa už nechcela viac zožierať a ľutovať sa. Vstúpila do mňa sila a odhodlanie začať všetko odznova a využiť všetko, čo mi v tej chvíli život ponúkal. Slobodu, samostatnosť a dostatok času e som sa do kuchyne akoby nič a pokračovala som v tlačení tlačenky.

“Bude z teba bulimička, uvidíš...na nete som čítala, že 50% žien s tým začalo po rozchode s partnerom. Majú potom lepší pocit, akoby sa očistili,” povedala L. Keď mám pravdu povedať, už som ju ani nepočúvala. Bola som totiž celkom zahĺbená do predstavy môjho nového života.