Life´s a Bitch

Nie je to moje prve dielo, ale zato jedno z mala, s ktorym som ako-tak spokojna... tak davam "do placu" prvu kapitolu :) Upozornenie: dejova linia je zalozena na homosexualite.

Life´s a Bitch

„Neskutočne mi lezieš na nervy,“ zavrčal som. Stále sa tváril rovnako nezaujato, dokonca sa na mňa usmial, presne tým milým a debilným spôsobom, akým sa usmieva pedofil na svoju obeť. Pekné prirovnanie, napadlo mi v tom istom momente a kyslo som sa zaškľabil.

 

„Aha... hm... no, to je dosť možné,“ znela jeho inteligentná odpoveď. Na chvíľu som stratil reč: presne na takú dlhú chvíľu, kým som si uvedomil, že inú reakciu som vlastne ani nečakal.

 

„Sľúbil som jej, že prídem,“ doložil ospravedlňujúco. Zjavne si moje mlčanie vyložil po svojom. Nemienil som mu to nijako uľahčiť:

 

„Nabudúce mi to oznám ešte vo chvíli, keď budeš nado mnou chrčať, to bude ešte lepšie.“

 

Uškrnul sa a natiahol sa po cigarety. Liezlo mi to na nervy - na tabakový smrad ma od detstva navykala vlastná matka. Teraz to však nebolo podstatné, takže som nepodnikol obvyklý protiútok s osviežovačom vzduchu.

 

Potiahol si a nezabudol pridať jednu zo svojich výnimočne geniálnych poznámok:

 

„Vzrušuje ťa, keď vieš, že o pár hodín možno pretiahnem ženskú?“

 

„Ohromne. Asi ako vtedy, keď si sa predtým najedol cesnakového ramenu.“

 

Znovu sa uškrnul. Chvíľkový pocit hlbokej nenávisti ma opäť začal zožierať, hoci som vedel, že mi to robí naschvál - takže som radšej vstal a prešiel ku hŕbe handier, ktoré mi boli natoľko povedomé, že som ich mohol identifikovať ako svoju školskú uniformu.

 

„Ponáhľaš sa?“ opýtal sa, ešte stále ležiac v posteli, obklopený hustou dymovou clonou. Provokatívne som sa rozkašľal:

 

„Na čerstvý vzduch. A teba čaká tá tvoja sliepka.“

 

Ani ho nenapadlo brániť tú ženskú – práve naopak. Pokrčil plecami a zahasil cigaretový ohorok v stave, po akom by sa chudobnejší fajčiari z prvého stupňa základných škôl okamžite vrhli.

 

„Je to sliepka. Ale vyzerá celkom obstojne...“ nahlas prehltol, keď som si obliekal košeľu provokatívne pomaly. Nepochyboval som, že by toto moje divadielko radšej videl v obrátenom poradí a moju košeľu priťahovanú zemskou gravitáciou, na to som však nemal čas.

 

Čo už. Škola je sviňa.

 

„Naozaj nemáš už ani chvíľu?“ zaprosil a v tej chvíli vôbec nevyzeral ako úspešný architekt a podnikateľ, ktorému do štyridsiatky chýba len pár rokov. Pripomínal skôr opustené šteňa a keďže nie som z kameňa, venoval som mu aspoň bozk na rozlúčku. Poriadne dlhý a vcelku dôkladný, podotýkam.

 

„Ponáhľaj sa za to knedľou,“ poradil som mu, než som odišiel, pretože na čele mal napísané, že sa mieni vrátiť medzi vankúše.

 

Vyšiel som pred hotel - žiaden treťotriedny bordel, hoci podľa spôsobu, akým sme ho my dvaja využívali, by sa dalo hovoriť o pravom opaku. Prvý raz, pred rokom, ma týmto miestom dokonale ohúril, hlavne v momente, keď nám milá recepčná podala zlatú kartu ku kráľovskému apartmánu a poznamenala čosi o tom, že hlavný architekt celého hotela má vstup zdarma.

 

„Do riti,“ presmeroval som svoje myšlienky k praktickejším veciam. Pršalo – nie, lialo ako z kanvy a ja som, samozrejme, nemal dáždnik.

 

„Typické,“ poznamenal som sám pre seba slušnejšie, keď okolo mňa prešla babka omotaná čímsi chlpatým, čo asi ešte pred týždňom behalo po nórskych lesoch a so zlatými náušnicami, za ktoré by si mohla kúpiť stredne veľkú krajinu Tretieho sveta. Ako inak, pripísala na môj účet jeden mierne pohoršený pohľad.

 

 

góh

 

 

„Zasa ideš neskoro,“ ozvalo sa, len čo som otvoril dvere. Klasická ária z opery Nevďačný synáčik božskej Matky. Podivil som sa, čože sa stalo, že nedodala „ty nevďačný bastard,“ no nejako som to nerozpitvával.

 

„No a?“ zaspieval som poslušne, presne podľa očakávaní.

 

„Nebuď drzý...“ odvetila. Teda, povedala toho ďaleko viac, ale keďže sa mi nechcelo zakladať si na bolesti hlavy, žalúdočné vredy a rakovinu pľúc, urýchlene som zamrmlal akési chabé ospravedlnenie a zmizol som za dverami svojej izby.

 

„Večera je na stole,“ zaznelo spoza dverí, dokonca doprevádzané slušným zaklopaním.

 

Tak toto už je naozaj divné.

 

„Nie som hladný, vďaka,“ zakričal som a zbavil som sa tej otrasnej neforemnej veci, ktorú šialenci vo vedení školy nazývajú sakom. A až potom som mohol s pokojným svedomím zaplašiť obavy, že som v cudzom byte, pretože sa všetko vrátilo do starých koľají.

 

Vtrhla mi do izby s trochu maniakálnym pohľadom a zavrčala:

 

„Už aj sa poď najesť, ty nevďačný bastard! Ja som sa s tým jedlom natrápila a ty to zješ, aj keby som ti to mala narvať do krku osobne, pretože sa snažím o normálny život, do riti!“

 

S tými povzbudivými slovami odpochodovala späť do kuchyne a ja som si povzdychol: nemalo význam sa s ňou hádať. Pravidelne, asi tak raz do roka, mávala záchvaty rodinnej spolupatričnosti a vtedy bolo lepšie držať hubu a krok – hodinu som ju strpel a na druhý deň som sa pokojne mohol vrátiť k zdravej strave v podobe fastfoodov a plechoviek z automatu.

 

Dnes spočívala rodinná večera v polievke zo sáčku, presnejšie z dvoch sáčkov v množstve vody, ktorá by sotva stačila na jeden. Matka mala asi pocit, že chuť slanej vody je málo výrazná. Nebudem jej však krivdiť, poctivo sa zastavila v pekárni a zobrala tam to posledné, čo tam o deviatej večer ostalo: jednu lekvárovú buchtu a jeden rožok.

 

„Jedz,“ prikázala hlasom hlbín pekelných a tak som nemal na výber, len chytiť do ruky lyžicu. To bola ďalšia jej mánia: západný spôsob života.

 

Načiahol som sa po rožku a v tom istom momente mi plesla po ruke:

 

„Ten je môj. Nenávidím lekvár,“ vysvetlila mi a zhrabla rožok z čohosi, čo asi malo byť košíkom s ovocnými dekoráciami – usudzoval som tak podľa usušenej broskyne a plesnivého banánu, ktoré kúpila počas minulého záchvatu zvaného zdravá strava. Poslednými úkazmi tohto záchvatu okrem ovocia bola aj krabica müsli, ktorá zostala nedotknutá presne ako ten banán.

 

Nemalo zmysel bojovať s ňou a vysvetľovať všeobecne známu skutočnosť, že nenávidím čokoľvek sladké, takže som pečivo ponechal napospas osudu (a žravým náladám mojej matky) a sústredil som sa na to, aby som polievku zjedol čo najrýchlejšie a pokiaľ možno, bez kyslých ksichtov: pozorovala ma totiž ako sup.

 

„A teraz... SADNI SI,“ zvreskla, keď som dojedol a pokúsil som sa vstať a zmiznúť, „Mám pre teba vynikajúcu správu, tak sa, dočerta, prestaň tváriť tak otrávene, lebo sa nezdržím...“

 

Hlavou mi prebehlo tisíc sarkastických odpovedí, ale držal som hubu. Pre istotu. Čím skôr to budem mať z krku, tým lepšie.

 

„Našla som ti otca,“ oznámila mi a ja som pokrútil hlavou v očakávaní, že teraz príde tá vynikajúca správa, hoci som sa už poučil, že jej chápanie výrazu vynikajúci sa pomerne líši od toho môjho.

 

„No? Netešíš sa? NETEŠÍŠ SA, DOFRASA?“ zhúkla a ja som okamžite vyčaril úsmev, premýšľajúc o mobile, ktorý ma čakal v izbe.

 

Jedna nula pre ňu: odhalila falošný podtón v mojom hlase, keď som neprítomne odriekal, že sa strašne teším.  

 

„Čo ti vadí, ha? Čo máš za problém? Nechceš, aby som bola šťastná, do riti?“ pýtala sa, presnejšie, revala na celú kuchyňu. Ešte šťastie, že suseda je hluchá a druhý sused je mafián, takže o nočné ticho nikomu z nich nejde.

 

„Mne ide len o tvoje dobro,“ vytasila svoj nekonečný a neprekonateľný tromf a ja som ostal s otvorenými ústami ako ryba na suchu. Potom som sa prestal tváriť, ako že ma niečo na tomto posranom svete teší a vrátil som sa k svojej pravej podstate s prekríženými rukami a kyslým úškľabkom:

 

„Tak aký je môj drahý otecko? Plešatý, tučný a bohatý, ako vždy?“

 

Najprv otvorila ústa, aby mi vynadala, no potom uznala, že mám v zásade pravdu a prešla do protiútoku:

 

„Prečo neznášaš každého chlapa, ktorého milujem?“

 

„To nie je láska, tomu sa hovorí prostitúcia,“ vyhŕklo mi skôr, než som sa stihol zabrzdiť.

 

„Ako si dovoľuješ!“ vylepila mi. Nijako mi to neublížilo, až na zopár ľahkých škrabancov od umelých nechtov nalakovaných namodro. Kedysi by bola pokračovala, no teraz sa zastavila pri tej jednej facke a ja som zauvažoval, či je to tým, že som už takmer o hlavu vyšší, alebo sa tak veľmi snaží presvedčiť ma o kvalitách nového potenciálneho otecka.

 

„Tak prečo ich nemáš rád?“ opýtala sa znovu.

 

„To nie je pravda. Ja ich mám rád, každého štyridsiateho piateho. A každého stého priam zbožňujem,“ odpovedal som sarkasticky a matka sa zamračila:

 

„Nedrístaj. Toľko ich nebolo. Povedz mi radšej skutočný dôvod, prečo ich nemáš rád.“

 

„Nebude to tým, že kým si na jedného zvyknem, ďalší už odchádza?“ položil som rečnícku otázku a matka sa zamračila ešte viac. Pulzujúca žilka na jej čele ma včas varovala, že je načase prestať s provokáciami.

 

„Seriem na tvoj detinský názor, Ichiro, jasné? Ja sa jednoducho o mesiac vydám a pre mňa za mňa sa aj postav na hlavu!“

 

S tým zmizla a plesla za sebou vchodovými dverami.

 

Ostal som ako obarený a hodnú chvíľu mi trvalo, kým som prestal tupo zízať na plesnivý banán. Iniciatívne som ovocie chytil a aj s celým košíkom vyhodil do smetí, potom som vylial do umývadla zvyšok slaného nálevu, ktorý mi matka naservírovala zjavne v presvedčení, že ak dostanem žalúdočný záchvat, nepostrehnem jej informáciu o sobáši, alebo ešte lepšie, nebudem proti. A nakoniec som odpochodoval do svojej izby, kde som pokračoval v tupom zízaní, tentokrát na strop.

 

Pokúsil som sa vytočiť známe číslo, aby ma človek na druhom konci linky upokojil, prípadne sa o to aspoň pokúsil. Párkrát to zazvonilo a potom mi to zložil. Chvíľu som zúril, potom prišla esemeska. Teraz nemozem zavolam neskor. Kazuo.

 

Naozaj skvelé.

 

Zvyšok večera som strávil úvahami, čo som asi urobil v minulom živote, že mám ten súčasný tak veľmi na hovno.

 

 

góh

 

---