Zlý deň

- Prší! Zas ten skurvený dážď. Odporná tma. Vypadá to, že tá čierňava sa čochvíľa dotkne vysokých barákov všade okolo. Odporné mokré šedé škatule. - Kaluže na sprehýbanom čiernom asfalte okolo mestu na kráse nepridávajú. Prázdna ulica. Schovám sa pod plášť, lebo ja debil dáždnik nikdy nenosím, a stopujem taxík.

„Kam to bude šefe?“

„Pošta Doxi,“ hnusne mi zabehlo, chvíľu som sa dusil, „viete kde to je?“ Ale to už sa taxík pohol. Biela plechovica, prašivé sedačky, prinajmenšom stokilový taxikár, čo smrdí ako tri týždne zdochnuté prasa. Medzi ním a mnou bolo len jednoduché pletivo, klimatizácia bežala naplno, takže v taxíku bolo prinajmenšom 40°. Za chvíľu som sa cítil ako v saune, v ťažkom plášti zo mňa lial pot a kalná voda a pálili v očiach. Dusilo ma.

- To snáď nie je možné, aby niekto tak smrdel. Jeho pach prerážal i potuchlinu taxíku.-

Je mi zle, chcem vracať, ale horko ťažko ten pocit v krku potláčam. - Ešte jeden blok, - hovorím si, - vydrž. -

„Koľko platím?“ Hodím mu cez okno azda dvakrát viac a rozrazím dvere. Radšej dážď ako… ako toto.

- Príšerné mesto, skurvený štát. Čo je to za systém? -

Vojdem do dažďom premáčanej betónovej budovy, sám, mokrý ako myš. Pošta Doxi. Rozbitá dlažba na zemi, kedysi priehľadné okná priehradky a za ňou… postrach. Čo sem leze, keď skoro nemá zuby. Čierne zvyšky. Stále sa škerí. Radšej sa dívam mimo.

„Chcem poslať telegram, píšte.: – NAVRAT ZAJTRA RANNYM VLAKOM STOP AKCIA UKONCENA STOP ZLIHALA STOP – koľko?“

„90.“ Škriekne.

Hádžem stovku na stôl a bežím do dažďa. Ulica je úplne prázdna. Leje.

- Odkedy som vkročil do tohto prekliateho mesta, túžim z neho čím skôr vypadnúť. Pokiaľ možno živý. Všade prítomná mafia, taxíky navracanie, skurvený dážď. -

Srať naň ani plášť si nedávam cez hlavu, i tak je to zbytočné. K tomu padá akási hmla, či smog, či čo to tu vlastne majú. Radšej už kašlem na taxíky. Nech sa pokúšajú zabiť niekoho iného. Namiesto taxíka sa pri krajnici z hmly vynorila čierna dodávka. Ktosi otvorí dvere a mieri na mňa, cez hlavu má kuklu.

„Nastúp! Rýchlo!“

Poslúchnem. Už nebojujem. Svoju úlohu som splnil. Pravda skončiť na dne zálivu pri rybách s betónovou papučou na nohách, to som nemusel… Dávno, na našom prvom stretnutí, my to Kmotor sľúbil. A títo kukláči urobia ako povie. Oni sú vzadu vlastne dvaja. Druhého som si všimol až teraz. Ako rád by som ešte žil. Jedna posraná akcia, skurvený dážď, zlý deň… na smrť.