Ben Alden

„Sakra!“ Zreval Endriu, keď v tretí deň putovania opäť zakopol na rovnej ceste a vyvalil sa, ako široký tak dlhý, na zem. Zdvíhal sa z prašnej cesty a svoju očistu sprevádzal zvučným kliatím.

„Nehreš.“ Napomenul ho Den, jeho o rok starší spoločník v tomto nebezpečnom podniku v horách Andamanu.

„Prečo by som nemal, keď sa mi nedarí?“ Odvrkol. Dnes nemal dobrú náladu ba priam sa mu protivilo všetko pozitívne. Druhým dňom bol ako hladný pes, vrčal na všetko a na všetkých, hoci celú cestu slnko nádherne svietilo na bezoblačnej oblohe a medzi kmeňmi stromov fúkal príjemný vánok v tieni hustých korún lesa.

„Nie je to správne.“ Povedal Den.

„A kruci z akého prekliateho dôvodu!“ Odvrkol ešte protivnejšie. Skutočne vedel byť hnusní, keď sa mu nedarilo a mal k tomu zlú náladu.

„Nehreš. Nechce to Boh.“ Pokojne odpovedal Den, podľa svojho presvedčenia.

„Do prdele aj s tým tvojím… daj s tým už pokoj. Zas začínaš tú starú odrhovačku? Čí Boh? Kruci, môj nie. Čo mi na tom má čo záležať, čo chce a čo nechce ! Ja v neho neverím. Nemám dôvod dodržiavať, čo akože „požaduje“, tie jeho „pravidlá“!“ Posledné slová vyslovil s hnusom.

Prašná cesta tienená zeleňou stromov príjemného hvozdu, začala pomerne prudko stúpať. Prešli úpätie Ben Aldenu.

„V čo teda veríš, alebo azda v nič? Si ateista?“ S určitým prekvapením v hlase položil otázku Den.

Endriu trochu zmenil tón na miernejší: „Nie nepatrím  k nim. Niečo existuje, si myslím. Určite… Ale do prdele tie kraviny, čo sa okolo toho šíria, jednoducho NEZNESIEM!“ Rozohnil sa a dovetok zakričal s mnohohlasnou ozvenou medzi nedohľadnými zelenými pláňami vrcholkov stromov: „ÚPLNÉ KRAVINY!!!“

„Dobre, dobre, kľúúúd. Keď to nadávanie nevadí tvojmu Bohu, i môj to dozaista bude rešpektovať. No vieš…“ odmlčal sa na moment, premýšľal, „ale… Mne sa to nepáči.“

„Prečo?“

„Je to len zbytočný zlozvyk.“ Povedal ledabolo a pokračoval: „Pozri sa koľko iných slov, krásnych slov, by si mohol použiť namiesto tých niekoľkých vybraných, čo hovoríš? A okrem toho si myslím, že tým urážaš seba aj iných… Asi by som nemal, ale ja každé „ty kokso“ a podobné výrazy beriem osobne, ako urážku, hoci nevedomú. Nemôžem si pomôcť. Som už raz taký.“

- Je to dobrý kamarát,- premýšľal Den, - azda to pochopí. Mohol by. Má na to talent, čítať medzi riadkami. -

Chvíľu išli úplne mlčky vedľa seba, hľadiac na spleť koreňov a balvanov pod nohami. Za ten čas prebiehal v Endriuovi boj: - To je nejaké čudné? Chápem prečo to uráža jeho, ale prečo sakra mňa? Ledaže by považoval za povinnosť každého človeka hovoriť najlepšie a najkrajšie, ako len dokáže prirodzene hovoriť. Safra práca to by normálne sedelo… Uf, niekedy je ťažké rozlúštiť, čo vlastne ten chlap hovorí, i keď to znie na prvý počuv ľahko a jednoducho. A k tomu ja predsa už dávno viem, že namiesto mnohých slov používam nadávky, je to praktickejšie, rýchlejšie. Ale ak mu to vadí? Pravda je už raz taký, ale prežili sme spolu dosť. Dobre. -

Ticho lesných zvukov a krokov prerušil Endriu a znel ako si inak. Hlas akoby nepatril do tohto sveta, čudne prerezával čerstvý vzduch ba čo viac, akoby ani nepatril jemu samému. Skutočne sa snažil aby zo seba dostal vlastné predsavzatie, vyrieknuté v opojení priateľstvom, ktoré neskôr miliónkrát oľutuje.

„Vieš čo Den? Ja to skúsim?“

„Čo skúsiš?“

„No predsa nenadávať pred tebou. Ruku na to.“ Zastavil sa obrátiac sa k Denovi a ponúkol pravicu.

„Ruku na to.“ Den tiež zastal a obrátiac sa k Endriuovi, ponúkol mu na oplátku svoju pravicu.

Tak bol sľub stvrdený.

Ako sa Endriu otáčal, že bude pokračovať v ceste zrazu sa vedľa neho mihol akýsi lietavec. On sa obzrel a už sa niesla do lesného ticha ozvena: „Krucifix himlhergot, sakra…“ Ako do pasce na zajaca chytila sa jeho noha do koreňov a on tresol sebou na zem pripomínajúc vrece zemiakov.

„Tak vidíš Endriu. Skús to znova.“ Povedal Den, nie ako výčitku, ale povzbudenie.

Pomohol mu postaviť sa. Tu si uvedomili, že stoja na hranici lesa, na ústí lesnej cesty. Na vrchole Ben Aldenu. Vítala ich malá trávnatá lúka posiata nespočetným množstvom čiernych balvanov a ohromná priepasť s obnaženou skalou. Doširoka doďaleka sa beleli Andamanské hory. A slnko vysoko nad nimi osvetľovalo ten deň, tú chvíľu, ba dokonca obveselilo i Endriuovu myseľ, v ktorej stále znelo nádejné:“ Skús to znovu“.