Life´s a Bitch - cast 4.

„Idem, idem... veď nehorí... pani Saeki, tá vaša mačka u mňa...“ vychrlil ešte spoza dverí a keď ich otvoril, na okamih onemel. Musím priznať, že som na tom nebol o nič lepšie: očividne práve vyliezol zo sprchy a zobudil sa zrejme tiež len nedávno, pretože mal na sebe len nohavice (ktoré sa nepodobali na nič iné okrem pyžama) a uterák okolo krku, ktorý zachytával kvapky vody z jeho strapatých vlasov. Chvíľu na mňa dezorientovane civel a potom sa uhol, aby som mohol vojsť.

Bol to typický nájomný dom s niekoľkými izbami a spoločnou kuchyňou, presne taký, aký som očakával od stredoškolského učiteľa. Keď som však vošiel, zostal som stáť v nemom úžase. Ten dom mu očividne patril celý. Bol prestavaný a dolné poschodie bolo takmer celé otvorené, zariadené v modernom, no útulnom západnom štýle s niekoľkými tradične japonskými prvkami a doplnkami.

„D...dobré ráno,“ dostal som zo seba nakoniec a Hikari-sensei sa usmial: zjavne už prekonal šok z môjho príchodu.

„Dobré, Furugawa-kun,“ odzdravil a uštedril mi ďalší šok tohto rána. Čo to má, sakra, znamenať?! „Trochu si ma zaskočil... uhm... skočím hore, niečo na seba hodím a hneď som tu, OK?“

Spomenul som si na jeho slová príď okolo jednej a vrhol som pohľad na hodinky: ukazovali pol dvanástej. Hups, no...

„Dáš si medzitým niečo na pitie?“ opýtal sa priateľsky a otvoril veľkú chladničku. Takmer zívala prázdnotou, no bolo mi jasné, že ak býva sám, toľko toho nepotrebuje. Zachytil som hodenú plechovku a snažil som sa zamestnať jej otváraním, kým bežal hore schodmi.

Nikdy by som si nemyslel, že ma to nejako raní alebo čosi podobné, ale fakt to bolelo. To jeho formálne, no milé správanie. Au.

Vrátil sa o pár minút v tričku bez rukávov a svetlých kapsáčoch. Au. Nikdy by som si nemyslel, dokonca ani včera pri tej katedre nie, že by som to s ním chcel robiť. Hormóny sú vážne svine.

„Tak začneme od tej písomky... nebolo to zas také strašné, ale popri tvojom obvyklom priemere...“

Nechal som ho rozprávať: mal príjemný, hlboký hlas a ja som sa doň započúval bez toho, že by som vnímal obsah slov. Zízal som na jeho štíhle prsty zvierajúce ceruzku a moja predstavivosť mi okamžite vykreslila, čo iné by tie prsty mohli robiť okrem písania nezmyselných vzorcov na hárok papiera. Keď zaplnil druhý list formátu A4, zmĺkol a všimol si môj pomerne prázdny pohľad.

„Nejaké otázky?“ prerušil ma nahlas a ja som sa strhol zo svojho snenia. Zamračil sa:

„Pokúšal som sa ti tu práve vysvetliť, ako je možné, že máš štvorku, tak na mňa tak tupo nezízaj a povedz mi, čo ešte nechápeš.“

„Nechápem...“ zopakoval som a hlavou mi prebleslo zopár univerzálnych otázok o princípe príkladu, ktoré by boli použiteľné. Opäť raz sa však moje ústa spojili s akýmsi astrálnym mozgom niekde vo vesmíre a vyhŕkli:

„Čo to má, do riti, znamenať?“ vyštekol som a Hikari-sensei sa zamračil ešte nepríjemnejšie:

„Hovorí sa tomu sústava rovníc, ale ak si nedával pozor v prvom roč..“

„NIE TO!“ zavyl som a hodil som sa dozadu, očakávajúc, že sa opriem o gauč. Ten tam síce bol, ale asi o pol metra ďalej, ako som plánoval... Au.

„Ichiro, si v poriadku?“ vyskočil spoza stolíka a keď som prestal vidieť hviezdičky, zbadal som jeho ustarostený výraz.

„Žeby si si spomenul, ako sa volám, sensei?“ zasyčal som a chytil som sa za hlavu.

„Furugawa-kun...“

„Daj mi pokoj s tým Furugawa-kunom! Včera si s mojím menom problémy nemal!“

Zatváril sa previnilo a začal si prezerať ohromne zaujímavé parkety.

„Nemalo sa to stať.“

„Ale stalo sa, dofrasa! Už je neskoro, pokiaľ teda nemáš stroj času,“ zaškeril som sa, ešte stále ovládaný bolesťou.

„Som tvoj učiteľ,“ povedal po minúte ticha za padlých vojakov.

„Ďakujem, všimol som si. Uľahčím ti kalkulácie - ja som tvoj študent.“

„Ja viem...“ vzdychol a sadol si vedľa mňa, opierajúc sa o gauč. „Tak čo s tým?“

„Nápady by boli,“ uškrnul som sa – bolesť hlavy prestávala a k slovu sa dostávali iné veci.

„Prestaň. To je nemožné.“

Au. Odrazu mi napadla ďalšia otázka, ktorá ma pekne vydesila, nech je to akokoľvek nenormálne. Síce povedal, že nie je ženatý, ale to neznamená, že je voľný... a keďže nepatrím k tým, čo sa zhrýzajú nevyslovenými otázkami príliš dlho, hneď som sa aj opýtal.

„Máš niekoho iného?“

„Ale...“

„Žiadne ale. Len áno alebo nie.“

„Som na súde?“ uškrnul sa smutne.

„Áno. Prípad znásilnenia učiteľa.“

„Snáď študenta?“ opravil ma s otázkou v očiach. Rozosmial som sa a pripadal som si ako idiot, keď som to vyslovil:

„Nie. Učiteľa. Pokiaľ si spomínam, včera si nebol bohvieako aktívny.“

Vstal a ja som si stihol všimnúť červeň v jeho tvári.

„Toto nemá cenu,“ okomentoval a mienil sa presunúť späť k matematike. Vstal som tiež a okamžite som zistil, že to nebol bohvieaký nápad: zatmelo sa mi pred očami a stratil som rovnováhu.

Samozrejme, že ma zachytil. A potom sa uškrnul:

„Myslíš, že na mňa platia triky s odpadávaním staré ako svet?“

Au.

„Na vine je ten tvoj poondiaty gauč,“ posťažoval som sa a až keď som sa k nemu pritisol, napadlo mi, že je vlastne môj matikár. Hoci mi odrazu bolo do smiechu, ovládol som sa: on sa cez to asi tak ľahko neprenesie.

„Hm... asi máš pravdu,“ povedal a ja som vzhliadol, aby som mu videl do tváre. Nebol odo mňa o toľko vyšší, ale dosť na to, aby som sa cítil bezpečne.

„Ten gauč musí preč,“ prikývol vážne a ja som sa neudržal. Vyprskol do smiechu spolu so mnou a zhruba desať minút sme nemohli ani dýchať. Keď sme sa konečne ovládli, zistil som, že ma šialene bolia svaly na bruchu a že znovu ležím na dlážke.

Ležal vedľa mňa; keď smiech doznel, nastalo zvláštne ticho. Naklonil som sa nad neho:

„Odídem. Povedz, že sa ti to včera nepáčilo a ja zmiznem.“

Pocítil som jeho prsty vo vlasoch:

„Viem, že sa za to budem nenávidieť, ale... nechoď.“

Pomaly som sa sklonil a pobozkal som ho, len zľahka, aby som mohol vychutnať každý z milióna pocitov, ktorý sa dral na povrch. Včera to bolo príliš rýchle: vlastne som vždy všetko robil príliš rýchlo. Príliš naopak. Konečne som mal možnosť vychutnať všetko v správnom poradí... teda, ak si odmyslíme ten včerajšok, usmial som sa so zatvorenými očami a pocítil som na jeho perách ten istý pohyb.

„Čo je také smiešne?“ opýtal som sa a otvoril som oči. Bol tak zvláštne blízko – s Kazuom som nikdy nemal ten pocit. S ním to bolo rýchle, jednoznačné, neexistovala žiadna možnosť zmeny pozícií, všetko vopred určené a jednoznačné… klamal by som, keby som tvrdil, že sa mi to s ním nepáčilo. Ale teraz, s Hikari-senseiom na dlážke podo mnou, som cítil niečo celkom nové… a vzrušujúce.

„To sa pýtam aj ja,“ zopakoval a znovu sa usmial: „Učiteľ v tejto pozícii je dosť veľká haluz, nie?“

„Tak sa zasmej,“ navrhol som a prešiel som do útoku. Teda, ako sa to vezme… kto by to povedal do matematikára, čo všetko dokáže s jazykom?

„Vieš, čo bude väčšia haluz?“ opýtal sa nakoniec trochu zadýchane. Zvedavo som naklonil hlavu:

„Hm?“

„Ak budeš kričať „Hikari-sensei, Hikari-sensei,“ to bude geniálne.“

„A prečo by som mal vôbec niečo kričať?“ opýtal som sa pre zmenu ja. Usmial sa na mňa spôsobom, vďaka ktorému mi po chrbte prebehli zimomriavky. Teda aspoň to som si myslel do chvíle, kým sa to chvenie neusadilo na celkom iných miestach.

„Pretože to dnes mienim dosiahnuť,“ odvetil a znovu ma pobozkal. Hoci stále ležal viac-menej podo mnou, jeho bozky boli majetnícke a jednoznačné.

„A bol by som rád, keby si potom kričal Naoya. Keby si ma oslovil sensei, umrel by som od smiechu,“ upozornil ma a zablúdil rukami pod moje tričko.  

„Beriem na vedomie… Naoya…“ zašepkal som predtým, než jeho dotyky skĺzli ešte nižšie.

góh

„Som doma, mami, oci!“ zaspieval som nadšene, keď som sa vrátil. Bolo presne osem: vzorný synáčik ako zo škatuľky. Mal som všetko na háku: za mnou bol úžasný sex a predo mnou vidina prestávok v škole strávených zmysluplnejšou činnosťou, než napchávaním sa umelými sladidlami.

„Odpusť si to, šla do obchodu a nevráti sa skôr, než o pol hodiny,“ privítal ma Kazuov kyslý ksicht a ja som sa usmial ako z reklamy na zubnú pastu:

„Vďaka za info, oci...“

Chcel som pridať ešte nejakú peknú poznámku, no nestihol som: priplesol ma o stenu a nemohol som sa nijako brániť. Ruky mi držal nad hlavou a bol príliš blízko, aby som sa pokúsil o kopanec. Vlastne, bol príliš blízko na čokoľvek.

„Prestaň ma tak volať,“ zasyčal mi do tváre.

„Tak tati? Daddy? Otou-san? Der Vater? Papa? Vyber si,“ zavrčal som svoju odpoveď a nahodil som najvražednejší výraz, aký som len mal po ruke. Príjemný pocit z dňa s Naoyom a z nového (perspektívnejšieho) vzťahu pomaly vyprchával, keď som pozeral do Kazuových očí odrážajúcich prekvapivo nie hnev, ale bolesť. Pustil ma a vošiel si prstami do vlasov:

„Ja som nevedel, že je to tvoja matka, dočerta...“

Myslel som, že explodujem.

„A čo si si myslel, že pradedo?“

„Ichiro...“

„Čo si ty, preboha, za človeka? Čo si jedného krásneho dňa otvoril telefónny zoznam a povedal si si, že pretiahneš prvú rodinu, na ktorú ti padne pohľad?!“

„Ichiro!“

„Vedel si, že nemám iných príbuzných okrem matky, tak na čo, do riti, si myslel, keď sa ti predstavila ako Furugawa?!“

Nevydržal nápor toho všetkého, čo som sa ho chcel spýtať a čo som v sebe doteraz dusil po pokrievkou šťastného synáčika a debilného úsmevu. Vyriešil to po svojom: pobozkal ma. Ešte stále som si živo pamätal Naoyove bozky a predsa som s Kazuom cítil to čosi, čo ma pri ňom držalo takmer trištvrte roka odvtedy, čo začal náš vzťah.

„Prečo si to urobil...?“ opýtal som sa a zdesene som si uvedomil, že po tvári mi tečú slzy.

„Vedel si, že kvôli imidžu firmy občas chodím so ženou,“ povedal jemne a objal ma.

„Ale nevravel si, že si ju chceš vziať, ty bastard...“ vyhŕkol som „milo“ a rozplakal som sa ako decko.

Naoya, čo som to urobil?!

„Chcel som ti to povedať... a potom si sa zjavil vo dverách a už nebolo treba,“ zaspomínal trpko. Odtiahol ma od seba natoľko, aby mi mohol pozrieť do urevanej tváre:

„Neplač. Mám ťa rád. Viac, než kohokoľvek, odkedy ťa poznám. Chcel som si ju vziať, ale nie z lásky, ver mi, prosím ťa. Nemôžem za to, že sa to takto posralo...“

Posral som to ja... definitívne a totálne... do riti, čo mám teraz robiť?!