Sny v oblakoch

Radšej som sa venovala princeznám, drakom, zakliatym zámkom, obrom, trpaslíkom a ďalším čarovným kúzelným bytostiam. A jedno zimné popoludnie, keď decká radostne výskali pri stavaní snehuliaka, som si povedala: „Už nebudem viac nariekať! Radšej napíšem peknú rozprávku! Možno ňou poteším ďalšie osamelé deti.“ A na začiatku Vianoc bola moja prvá rozprávka hotová. No malý operenec v klietke, hlavná postava príbehu, ma vôbec nechcel počúvať. Prenikavo vrieskal, nervózne poskakoval po bidielku a zlostne šuchoril perie. Rodičom sa dielko páčilo a vďaka ich pochvale  som sa rozhodla písať ďalej.

O niekoľko dní bola pred večernými správami odvysielaná moja rozprávka o ochrane prírody. Bola som na seba veľmi hrdá. Lenže namiesto môjho mena prečítali v rozhlase meno spisovateľa, ktorý ju trochu prepracoval. Táto nepríjemnosť ma od ďalšej tvorby neodradila.  A vďaka románu o pirátovi Mortenovi ma spolužiačky konečne prijali medzi seba. Vždy po víkende boli zvedavé na nové dobrodružstvá odvážneho muža. Na konci posledného ročníka zošity s mojim rukopisom záhadne zmizli. Možno som ich omylom vyhodila pri veľkom upratovaní.

Žiaľ som po čase prekonala a onedlho sa na mojich vtipných básňach zabávali spolužiačky aj niektorí chlapci na gymnáziu. No o mňa, škaredé káčatko, nemal záujem žiadny. Tak veľmi som ostatným dievčatám závidela. Ony sedávali so svojimi priateľmi vo vrúcnom objatí na lavičkách v parku, ja som mohla o sladkých bozkoch a vášnivých dotykoch iba snívať. A tieto nenaplnené sny o láske ma povzbudili k ešte väčšej usilovnosti. A po istom čase som si v novinách prečítala svoju prvú poviedku. Znova niekto ocenil moje literárne nadanie, tešila som sa. Určite sa raz stanem slávnou spisovateľkou a moje knihy budú poznať ľudia na  celom svete! Noviny som nadšene ukázala rodičom a pustila som sa do vymýšľania ďalších príbehov. 

Neskôr mi už nestačilo, že moje literárne výtvory boli uverejnené v tlači a rozhlase. Ani ich úspešná prezentácia na Čitateľskom maratóne ma vnútorne neuspokojila. Túžila som mať svoju vlastnú knihu. Vydavateľ si však netrúfal finančne podporiť takmer neznámu autorku. A tak sa začalo moje neúnavné zháňanie sponzorov. Po niekoľkých mesiacoch neúspešného navštevovania bohatých podnikov a množstve telefonátov som dostala nápad. Lenže na moje inzeráty v novinách sa nikto neozýval. Kedy už konečne voľakto zareaguje? Získam vôbec niekedy sponzora? Premýšľala som počas dlhých bezsenných nocí. Až jedného dňa, keď som už stratila takmer všetku nádej, mi prišla správa. A vďaka jej obsahu sa mi svet ihneď zdal nádherný. Napriek jesennému sychravému a dosť chladnému počasiu.

No mala som isté pochybnosti. Čo ak si zo mňa dotyčný uťahuje? Krátky hovor na uvedené číslo moje obavy vyvrátil. Zo stretnutia, ktoré sa konalo ďalší deň, som sa vrátila s víťazným úsmevom na tvári. Konečne dostanem potrebné peniaze a moja zbierka poviedok zaplní výklady kníhkupectiev a poličky v mnohých domácnostiach. A možno na nejakej úspešnej autogramiáde spoznám muža svojho srdca! A keď som v ruke držala obálku, ukrývajúcu tridsaťpäť fialových bankoviek, bola som šťastná ako žiaci, ktorým práve odpadla hodina matematiky. Jedna vec ma však veľmi prekvapila. Ten štedrý pán vôbec nechcel vidieť môj občiansky preukaz. Ani nežiadal žiadnu inú odmenu. Len sme sa v kaviarni na Hlavnom námestí porozprávali o mojich literárnych ambíciách  a o jeho rodnom meste Paríži.

Keď kniha konečne uzrela svetlo sveta, problémy pokračovali. Záujem o ňu neprejavilo napriek reklame v časopisoch a interview na jednej rozhlasovej stanici takmer žiadne kníhkupectvo. A na moju veľkú prosbu ju len veľmi neochotne dali do výkladu.

Ani krst nemal veľký úspech. Zúčastnili sa ho len dve z pozvaných redaktoriek. A ja som sa pritom tak veľmi snažila. Pozvánky na akciu som rozdala takmer vo všetkých bratislavských redakciách a niektorých knižniciach. A tiež som s maminou pomocou pripravila slané pečivo a upiekla chutné koláče, čo bol pre mňa nadľudský výkon.

Aj po krste ostávalo moje srdce smutné. Kníhkupectvá stále nechceli predávať moju knihu a ani v literárnom klube Generácia nebol na zbierku poviedok nikto zvedavý. A tak ma znova prepadlo zúfalstvo. Získam vôbec niekedy okruh svojich čitateľov?

Po niekoľkých slzavých dňoch som dostala nápad. Internetová stránka, ktorú mi vytvoril jeden študent informatiky, vyzerala zaujímavo. Tak a teraz sa ľudia konečne dozvedia o mojej tvorbe. A nejaký mladý muž ma pozve na rande a budeme spolu robiť veci, ktoré sa zatiaľ odohrávajú len v mojej fantázii, radovala som sa, vychádzajúc z inzertného oddelenia. Lenže moja e-mailová schránka ostávala prázdna. Vlastne – dve správy mi predsa len prišli. Z kníhkupectiev v centre mesta. Zo mňa sa nikdy nestane známa spisovateľka, povzdychla som si po ich prečítaní. Nebudem sa kvôli mojej knihe viac trápiť, rozhodla som sa. Odvtedy prešiel dlhý čas. 

No zbierku poviedok si prečítalo len málo ľudí. No ani neľútostná kritika uverejnená na jednom diskusnom fóre ma neodradila od dosiahnutia môjho cieľa. A usilovne sa snažím, aby si ľudia o niekoľko rokov mohli prečítať nejaký môj pekný román alebo ďalšiu knihu kvalitne spracovaných poviedok.  Alebo aspoň napísať zopár rozprávok o zvieratkách..

Zatiaľ píšem internetové články na rozličné zaujímavé témy, prispievam svojou tvorbou do časopisov alebo jedného rádia a teším sa z Čestného uznania za jednu moju poviedku. Tiež mám radosť z pribúdajúceho počtu návštevníkov mojej stránky.

S mojim sponzorom som stále v kontakte a pochválim sa mu s každým literárnym úspechom. A niekedy sa s ním ja a môj priateľ Martin stretneme v jeho obľúbenej kaviarni na Hlavnom námestí.