Mors lenis

Čierne ramená nahých stromov
zahalené vibrujúcim chórom vrán
v dotykoch s tmavou oblohou
ostrými pazúrmi konárov
tak étericky citlivo,
že netrhajú husté nebo
ako čepele havraních krídel
drásajúcich letom na svitaní
až v krv páperové mračná
kým ich plač nerozbúri hladiny rovín,
nezvlhčí oceány červeňou noci
z mojich otvorených žíl
vrastajúcich do zeme pozvoľna
ako korene nehybných lesov
stonajúcich v priestore
bolesťou každého nového prerodu,
až kým nevyhasnú s časom
v zastretom vedomí mdlých zím
a odtiene bielej sčernajú
skôr než stuhne krv
v hrozivých hrdlách
čiernoperých kŕdľov..