Pod púpavovým listom

Pod púpavovým listom

Slnko pražilo a len veľký púpavový list ho chránil pred jeho páľavou. Kymácal sa vo výške, pružne hore a dole, ale mravec mu nevenoval pozornosť.  Stál a vytáčal hlavu na škatuľku od zápaliek. Bola rovno pred ním, majestátna a obrovská, postavená na úzkej drapľavej strane a dopola otvorená. Niekoľko zápaliek z nej už vypadlo a ostatné vovnútri sa chveli pri najmenšom otrase či závane vetra. Mravec preglgol, nahlas vydýchol a chytil do ručičiek zápalku, ktorá bola najbližšie k nemu. Zaprel sa nohami, zaťal a zápalka sa pohla. Našťastie pre neho nemusel ísť ďaleko, len k ďalšej škatuľke. Aj táto bola od zápaliek, ale oveľa väčších. Červená hlavička jeho nákladu narazila na drapľavý hnedý povrch. Overil si, či je dobre opretá a potom ustúpil dozadu. Rozbehol sa a skočil na zápalku. Tá pod jeho váhou klesla, škrabla sa a začala horieť. Mravec znehybnel, zdalo sa že sa skrčí do klbka, alebo utečie pred ohňom, no nakoniec pokračoval. Uchytil zápalku, žmúriac oči pred plameňmi a natočil ju niekoľko stupňov doprava. Tam už na oheň čakala cigareta, ktorú v rukách držal dvanásť centimetrov vysoký samček modlivky.

„No, James, dnes ti to trvalo riadne dlho“ okomentoval výkon mravca hádzajúceho prach na zápalku, ktorá nie a nie dohorieť.

„Prepáčte, don Modo“ zamrmlal ponížene sluha.

Don Modo zjavne nebol zvyknutý na to, aby hasenie zápalky trvalo tak dlho, a preto sa radšej stiahol do bezpečia. Obišiel škatuľku, ktorá bola jeho pracovným stolom a sadol si na orech. Chrbát oprel o stonku púpavy, cigaretu si priložil k ústam, potiahol a nezabudol slastne zavzdychať.

„Zavolaj sem Johnyho“ rozkázal lenivo mravcovi, len čo riziko požiaru pominulo. Mravec sa  rozbehol do hustej trávy a keď sa vrátil, nasledoval ho šváb aspoň tri krát väčší ako bol sám.

„Dobrý deň, don Modo“  šváb sa úctivo poklonil a postavil pred stôl.

„Johny, Johny, čo to o len tebe počujem. Niečo také, že sa mi vláčiš za ženou.“

Johny cítil, ako sa mu podlamujú kolená. Naprázdno preglgol.

„To – to by som si nikdy nedovolil, do-don Modo. Veď ste mi ako otec.“

„Veď práve. Od teba by som to fakt nečakal.“

„Ale to nie je pravda, don Modo, ako by som vám to mohol urobiť?“ už celkom roztrasený Johny zacítil, že mu ide o veľa. Minimálne o krk  „Vy ste ma predsa zachránili z toho smetiaka. Všetci okolo mňa padali ako muchy a nadávali na ten odporný nový prostriedok proti švábom. Zvíjali sa v kŕčoch a so zdvihnutými päsťami preklínali osud...Už aj ja som cítil, že o chvíľu bude po mne, že je koniec, a vtedy, vtedy ste sa tam objavili vy a...“ Johny sa rozfňukal.

Don Modo len zagúlil očami a potiahol si. Potom si začal obzerať Johnyho, ako pekne pribral, že je  celkom slušne zaguľatený. Už-už sa chystal potrestať záletného švába, keď vtom sa stali dve veci.

Najprv sa ozvalo: „Ahoj miláčik!“ To donova manželka, lienka Bella, rozkošným medovým hláskom oznamovala svoj návrat domov. Najprv zletela k manželovi, dala mu božtek a potom sa usadila na stole. Nohu preložila cez nohu, usmiala sa a možno by  zlepšila manželovi náladu, keby sa nestala druhá vec.

Steblá trávy sa poriadne zatriasli a z nich zrazu vyšiel na svetlo don Fuzo, nepriateľ dona Moda.

„Vyhral som, Modo! Konečne som vyhral!“ fúzač len o trochu menší od modlivky, zato však so silnými ozubenými čeľusťami a párom dlhokánskych fúzov sa postavil na miesto, ktoré v panike opúšťal Johny. Nevšímal si nahnevaného Moda a tváril sa,  že je na svojom.

„Moji chrobáci už obsadili celý zvyšok lúky. A tí tvoji, tie tvoje padavky, sa bez námietok pridali ku mne. Tak čo, vzdávaš sa?“

Modo, ktorý už nesedel, ale nervózne si šúchal ruky, sa rozkričal: „Okamžite vypadni z mojej pracovne! Keby som chcel, zavolám si na teba roháče a nebude z teba nič viac než placka. Ani to nie. Bude z teba...“ a pokračoval ďalej, vyžívajúc sa v opise trestu pre dona Fuza. Ale ten ho nepočúval. Zaujala ho Bella,  tváriaca sa nanajvýš koketne, s rozkošným úsmevom venovaným len jemu. Fúzač si zachytil svoje pravé tykadlo siahajúce až po zem a frajersky si ho obtočil okolo ruky. Belle sa to zapáčilo, pretože sa oprela dozadu a zažmurkala naň. V tej chvíli k nej don Fuzo pristúpil s výrazom ktorý hovoril za všetko, ale zároveň pustil tykadlo. To, celkom natesno obtočené okolo jeho ruky, no zrazu voľné, sa zachovalo ako bič. Udrelo po Belle tak silno, až ju zvalilo na zem. Don Modo zdesený útokom na jeho ženu stíchol, kým don Fuzo sa ospravedlňoval a pomáhal jej postaviť sa na nohy.

STOP! STOP! STOP!

„Čo si myslíš, že si Brad Pitt?“ rozzúrený komár sa postavil pred fúzača „keď na teba raz žmurkne, tak to má v scenári, jasné?! Neznamená to, že má o teba NAOZAJ záujem a že ty zrazu môžeš začať robiť to, čo v scenári nie je! Jasné?!“ a dodal „prestávka!“

V tej chvíli sa všetko naokolo rozhýbalo. 

Don Modo, vlastným menom iba Modo, sa niekam okamžite vytratil. Nebolo by to také nezvyčajné, keby bolo po premiére a jeho, ako hlavnú hviezdu filmu by prenasledovali davy fanyniek. Napríklad také vynaliezavé vošky. Výskali by, jačali, vešali sa naňho hlava nehlava a on, aby si nepokazil imidž vegána, by musel voliť únikovú cestu.

Našťastie si jeho čudné správanie nik nevšimol. Don Fuzo, pre priateľov Fuzi, pomáhal otrasenej lienke udržať sa na nohách. Jednostaj sa ospravedlňoval a skromná, slabá lienka sa mu páčila čoraz viac.

„Smiem ťa pofúkať?“ opýtal sa napoly nesmelo, napoly šibalsky.

Lienka sčervenela aj na tvári a prásk! mu jednu cez hubu. Nie, nie, Fuziho sláva už bola za ním. Teraz nemohol ofukávať ani druhotriedne herečky.  Ibaže teraz sa vinní cítili obaja a ospravedlňovaniu nebolo konca kraja.

„Maskérka! Kde len je. Nevideli ste ju?“ otravoval každého šváb Johny „hej, kto to tam beží? Kto ste? Tak počkajte, stojte!“

Johnymu svitla nádej, keď uvidel dvoch bežiacich chrobákov. Dobehol prvého z nich, malú peniarku, ktorá ledva lapala dych. Pred ňou zas trielil mravec. Upaľoval, akoby mu šlo o život a neustále obracal hlavu dozadu, aby si kontroloval bezpečnú vzdialenosť.

„Žiadny akčný scenár! Vy nás podviesť! Kamaráti zmiznúť!“ vrieskal mravec na peniarku.

„Ste maskérka?“ pýtal sa jej Johny a udržiaval s ňou rovnaké tempo.

„Ale no ták, mravec, budeš vo filme! Tak už stoj!“

„Ste maskérka?“

„Ja nebyť blázon, ja chcieť žiť! Končiť!“

„Dostaneš bonusy!“

„Tak ste?!“

„Nie som!“ peniarka zastala a skričala mu do ucha, celá frustrovaná, že nedokáže dohoniť malého mravca.  Rýchlo sa však spamätala a vydala sa za malou nadávajúcou bodkou.

„Maskérkaaa....Nevideli ste maskérku?“

Johny sa proste nevzdával. Toto bol jeho prvý film, šanca preraziť medzi horných päť miliónov a to nesmie pokaziť. Obzerajúc sa na všetky strany prešiel okolo dvoch vysokých zelených stĺpikov. Len čo zmizol z dohľadu, stĺpiky sa pohli a modlivka Madi, maskérka, sa pustila do svojho hľadania.

„Modo, chrústik môj, ty moja voška vypasená, pokladík, kdeže si....No ták, ukáž sa svojej Madi...“ volala spevavým hlasom. Svojimi štrnástimi centimetrami bola najvyšší chrobák na pľaci, a tak pokojne vytŕčala hlavu nad nižšie listy, odhŕňala ich, alebo prehľadávala všetko pod nimi.

„He-hej Madi, zháňal ťa Johny, ne-tak už prestaň! Nestretla si ho?“ spýtala sa jej Jenny, peniarka, ktorá sa vracala s mykajúcim sa mravcom v náručí.

Madi zohla hlavu, zaostrila zrak a možno preto, že Jenny bola celkom slušne vypasená, ju uznala hodnou odpovede.

„Nie. Modó! Chrústik!“ pokračovala ďalej v hľadaní.

„Pche! Aká nadutá. Ani len nehraje vo filme a tvári sa akoby to tu režírovala. Tak už prestaň, mravec! Veď som ti povedala, že dostaneš bonusy!“

Mravec, možno preto, že bol unavený, alebo sa hádam úplne vzdal, klesol jej v rukách ako mŕtvola. Na Jenny to neurobilo žiaden dojem. Zložila bremeno na zem a len ho pekne vliekla pod púpavový list. Ani ona nehrala vo filme, bola len režisérovým chrobákom na všetko a už ju to pomaly začínalo otravovať.

Komár zatiaľ pobehoval na pľaci hore dole. Pribehol k zápalke a posunul ju, potom aj škatuľku, no tú už musel potlačiť. Nakotúľal orech bližšie na svetlo a neustále si pritom mrmlal:

„Mysli pozitívne, mysli pozitívne, tak už do mucholapky mysli pozitívne! Krv, potrebujem krv. Takú dobrú, jasne červenú, teplú...“ olizol sa „ako mi pomaly hustne, a lepí sa na telo...Nie, do mucholapky, veď už si s tým prestal. Som slobodný, pokojný, vyrovnaný. Tak už konečne mysli pozitívne!“

„Šéfe!“

Komár prestal pobehovať. Šéfe, povedal tu niekto šéfe? Zhrbil sa, sklonil hlavu a podozrievavo sa obzeral všade dookola. Žeby špióni z iného tímu? Vyzvedači? Tie malé blchy, ktoré mu chcú ukradnúť jeho námet, jeho trhák, najlepšie dielo jeho života?  Avšak nikde nikoho. Z diaľky bolo počuť krik a volanie, ale to je priďaleko a to šéfe bolo také blízke...

A teraz vrčanie. Žeby špiónske mušky? Ide to zhora...Komár otočil hlavu smerom k oblohe a vydýchol si.

„Šéfe, musím vám...“
“Ach, to si ty! Nevieš sa ohlásiť?!“ ofrfľal príchod Tipa, ich kameramana. Lebo to bola práve tipuľa, ktorá ho tak vydesila. Mávala veľkými krídlami, opatrne zlietala na zem, aby nenarazila žiadnou zo svojich dlhokánskych nôh.

„Šéfe, ja mám problém.“

„Aj ty? Len mi nehovor že s kamerou. Vrazil som do nej posledné úspory, do najnovšej techniky, tak mi nehovor, že je pokazená, alebo že tie obrazy zhora nevyzerajú dosť dobre. Počuješ? Neopováž sa to povedať!  Radšej si vymysli, že ťa za bieleho dňa napadli svätojánske mušky, to ma bude trápiť menej. Tak čo, čo máš za problém?“

„Myslím, že zomieram.“

„Koľko máš dní?“

„Dvadsať.“

„Tak to máš ešte tri. Pozri, ak to stihneme, na tretí deň ti dám voľno, rozumel si? Tak sa snaž.“

Tipo, zamyslený, s neurčitým výrazom vďačnosti a melanchólie, opäť vzlietol k oblohe. O chvíľu už nebolo vidieť ani jeho dlhokánske nohy, ani veľké priesvitné krídla.

„Tak, to by sme mali“ poznamenal komár a utekal postaviť ináč zápalky. Všetko musí byť dokonalé.

 

„Hej, ty si maskérka, však?“

Johny obehol všetkých chrobákov na pľaci. Polovica z nich ani nevedela, že maskérku majú a tá druhá, že je to vraj modlivka, ale nevedia kde je. No jemu sa to podarilo. Našiel ju. Ďalší úspech na ceste za slávou.

„Kde sa táraš, há? Pozri, potrebujem make up. Som vpredu príliš tmavý a takto ma nik nespozná. Nechcem presláviť všetkých švábov, len seba, jasné? Tak s tým niečo urob.“

Johny začal rozprávať, vymýšľať spôsoby, ako by sa mohol stať výnimočný. Možno by mu pomohol nový imidž.  Napríklad taký piercing. Dal by si ho okolo krku. Ale nie, to nie. To skúšal jeho bratanec a zadusil sa z výparov, čo šli z tej vecičky. Umelé vlasy, to by mohlo byť ono. Nevyzeral by však až príliš odvážne?

„Hej, počúvaš ma ty vôbec?“ zabŕdol do modlivky. Odkedy s ňou začal rozhovor, bola sklonená k zemi a zhŕňala piesok na kôpku.

„Len zbiera a zbiera ten prach ako nejaká larvička. To som robil v škôlke“ kritizoval ju, ale nahlas jej to nepovedal.

„Tak mi už konečne urob ten make up, počuješ?“ pritvrdil.

Madi sa zamračila. Rýchlo sa zohla, do rúk nabrala toľko prachu, koľko sa do nich zmestilo a chrstla ich Johnymu do tváre.

„Pfuj! Čo si chorá?! Čo si myslíš, že kto si?!“ pohoršoval sa šváb.

„Ak neprestaneš hulákať, tak tvoja posledná maskérka.“ zašepkala mu do ucha a Johny stíchol.

„Pfuj!“ a už viac ani slovo. Len zlostne pozoroval Madi, ako sa dvíha a pokračuje v hľadaní Moda.

„Dúfam, že ho nenájdeš.“ odvážil sa povedať, ale opäť len v duchu.

A to bolo celkom možné. Stredobod Madinho záujmu bol totižto dobre ukrytý. Pod kríkom, medzi tými najhustejšími lístkami stál ako socha, ako tenký konárik ovešaný dvoma listami. Len očká mu raz za čas pobehovali a sledovali okolie.

„Tí dnešní režiséri. Nevedia si vážiť kvalitného herca. No a čo, že sa mi šmykol fúz. Keď som trik s fúzom robil pred mesiacom v divadle, všetky lienky výskali od nadšenia. Tu na mňa jačal akurát tak on. Taký prístup som si nezaslúžil. Po tom, čo som obetoval divadlu určite nie“ Fuziho hlas bol čoraz bližšie a bližšie.

„Au!“ ozval sa list.

„Modo! Och, prepáč. Čo tu robíš? Medituješ?“

„Teraz nie, Fuzi. Ne-mô-žem. Neskôr“ zašepkal Modo a snažil sa tváriť nezúčastnene.

 Fuzi však zacítil, že niečo sa deje a nemohol prestať zapárať.  

„No ták, veď sme kamoši. Povedz mi to.“

„Ja neviem...“ Modo sklonil nôžky v tvare listu a zohol hlavu k Fuzimu „no tak dobre. Skrývam sa tu pred Madi. Dúfam, že nešla za tebou. Nesledovala ťa?“ a už dvihol hlavu a spoza Fuziho chrbta kontroloval všetko naokolo.

„Stop, stop, stop. Tak ty sa skrývaš pred samičkou?“ Fuzi, ktorý očakával dôvody ako voškofóbia, depka či nepotlačiteľný lovecký pud, len tupo zízal na modlivku „pred Madi? Pred tou samičkou, čo ťa naháňa všade naokolo, spieva o tebe ódy, no proste...No Modo, hanbi sa. Keby za mnou tak baby behali“ vzdychol si.

„Ale prosím ťa. Ty vôbec nevieš o čo jej ide. Som posledný žijúci samček tu na okolí. Čo samček, samec. Ale to je jedno. Jednoducho ma chce dostať, chápeš?  Ako posledného do zbierky.  Ibaže to sa tej čiernej vdove nepodarí. Dám si totiž sakramentský pozor.“

„Mať tak tvoje problémy, Modo. Fúzačky, kde ste? Ja sa vám dávam len tak! Ja sa vám ponúúkam! Vidíš? Nič.“

„Čo nič? Buď ticho, veď ma nájde.“

„Och, prepáč.“

Fuzi sa zahanbil  dnes už po druhý raz. Len tak pre vlastné potešenie, či skôr pre túžbu po ňom, ohrozoval kamarátov život a to sa nerobí.

 „Neviem ako ty, ale ten krik z pľacu dosť zosilnel. Podľa mňa nás šéf volá späť“ poznamenal Modo, a tak dva veľké chrobáky zamierili späť pod púpavový list.

 

Mali pravdu v tom, že na pľaci sa kričalo. Poriadne kričalo. Režisér stál pred mravcom a vrieskal naň. Od zlosti skákal, a pretože pritom mával krídelkami, udržal sa vždy na malú chvíľu vo vzduchu. Vyzeral ako v spomalenom filme s prirýchlym zvukom.

„Vaša peniarka ma uniesť. Ja mať svoje práva. Právo na útek, základné chrobačie právo. Vy porušiť! Vy mňa a kamaráti oklamať. Tvrdiť veľká zábava. Kamaráti fuč a zabávať len vy! Vy nespomenúť špeciálne efekty!“ opakoval mravec stále dookola. Odkedy ho peniarka doniesla, opäť sa prebral k životu. Aj teraz stál ako stelesnená rozhodnosť. Pozeral len pred seba a jediným jeho pohybom bolo kývanie, ktoré spôsobilo trepotanie šéfových krídel.     

„Ten je odvážny!“ zavzdychala lienka. Fuzi, ktorý mal na lienku od rána slabosť len prekrížil horný pár rúk cez mohutnú hruď, ktorú vystavil Belle na obdiv. Zjavne však nezabrala.

„Ohhh! No dobre, dokázal si to. Budeš mať bonusy.“ Vyriekol bolestným hlasom komár.

„A byť v  tom i vošky?“ mravcovi svitla nádej, že predsa len dobre zarobí.

„Jasné, že sú. Tie najvypasenejšie. Najlepšia kvalita.“

„To byť..“

„Dobre, že? Tak fajn, všetci na miesta. Mravec, postav sa tam. Začíname od zapálenia zápalky. Tak doneste mu niekto tú zápalku,  nech nám neodpadne skôr než začneme. Á...klapka!“

 

Škraab!

Nič. Zápalka sa nezapálila.

Klapka!

Škraab! Zase nič.

„Ty, mravec jeden, daj do skoku viac sily, jasné?!“

Klapka!

Škrab.

Komár si pritlačil ruku na čelo.

„Buď pokojný, buď pokojný...Počúvaj ma“ a otočil sa k mravcovi „kedysi som vyhlásil, že neznášam násilie v televízii, ale ak to teraz nespravíš, tak konečne nakrútim také brutálne scény, že sa z nich nespamätáš. Scény s tebou a Modom. Tak sa snaž!!“

Klapka!

Škraaaab!

„Jenny, máme ešte nejakého mravca?“

„Nie, šéfe. Už sa všetci spálili.“

„Johny, chlapče, ty moja hviezda, dnes je tvoj šťastný deň! Tvoja postava dostane viac priestoru!“

„Hej, šéfe? A čo mám urobiť?“

„Vidíš tie zápalky?“

 

Johny vďaka svojej veľkosti celkom dobre zvládol zapálenie zápalky, ale keď ju bolo treba zachytiť, nemal na to žalúdok. Roztriasli sa mu kolená a s odbleskom plameňov v očiach vyzeral ako bláznivý chrobák na úteku. Navyše mu nohy vypovedali poslušnosť a samé prevzali iniciatívu na jeho záchranu. Krôčik po krôčiku postupovali ďalej od ohňa, pričom Johny sa pozeral na všetkých okolo, aj na nohy s výrazom: „Ja za to nemôžem, fak, to nie ja.“

Keď na tretí pokus Modo od zlosti prelomil cigaretu, bola vyhlásená prestávka.

„Takže, kto sa hlási nájsť ďalšiu cígu?“ komár kedysi trávil priveľa času pri ľuďoch a pochytil zopár neslušných slov.

„Ja!“

Na počudovanie všetkých sa prihlásila Madi a hneď aj zmizla v tráve.

 

 „No ták, Johny, dokážeš to.“ Pri Johnym sa objavila lienka, ktorá ho prišla povzbudiť. Ale šváb už vyzeral horšie ako mravec. Ten po spálení.

„Je to len taký malý oheň, nič viac. Alebo si zabudol, ako veľmi chceš byť hviezda?“

„Chcem byť hviezda, chcem, ale...“

„Chceš?“

„Chcem.“

„Chceš?!“

„Chcem!!“

„Ale zomrieť nechcem“ dodal „aj keď... ten mravec to zvládol a ja predsa nie som horší, no nie?“

„Presne tak“  a potľapkala ho po chrbte. Keď ho opúšťala, bol už nabitý energiou. Len sa trochu bála, že energiou výbušnou, ktorá nesmie prísť do styku s ohňom.

 

„Tak som tu.“ Zvolala Madi a ťahala za sebou celkom slušnú cigaretku. Strčila ju do rúk Moda, ktorý sa na ňu neodvážil ani pozrieť. Vystrel sa a uvoľnil až vtedy, keď Madi odišla.

„Na miesto!“

„Klapka!“

Johny podišiel k zápalke, nadhodil si ju na plece a možno až príliš frajersky odniesol ku škatuľke. Oprel ju, ustúpil a rozbehol sa. Zápalka sa rozhorela jasným plameňom. Teraz alebo nikdy! Zahryzol si do úst a chytil drievko zápalky. Oči mal privreté, tvár stiahnutú od hrôzy, ale otočil ju. Hlasný výdych všetkých naokolo mu potvrdil, že cigaretu zapálil.

Modo takmer narušil svoj výraz mafiána a usmial sa. No rýchlo sa zbadal a potiahol si. Asi to bolo dobré, lebo to urobil ešte raz. A zase. To nič, mafiáni také veci robia. Ale už bol čas držať sa scenára.

„Ahá...ó...teda..., teda to ti ale trvalo...James.“

„Či Johny, prepáč. Či James?“ pýtal sa Modo sám seba. Natiahol dlhú ruku a pritiahol vydeseného švába k sebe. Sklonil sa a hlavou prešiel popri ňom zdola nahor. Pošteklil ho na brušku, potom na krku, ale zasmial sa on.

„Si taký chutnučký, taký tučnučký. Ja ťa mám tak strašne rád. Nie“ a pokrútil hlavou „ ja vás mám všetkých rád.“

STOP! STOP!

„Madi! Čo si to doniesla za cigaretu!“ komár vyletel do vzduchu, aby modlivke mohol pozerať rovno do očí.

„Ja?“ modlivka znervóznela. Poškrabala sa za hlavou, na chrbte a čumela do zeme. Komárov cuciak jej vrazil takmer do tváre a to ju prebralo.

„Náhodou, ja jediná si robím poctivo svoju robotu.“

„Há, há“ povedal Johny, ale zadržal ho Madin zabijácky pohľad.

„Chceli ste cigaretu, priniesla som ju. Aj všetky rekvizity som zaobstarala ja. Ak som mnou nie ste spokojný, môžete ma vyraziť.“

Režisér sa upokojil. Lepšia neschopná modlivka s nimi, ako proti nim.

„Tak dobre, nateraz sa ti to prepáči.“

„Máme prestávku?“ pýtali sa všetci.

„Prestavkúú! Prestavkúúú!“ skandoval Modo.

„A čo myslíte, že čo asi“ vzdal sa komár „ máte pol hodiny voľno, potom nech ste späť.“ 

 

 

 

Keď komár o štyridsať minút dorazil späť na pľac, bol plný energie po upokojujúcich cvičeniach. Lenže na pľaci nebol nikto. Iba peniarka Jenny sedela na malom kamienku, a keď ho zbadala, bola celá nesvoja.

„No čo je, Jenny, kde sú všetci? Asi som dal pridlhú prestávku. To nič. Kde je Johny? Mal by si nacvičiť tú scénu so zápalkou.“

„Viete, šéfe, Johny psychicky nezvládol ten tlak a...ušiel.“

Komár zavzdychal.

„No dobre, unes nejaké mravce, nech môžeme pokračovať.“

„Ale to nie je všetko.“

„No?“

„Madi a Modo sa dali dokopy a akosi, ehm, Modo z toho nevyviazol so zdravou kožou. Alebo skôr so zdravou hlavou. Aby som bola presná, vyviazol so žiadnou hlavou.“

 Keď však uvidela komárov zhrozený pohľad, hneď dodala: „myslím, že posledné chvíle bol veľmi šťastný, naozaj. Videla som ho odchádzať s Madi a spieval si tú známu pesničku: Ideme žúrovať, baby, a tak podobne, jé, jé, jé.“

Komár sa sťažka oprel o vyhorenú zápalku a rozhodne nezdieľal Jennino potešenie z toho, že Modo mal taký príjemný odchod z tohto sveta.

„Mysli pozitívne, mysli pozitívne. Chceš robiť nové hviezdy a je ti jedno z koho.“

„Jenny“ mávol rukou zavolal si ju k sebe „zožeň mi hocijakých chrobákov s IQ nad 10. Rozumela si mi? Teraz natočím scény zhora, nech máme urobený aspoň úvod.“

„To nepôjde. Tipo zomrel.“

„Ja sa na to vybodnem!“ zvrieskol komár a odletel ktovie kde.

 

Lienka, ktorá sedela hore na púpavovom liste zletela k peniarke.

„Tak čo, ako to vzal?“ spýtala sa.

„V pohode. Šiel sa vybodnúť na nejakých turistov. O chvíľu je späť.“

 „Aha...No, a čo budeme zatiaľ robiť?“

„Čo ja viem...“ rozmýšľala „chceš si zafajčiť?“

 

 

---