Prečo zívam(e)

Prečo zívam(e)

Pred niekoľkými rokmi som natrafila na článok o zívaní. Dychtivo som hltala vety o tom, že sa uvažuje o dvoch príčinách tohto navonok nelogického chovania. Vysporiadanie sa organizmu s únavou a vrodený skupinový prejav, niečo v zmysle: ja zívam – ty zívaj. Konečne som mala vysvetlenie môjho čudného správania, keď som aj pri slove zívať strácala kontrolu nad mojou spodnou čeľusťou. Nehovoriac už o malých detičkách na predstaveniach, ktoré tak sladko zívali, raz jedno, raz druhé, tam ďalšie a ja som ich poslušne nasledovala. Niežeby som tým ospravedlňovala svoje správanie, to nie, ale byť meracím prístrojom intenzity  zívania nebolo práve najpríjemnejšie.

Aké to však bolo sklamanie, keď som onedlho opäť podľahla svojej zvedavosti a zasurfovala si po nete s jediným cieľom. Áno, zívanie. Celým svojim mozgom (srdce sa totižto venovalo iným veciam a duša mala svoje problémy) som verila, že vyhrá skupinový prejav. Alebo aspoň sa potvrdí, raz navždy.

Vylúčili ho! Jediné ospravedlnenie môjho ponižujúceho chovania bolo preč!...ach, ja nešťastný zemepán....

Nevzdala som sa však. Rozmýšľala som tuho, pravidelne, ako to len s tým zívaním mohlo byť. A došla som k takémuto záveru:

Bolo to pred mnohými mnohými  rokmi, keď ešte po zemi pobehovali mamuty a vo vzduchu lietali tie obrovské akože vtáky, s tými obrovskými...no veď viete čo, no proste chodili ste na základnú, mali by ste si na niečo spomenúť.

Bolo treba jesť. Hľuzy, korienky, bobule už praženám nestačili, a tak vyhnali svoje polovičky na lov. „Bez mamuta sa ani nevracaj!“, vydesili ich svojou vyhrážkou (kde sa dnes hrabú diamantové náhrdelníky a kytice ruží...). Chudáci zobrali svoje kyjaky na plece, tí múdrejší aj oštepy a šli. Dlho, predlho šľapali a potom začali kopať. Takže museli vziať aj predchodcu motyky, to dá rozum. Vykopali obrovskú jamu akurát pre mamuta, pochovali zopár z nich, obete lovu a potom vyliezli na strom.

Mamuti však boli veľmi inteligentní, alebo strašne zábudliví a na miesto pasce nie a nie prísť. Pramuži usadení na malej posiedke, pekne do kruhu, nám už pomaly zaspávali, hlavy im padali a to bolo zle. Veď základ lovu bol v rýchlom dorazení, takto by im ich cieľ stihol utiecť skôr, akoby zliezli z vysokánskeho stromu. Nehovoriac o tom, že polovica z nich mala strach z výšok, a tá druhá z mamutov. Z čoho sme sa to len vyvinuli!

„My musíme niečo vymyslieť! A ja to už aj mám!“, zvolal čo možno najtichšie jeden z nich. V skutočnosti povedal: „my – gebule dokopy – ja- najrychlejsi – inac moja mamutica ...“ a naznačil čosi oštepom.

Prachlapi sa dozvedeli pravidlá prvej hazardnej hry na svete. V hociktorej chvíli mohol hociktorý z nich dvihnúť ruku, priložiť ju k ústam a naznačiť predchodcu tarzanovského revu. Ostatní to museli  po ňom hneď zopakovať. Kto sa omeškal, vypadol. Prvý vypadnutý bol na čele mamuto - zabijáckej tlupy, potom šiel druhý vypadnutý, a tak ďalej.

Mamut prišiel na štvrtý deň, keď už boli určené skupiny na ďalších desať mamutov dopredu. Či ho dorazili, neviem, okrem toho som za ochranu zvierat a nič také by som tu neopisovala, čestné skautské. (Ale bol to riadny krvák...)

Vzhľadom k tomu, že móda šla dopredu a praženám už nestačili len mamutie kože, lovy pokračovali. Hitom storočia boli tigre šabľozubé a hra sa samozrejme ujala. Keď sa prešlo na leňochody, na svete boli prví majstri. Pri najmenšom pohybe zdvihli ruky k ústam, či spali, alebo boli hore. A ja, ja som potomkom jedného z nich. Nevadí, že sa objavili nové možné príčiny zívania, ako preťahovanie krčného svalstva, prekrvenie hlavy či zbavovanie sa odpadových látok. Svojho predka sa nikdy nevzdám a budem zívať a zívať a zíííívaaaať ako teraz.