Spoveď strápenej duše

Klesám na duchu...... vlastne ja už nemám ani dušu.....

pripadám si zbytočná...

Každý ma len obchádza, nikto sa nepristaví.

Všetci ma prehliadajú akoby som ani nebola....

“ Priatelia “ si zvykli chodiť po radu,

vyliať si srdce bútľavej vŕbe.

Ale to už bolo strašne dávno, aj som zabudla aké to je.

Teraz akoby sa ma všetci stránili, a ja neviem prečo.

Nikto mi nechce ukázať krásy života..

Aj moja “ spriaznená duša “ má svoj vlastný život

a na mňa jej už akosi nezostáva čas.....

A pritom chcem tak veľa??!

Jedno vľúdne slovko, vrelé objatie, pochvalu

za dobre vykonanú prácu.....

Asi áno, pretože som to ešte nedostala...

Ale ja si počkám, snáď niekedy sa to stane aj mne...

Nádej predsa umiera posledná......

Ale dovtedy –

c'est la vie