Manis Temnický

Manis Temnický

Bolo už dávno popoludní, keď doktor Manis Temnický zamieril k svojej ambulancii Nízky, pri sebe, a preto nemotorný, dokázal vyvolať v človeku hocaké pocity, len nie sympatie. No práve tie pri svojej práci potreboval. Bol totižto psychiatrom, ibaže zlým a neistým. Veď aj po rokoch práce robil školácke chyby, a ako labilná osoba sa pre ne škrabal pod krkom. Sám si niekedy nedokázal spomenúť, ako k svojmu povolaniu prišiel a prečo je vôbec tu. Ďaleko od domova, v krajine s hrozným, prihorúcim počasím, kde obyvatelia nevychádzajú zo svojich domovov a ledva si spomenú na akéhosi psychiatra, ktorý sa uchádza o ich pozornosť.

A to jeho meno...nemožné meno, pre ktoré sa mu všetci posmievali. Manis! Má – nís! Žeby sa sem dostal práve preto? Možno. Detské rany ho pálili ešte aj dnes. Meno, ten najdôležitejší údaj, ktorí mohol o sebe odovzdať, dostal do vienka taký nepresvedčivý, čudne znejúci. Mal ešte jedno meno, ale to sa mu nepáčilo o nič viac. A tak, ako lekár rozhodujúci o všetkom, neodpustil si malé šibalstvo.

Sám si pomenoval pacientov podľa toho, ako si zaslúžili. On, iba on, zhodnotil ich chyby a nedokonalosti a vlúdil ich do mena.

 Nedávno tu mal napríklad mladého Canis simensis, alebo dámu Equus Grevyi. Vysoká, silná, no nie tučná. Zbožňovala kombináciu čiernej a bielej, a podľa toho aj vyzerala. Mala taký ošemetný problém, vidiny. Zverila sa mu, že zopár krát zazrela bosa Sauveliho. Niežeby bol tento bos mŕtvy, on žil a rozhodne existoval, ale nie v týchto končinách. To by tak chýbalo, aby sa tu ten lotor zjavil a vzal podsvetie pod svoj patronát!  Hrozná predstava. A ešte niečo sa jej zdalo. Cítila sa nesvoja, akoby ju ktosi pozoroval, sliedil jej za pätami. Otáčala sa najrýchlejšie ako len mohla, menila svoje obľúbené cestičky, z krátkeho pobytu na čerstvom vzduchu robila prechádzkové túry, a predsa nikoho neodhalila. To už bolo vážnejšie. Tu nemohli pomôcť len meditácie a upokojujúce cvičenia, ktoré Manis neustále predpisoval. Prehrabával sa v pamäti a vylovil názvy zopár byliniek. Odporučil aromatické kúpele,  a keď pacientka vypúlila oči, zmätená niektorými výrazmi, ktoré počula prvý krát v živote, začal sa zúrivo škrabať.

Dnes to bude hádam lepšie. Jar je v plnom prúde, všade je život a všetci naokolo sa mu venujú. Potrava, jedlo a zas len potrava, vzdychol si. Niežeby im to vyčítal, on sám zbožňoval takých, ktorí vystihli jeho čudné chúťky a doniesli, po čom mu srdce bažilo. On sa len proste musel sťažovať.

Už z diaľky zbadal prvého pacienta. Riadna nadváha, až sa mu koža prehýbala do záhybov a najnechutnejšie to bolo práve na krku. A tá jeho tvár...Neprekrvená pokožka, dokonca špinavá, asi od potu a prachu zo zeme, s vyrážkami, ktoré pod šedou, neumytou vrstvou vyzerali ako kopčeky. Nohy vyzerali skôr ako nôžky, boli prikrátke na takéhoto obra. Niesli ho však stabilne, pevne, ani raz sa nezakolísal, ani raz nestratil rovnováhu.

Diceros bicornis, zhodnotil psychiater dvoma slovami.

„Tak, poďte ďalej, pane. Rád vám pomôžem“ Manis sa snažil byť milý, dokonca sa aj usmial, ale hneď prestal.  Nemá  predsa všetky zuby. Ďalšia vec, ktorá ho trápila. Naučil sa s ňou žiť perfektne, no reakcie ostatných ho vždy znervóznili. Keby ten jazyk bol aspoň v normálnej veľkosti. Ale nie, on si musí narásť taký dlhý.

„Ja som, pán doktor, prišiel v asi dosť čudnej veci...“ Diceros bicornis, usadený, stíchol a čakal odobrenie.

„Veď na to som tu. Len pokračujte, počúvam vás.“

„Viete, mňa niekto prenasleduje. Ale chápte, kto by už mňa chcel naháňať, že? Veď na mňa si odmala nik nedovolil. Tak prečo teraz?“

„Prosím pekne od začiatku.“

„Ahá. Takže idem si pred týždňom domov, okolo rieky a naraz len počujem, ako šuští šachorina. Zastanem, šušťanie prejde. Idem, počujem ju zase. Ale ja som v šachorine nebol! Obzerám si svoj odraz vo vode a vidím za sebou rozhrnutú trávu. Otočím sa a nič! Tráva je späť, akoby tam nik nestál. A to sa deje stále, všade ma niekto sleduje, naháňa. Ja viem, mám slabý zrak, ale sluch mi slúži a ten mi pravidelne oznamuje niekoho prítomnosť. Ale najhoršie je to odvčera. Vracal som sa z večere, raz za čas si doprajem taký malý luxus, veď pochopte ma, a za mnou sa z ničoho nič ktosi zjavil. Hneď nato vyskočí ďalší z trávy a už sú dvaja. Vysokí, strašne vysokí, a chudí. Chodili, akoby mali každú chvíľu spadnúť, vyvrátiť sa.  S obrovskými očami, na sebe všelijaké čudné veci a niektoré aj také ligotavé, až som musel prižmúriť oči. Zľakol som sa. Normálne som cítil, ako mi srdce prestalo byť, skamenel som otočený k nim a už som len čakal, kedy ma položí na zem. Jeden druhého chytil, poťahal za tie čudné dlhokánske končatiny a opäť zmizli v tráve. Odvtedy, pán doktor, nemôžem spávať, ani sa upokojiť. Obzerám sa za seba ako bláznivý, čakám, kedy si po mňa prídu.“

„Nikdy ste nič podobné nevideli?“

„Nikdy. Nič také hrozné som nevidel. Tie oči, keby ste videli tie ich oči! Už to nechcem viac zažiť, nie, ja už to nezvládnem“, diceros bicornis sklonil hlavu a kýval s ňou zboka na bok mrmlúc si čosi, čo doktor nezachytil.

Manis bol zamyslený. Najprv si ponadával, že naletel kamarátovi. Zapadákov. Ak si chceš sveta žiť, vyber si zapadákov, poradil mu vtedy. Spoľahol sa naňho. Zvolil si miesto, kde o psychiatrovi vôbec nechyrovali, život sa tu zastavil a moderná doba sem neprenikla. A čo má z toho? Pacienta trpiaceho utkvelým predstavami, už druhého v poradí.

Rozmýšľaj, Manis.

„Kúpete sa rád?“ strelil, len aby prerušil ticho.

„Ja?“, odpovedal mu hrubý, hlboký hlas „strašne rád“.

„Takže sa teraz pozrite. V prvom rade sa musíte upokojiť. Ste na tom zle s nervami. Tu vám...“

Manis vysvetľoval svoju práve vymyslenú liečebnú metódu. Poctivo ju opakoval, až kým v dicerových očiach nezazrel aspoň iskru pochopenia. Len potom ho pustil, unavený, želajúc si, aby si už dnes naň nik nespomenul.

Deň ubiehal, slnko zapadalo, a ako tak stál pred svojou ambulanciou a obdivoval ho, prišla. Splývala s pozadím, žltá a hnedá, oblečená podľa módy, ktoré nikdy nevymizne z trhu. Jej chôdza sa nedala prehliadnuť. Ladná chôdza šelmy, plecia dvíhajúce sa v dokonalom rytme a štíhle nohy, od ktorých nemohol odtrhnúť zrak. Acinonyx jubatus.

„Počula som, že ste doktor...psychiater.“

Nechal ju prísť až celkom k nemu. Prisvedčil a obdivoval pritom jej okrúhlu tvár, malý, no rozkošný nos a neušla mu ani výrazná spodná čeľusť, dávajúca jej punc výnimočnosti. Krk mala ozdobený náhrdelníkom, alebo skôr obojkom. Čiernym, no príjemne ligotavým.  Znamenie, že je nebezpečná, že sa má držať ďalej.

„Viem, vy mi neuveríte, ale musím to niekomu povedať“, začala až príliš vážne. Manisovi nadopovanému hormónmi chvíľu trvalo, kým precitol.

„Bolo to pred týždňom. Bola som si zabehať a vracala som sa celá unavená a spotená. Za mnou sa ozvalo hučanie. Niečo šlo smerom ku mne, niečo obrovské a ja som nevládala utekať. Ten hluk sa nedal vydržať, bol bližšie a bližšie a vtedy som zacítila prudkú bolesť. Presne tu“, a ukázala na pravé stehno „bolo mi strašne zle. Spadla som a kým som zatvorila oči, ešte som ich zazrela.“

Manis spozornel. Priam sa vydesil, keď mu acinonyx opísala  presne tie isté tvory, aké videl biceros. Vysoké, chudé, dlhé končatiny, veľké oči. To je zlé. Šíri sa to.

„Vy mi neveríte!“

Pred chvíľou sklonená v dôvernom rozhovore sa rýchlo vystrela. Aj oči stratili ten roztúžený, zraniteľný výraz. Zreničky sa zúžili, čelo zachmúrilo.

„Myslíte si, že som blázon?“

„Nie, ja si nič nemyslím. Chcem vám len pomôcť...“

„Od vás už žiadnu pomoc nepotrebujem.“

Acinonyx, vedomá si svojej výnimočnosti, čakala päť sekúnd na ospravedlnenie. To, že si psychiater škrabal krk až do krvi ju neuspokojilo.

„Zbohom, pán “psychiater“. A ak niekomu prezradíte, čo som vám povedala, tak...Tak uvidíte, čoho som schopná!“ a rýchlym pohybom mu predviedla, že naozaj nepatrí k tým, ktoré sa trápia s nechtami. Že na takéto príležitosti má ozajstné pazúriky.

„Koniec! Končím s psychológiou. Budem robiť hocičo, len nie túto prácu, kde si každý myslí, že mu šibe,  len to nechce počuť odo mňa!“

„Koniec, Manis, počuješ? Koniec! Teraz hneď!“

„Teraz! Máš padáka, jasné?“

Bývalý psychiater pobehoval po svojej ambulancii, zhováral sa sám so sebou a hľadal do čoho by ešte mohol naraziť, kopnúť, či udrieť, aby si vybil zlosť.

„Taká kosť, taká kosť a ty ju necháš odísť!“

„Končím!“

Zvrieskol, až si bol istý, že na nasledujúce dni nedostane zo svojich presilených hlasiviek ani slovo. Radšej sa rozhodol zamieriť domov, kým si niečo neurobí. Vonku už aj tak bola tma, ordinačné hodiny mu skončili.

Šuch – klop.

Čo je to? Ticho, všade je len ticho, upokojoval sa.  Napriek tomu sa zhrbil a spomalil pohyby.

Šuch – klop. Šuch – klop.

Roztriasol sa. Svaly mu vypovedali poslušnosť, odmietli sa dať na únik. Oči videli pohyb všade naokolo, všade bol niekto, niečo.

Ostré svetlo ho oslepilo. Vydesený klesol na zem, do prachu, s očami upretými pred seba, akoby sa toho jediného nevedel vzdať. Kto je to.

Do popredia vystúpila vysoká postava s dlhými končatinami. Oni predsa len existujú, pomyslel si predtým, ako sa k nemu tá dlhá ruka natiahla.

...................................................................................................................................................

„Hej, Geoge, pozri sa na to!“

„Na čo?“

„Na tohto šupinavca. Je celý vystrašený, chudák. Tak už naňho prestaň svietiť baterkou. Dal by som krk za to, že práve tohto Mannis Temmnincki som videl s našim gepardom.“

„No jasné. Robil mu terapiu, čo?“

„Ktohovie....“ povedal tajomne ochranca a žmurkol na zvieratko, skôr než ho vypustil.