Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seOrnitológia
26. 05. 2006
2
0
846
Autor
Mola
keď je tá láska už príliš zvrátená, sadnime si a pripime si, horšie to nebude, pane
Zakrvavené ženské telo vo vani ani nestihlo skĺznuť pod hladinu vyprchaného kúpeľa.
Čakala som niečo masívnejšie, dominantnejšie ... pantera, vlka, čokoľvek, čo by Človeku kráčalo po boku, prinajhoršom som dúfala v mačku a napokon by som sa zmierila aj ďalšie desaťročie stráviť vyškrabávaním parazitov a očuchávaním stĺpov v ufúľanom tele psieho tuláka.
Ale stala som sa vrabcom a zostali mi dve chabé nohy a ešte vratkejšie krídla, nešikovný zobák, nemelodický hlas a keď som vykročila, zistila som, že skackám ako debil, prosím, som vták.
Ešte som mala na jazyku chuť včerajšieho fernetu, matnú spomienku na dajaký náhodný sex a pomätený pocit straty. Ako vrabec som nevedela tieto skutočnosti zaradiť. Ale Človeka som zaradila. Najprv pokrčený čierny semiš jeho kabáta, potom ruky s pohárom piva, áno, to sa odohralo pred týždňom, povedal:
Alice, si pošahaná. Povedal to vrabcovi? Nie, ... mne, mne, Alice, takmer dvadsaťročnej, sedeli sme v Keltskej, šla som si po pivo, čašníčka chcela občianku, vraj vyzerám na sedemnásť. A on -si pošahaná-pošahaná-pošahaná.
Viem, odvetila som a podpálila účet.
Teraz som vrabec a spomínam si na jeho vlasy. Dlhé, svetlé, krásne vlasy, človek si praje len zaboriť do tej masy prsty a hrať sa s tým, až kým sa okolo nezrútia mestá.
si pošahaná
ach nie
a preto som teraz vrabec. a nie žena. a nie vlk. ani len pes nie.
Letela som tam, kde Človek spáva. Čakala som na neho na parapete okna, zmokla som, temer skolabovala pri pouličnej lampe, kým som ovládla krídla. Ale to, čo sa deje, sa stalo z Lásky. Som si istá. Šanca pre jednotlivca, zatiaľ čo masy zanikajú, skapínajú, končia. End, a možno sú z nich ďalšie vrabce. Alebo myši, ktoré pitvajú študenti biológie. Aj Človek pitvá myši. Fotografuje si ich.
Prišiel najebaný, vlhké oči hľadali zámku, skopol kanady, pozdravil ženu na gauči, otočka v kúpeľni, "čo som to chcel?", otvoril okno a do ruky mu vletel najmenší sivý operenec.
"Nazdar, zver."
Zostala som s ním do rána, do večera, do ďalších narodenín, sledovala som ho robiť skúšky a skákala som na polici, keď sa milovali so Sally, jedla som, čokoľvek mi priniesol, počúvala som všetko, čo mi povedal. Zvykol si na mňa, nebola som domáce zviera, ale denník, spoločník, kumpán. Hovoril o ľuďoch, ktorých som kedysi nazývala priateľmi a teraz sa stali beztvárymi kreatúrami, sypúcimi mi zrno, hovoril o svete, ktorý som kedysi poznala trojrozmerný a farebný, hovoril aj o dievčati, ktoré krátko poznal a raz na jar ju našli vo vani, rozrezanú, rozosmiatu. Aj tú som si pamätala a nechýbala mi, ani keď sa práve dívala mojimi vtáčími očami.
Už sa nezdalo ťažké nebyť žena.
A potom som zostarla, prosto som zabudla sledovať hodiny a stal sa zo mňa starý, vychudnutý vrabec.
Dnes o jednej popoludní si Človek ľahol na posteľ a zatvoril oči. V kuchyni som sa postarala o sporák, celé telo som si dokaličila, ale nie zbytočne, to musíte vedieť ...
13.05 a Človek spí, večer sa chystá na tréning, plyn sa vynoril z kuchyne a červivo sa derie do sveta, znásilňuje vzduch a lenivo zabíja. Môj Človek má vlasy rozprestrené na vankúši. Vydriapem sa na ne, krivými pazúrikmi sa vlečiem po ich hebkej ploche, naťahujem ich zobákom, kým sa jeho telo uvoľňuje v beztiaži a jeho dych kmitá do závratných priepastí.
tak krátke
tak krásne
tak láskyplné
ticho zomiera
bez hudby
bez fanfár
a vo vlasoch má zamotaného schúleného sivého vtáčika passer domesticus
pretože každý si praje len zaboriť do tej masy prsty a hrať sa s tým, až kým sa okolo nezrútia mestá.