Life´s a Bitch - cast 9.

 

Trvalo mi celý nasledujúci deň, kým som sa ako-tak spamätal. Odtrpel som si matkinu kázeň a Kazuove vyčítavé pohľady, ktoré boli nakoniec jediným oživením toho, čo sa všeobecne nazýva tichá domácnosť. Až na ten rozdiel, že s Kazuom sa moja matka príšerne falošne smiala a rozprávala zdĺhavé historky z práce. Dokonca ma ani netešil jeho trpiteľský výraz, keď bol nútený tie drísty počúvať...

Dokonca som sa dokopal ísť na druhý deň do školy. Nebol tam. Samozrejme.... zápal pľúc mu poskytoval dostatočné alibi. Po škole prišiel Kazuo a odviezol ma priamo domov. Za celý ten čas neprehovoril ani slovo a ja som sa v jeho prítomnosti odrazu cítil strašne stiesnene.

Skúšal som to s esemeskami. Neodpísal, dokonca ani nezdvihol telefón, keď som sa odhodlal zavolať mu. Skúšal som to celú noc – ani raz neodpovedal, hoci si ani nevypol mobil. Ráno prišiel Kazuo, zavrčal, že je čas vstávať a mobil mi zobral. Keď si všimol môj vražedný pohľad, kyslo sa uškrnul:

„Nemaj strach. Naozaj nemienim nejako toho bastarda kontaktovať.“

Aby svoje slová podčiarkol, predo mnou mobil rozobral, vybral z neho kartu a zlomil ju na pár malých kúskov.

„To len pre istotu... aby to nenapadlo teba,“ vysvetlil a ak som očakával na jeho tvári škodoradostný úškrn, mýlil som sa. Bola tam stále len únava a možno nepochopenie.

Dúfal som, že ho uvidím. Branné cvičenia skončili a tak by sa mohol pokojne vrátiť. Neurobil to a keď som ho nevidel tretí deň, rozhodol som sa konať.

Na ďalšie ráno som počkal, kým Kazuovo auto zmizne z dohľadu a vybral som sa presne opačným smerom, ako sa odo mňa očakávalo. Na pár minút som si sadol do malej kaviarne na rohu, pre prípad, že by sa nejaký profesor rozhodol ísť tou trasou, ktorou som mal namierené ja. Len pre istotu, aby som sa vyhol hlúpym otázkam.

Cesta mi trvala skoro hodinu: ani neviem, prečo som šiel tak pomaly. Ešte stále som si nebol istý, čo mu poviem, ak mi vôbec otvorí. A už vôbec som nemal predstavu, čo povie on mne.

Zaklopal som; zvnútra sa nič neozvalo. Skúsil som to ešte raz s rovnako nulovým efektom a potom mi napadlo len tak skusmo stlačiť kľučku. Na moje prekvapenie to vyšlo – nebolo zamknuté. Vošiel som a automaticky som skontroloval miesto pri stene. Okamžite mi došlo, že je to hlúposť – ani najväčší zúfalec by nepresedel skoro štyri dni na zemi.

Zatajil som dych, no nepočul som žiadne známky jeho prítomnosti. Niekoľko mojich zošitov sa ešte stále váľalo na stolíku v obývačke, obschnuté rezance ešte stáli v kuchyni a moje tričko zdobilo zábradlie na poschodie spolu s jeho svetrom. Nič sa tu nezmenilo; možno trochu nezmyselne som sa potešil: nezdalo sa, že by sa nejako snažil vymazať moju prítomnosť zo svojho domu a života.

Opatrne som vystúpal schodmi na poschodie. Aj tu bolo všetko tak, ako som si to pamätal. S nádejou som nakukol do spálne: bola prázdna. Ešte stále sa vo vzduchu vznášala jeho vôňa zmiešaná s arómou silnej kávy a... áno, nepochybne aj alkoholu. Otvoril som okno a prešiel som k posteli: kamkoľvek išiel, rozhodne sa nenamáhal s takými drobnosťami ako upraviť si vlastnú posteľ do stavu, ktorý nepripomínal vojnové udalosti. Napriek tomu som sa usmial, keď som si v pokrčených prikrývkach uvedomil ešte stále viditeľné odtlačky jeho tela.

Pohľad mi padol na malú skrinku pri posteli a cítil som, ako sa môj krvný obeh na okamih zastavil. Potom sa znovu rozbehol, no oveľa prudšie, než by som si želal. Trasúcimi sa prstami som zodvihol malú krabičku a skontroloval som jej obsah. Chýbalo asi tridsať tabliet. Na spanie. A vedľa stál ešte nedopitý pohár s čímsi jantárovožltým – pochyboval som, že by to bol jablkový džús.

Keď som vyplašene cúvol, akoby som tým mohol odvrátiť tú hrôzu, ktorá sa ma zmocnila, pod nohami som pocítil čosi čudné. Zohol som sa a k svojej veľkej úľave som natrafil na hromadu rozsypaných tabliet. Chýbalo ich len pár, aj keby ich zapil alkoholom, neboli natoľko silné, aby mu nejako ublížili.

Takže to znamenalo, že sa rozhodol opustiť toto hniezdo depresie a čeliť svetu.

Výborne. Ostávalo mi len zistiť, kam sa pobral.

 

góh

 

 Hľadal som všade. Presnejšie povedané, na miestach, o ktorých som predpokladal, že by tam mohol byť. Preliezol som niekoľko barov blízko jeho domu v nádeji, že doma mu len došli zásoby alkoholu a vybral sa topiť depresiu niekam blízko – jeho auto totiž stálo zaparkované pred domom. Neúspešne. Prešiel som zopár parkov, kam chodili dedkovia kŕmiť holuby. Nebol tam – nakoniec, ani som nečakal, že by sa zjavil tak ľahko. V niekoľkých jasných chvíľach mi hlavou prebleslo, že ho poznám dosť málo na to, aby sa moje pátranie mohlo skončiť úspešne. Keď podobné záblesky prichádzali v priemere asi každých desať sekúnd, vzdal som sa a zamieril som domov. Snáď budem mať šťastie zajtra.

Prevrátil som oči, len čo som vošiel domov a začul som Kazuov rozhorčený hlas:

„Ale ja sa o pár týždňov žením...“

Ďalší agent z banky, prípadne nejaký iný šialenec, ktorý si privyrába organizovaním svadieb či pečením hnusných ružových vecí, z ktorých každý normálny človek dostáva po jedinom pohľade diabetický šok. Matka je nimi posadnutá – rozhodla sa, že sa vydá v západnom štýle a mne napadlo, že by jej bolo jedno, koho si berie, hlavne keď bude mať marcipán a biele šaty so závojom.

Vyzul som sa a snažil som sa byť potichu – obvykle matka trpela utkvelou predstavou, že ma nevýslovne baví počúvať predsvadobné drísty a tak som sa už párkrát nevyhol podobným sedeniam.

Nevnímal som obsah rozhovoru, kým mi nedošlo, čo mi nesedí: chýbal tam matkin povrchný smiech a ohromne vtipné poznámky. Nezdalo sa mi, že Kazua by jej požiadavky nejako zaujímali, takže bolo nanajvýš podozrivé, o čom sa v tej obývačke rozpráva bez nej.

Potom ten „svadobný agent“ prehovoril a mne došlo.

„Ja viem... len som chcel, aby si to vedel.“

Čože?!

Viem, bolo to netaktné a indiskrétne, ale v tej chvíli som to mal na háku. Priplížil som sa dostatočne blízko, aby som počul a pritisol som sa k stene kvôli utajeniu.

„A čo si od toho sľubuješ?“

Kazuo. Unavený a podráždený ako slepé črevo. To je pomerne otrepaná póza.

Naoyov ťažký povzdych.

„Sám neviem. Ale vtedy ma nevýslovne dožieralo, ako veľmi si mi neveril. A hoci neviem prečo, doteraz ma to štve.“

„A to už prečo?“

„Neviem, dočerta, Kazuo, ja už nič neviem. Potrebujem, aby si mi uveril... nakoniec, ty si robil za mojím chrbtom väčšie svinstvá.“

„Ja? Iste. Za všetko môžem ja. Ja som ten zlý, ktorý ti neveril, ja som ten sviniar...“

„To netvrdím...“ Naoya sa chabo pokúsil o protest, ale Kazuo ho nepustil k slovu. Očividne jeho podráždenie prerástlo do skutočného hnevu.

„... najľahšie je zvaliť vinu na iných, však? Nebol si to náhodou ty, kto pretiahol iného ako prvý?“

„Nie,“ odvetil Naoya potichu a Kazuo, ktorý medzitým vstal, sa znovu posadil. Sčasti som jeho pohyb videl a sčasti počul, podľa vŕzgania starého kresla.

„Ale prosím ťa,“ cynicky sa zasmial Kazuo a oprel sa. „Povedz mi pravdu. Teraz je to už aj tak jedno.“

„Nie je, Kazuo. Mne to nie je jedno. Áno, náš vzťah sa skončil, dokonca som ho ukončil ja... ale po celý ten čas mi otravovalo život vedomie, že stále veríš tým hlúpostiam, ktoré ti niekto narozprával. A ty si im veril, však?“

„Presvedč ma o opaku. Je to len pár dní, čo tie hlúposti, ako hovoríš, dostali nečakane pravdivý odtieň, nemyslíš?“

Ďalší Naoyov povzdych.

„S Ichirom som ešte pred pár týždňami nič nemal. Nebudem zapierať – nebyť jeho iniciatívy, asi by som to neurobil.. už len pre to, že by som sa cítil vinný. Pred tebou... hlúpe, nie?“

Moje meno v konverzácii mi pripomenulo, že by bolo celkom vhodné zmiznúť. Ale neurobil som to – priame vysvetlenie by mi žiaden z nich neposkytol a teraz sa mi naskytla skvelá príležitosť pochopiť tie zarazené pohľady, ktoré si vymieňali.

„Hlúpe... to áno. Ale nejde tu o Ichira, hoci priznávam, dosť ma to prekvapilo... ide tu o tých, ktorí boli pred ním.“

„Žiadni neexistujú,“ povedal Naoya jednoducho a v jeho hlase som cítil, že slzy už dlho neudrží.

Chvíľu bolo ticho, kým Kazuo prehovoril:

„To už si povedal. Ale nepresvedčil si ma, rozumieš? Bolo to dávno a ja nemám dôvod zmeniť názor.“

Presne podľa môjho očakávania do ďalšieho ticha zazneli potlačované vzlyky.

„Kazuo... v dobe, keď sme boli spolu... nikdy by som neriskoval a nezačal si s nikým iným. V tej dobe... necháp ma zle... ja... naozaj som sa bál samého seba a... vlastnej orientácie, ak vieš, čo tým myslím. Začínal som ako učiteľ, chcel som byť nezávislý na tebe a tvojich peniazoch... bál som sa, že ťa stratím, alebo že ma vyhodia, a navyše som sa zmieroval s tým, že milujem muža... nikdy by mi nenapadlo začať si so študentom. Bolo by to pre mňa priveľké riziko, mohli ma vyhodiť, mohol som stratiť úplne všetko, čo som mal a čo som chcel... Už chápeš?“

„Naoya...“ zašepkal Kazuo a Naoya pokračoval ďalej.

„Keď som sa dozvedel, čo robíš a keď si mi to vtedy vykričal do očí, chcel som ti odpustiť. Chcel som... naozaj. Ale stále som cítil, že mi nedôveruješ, že náš vzťah nie je, čo býval. Snažil som sa, aby som hroziaci koniec odvrátil, aby som napravil, čo sa dalo... ale nešlo to, Kazuo, ty si to nechcel, neprestal si robiť tie veci a stále si sa pokúšal preverovať ma... už som nemohol pokračovať, chápeš to? Prosím, Kazuo, povedz, že mi veríš, aspoň teraz, aj keď to pre teba už možno nič neznamená, ale...“

„Mýliš sa,“ Kazuov tichý hlas prerušil Naoyove prosby a kreslo znovu zavŕzgalo. „Bože, celý ten čas som dúfal, že sa ukáže, že to bol len omyl, že si vravel pravdu... ani nevieš, ako som dúfal...“

„A predsa si s tým neprestal...?“

S čím? Zamračil som sa. Neuškodilo by, keby hovorili jasnejšie. Čo také strašné urobil Kazuo?

„Nie. Nemohol som... chcel som ti veriť, a zároveň som nemohol, len tak, bez dôkazov... a keď som znovu nenašiel žiaden dôkaz, že by si klamal, musel som ísť ďalej...“

„To si chcel preveriť všetkých na škole?“ zasmial sa Naoya krátko, ale veľmi silene a trhane, akoby cez slzy.

„Ja neviem, možno...“ pousmial sa aj Kazuo a mne sa zdalo, že sa po prvý raz naozaj uvoľnil.

„Bol som idiot... ale verím ti. Teraz už áno.“

„Teraz, keď je to jedno?“ podotkol Naoya a ja som matne videl, ako sa Kazuo priblížil ku kreslu, kde sedel Naoya a poskladal sa na zem oproti nemu.

„Teraz, keď to nie je jedno,“ vydýchol a letmo sa dotkol Naoyovej tváre zmáčanej slzami.

„Budeš sa ženiť...“ zamumlal ako odpoveď a ja som sa zvedavo naklonil ešte viac do dverí: vedel som, že aj keby ma bolo vidieť, tí dvaja sú príliš zaujatí, aby sledovali niekoho, kto počúva. Navyše, udalosti mi čoraz viac prestávali dávať zmysel a čoraz viac ma šokovali.

„Odpustíš mi?“ opýtal sa Kazuo a naklonil sa – hoci som nevidel dobre, nepochyboval som, že Naoyu pobozkal.

Naoya sa zodvihol z kresla; vyzeral, že je šokovanejší ako ja.

„O pár týždňov sa ženíš. Sám si mi to povedal.“

Kazuo vyzeral znova zničene. Opieral sa o kreslo a pozeral na vyblednutý koberec. „Ak mám byť úprimný... chcel som začať normálny život, s manželkou, synom... a hlavne bez teba,“ pozrel na Naoyovu nechápavú tvár a smutne sa usmial: „Ale nie som si istý, či to teraz bude možné.“

 

góh

 

Veľmi som sa snažil ignorovať nezmazateľný debilný úsmev, ktorý sa usadil na Kazuovej tvári. Samozrejme, bezúspešne. Dokonca ho nevyviedlo z miery ani moje zavrčanie, ktoré odznelo ako odpoveď na jeho veselý pozdrav. Po tom, čo som videl, som v sebe objavil skryté zvyšky taktnosti (no dobre, nechcel som, aby ma odhalili, ako ich počúvam) a odplazil som sa von. Našťastie trvalo len chvíľu, kým sa mi z parku oproti naskytol pohľad na Naoyu opúšťajúceho našu ulicu – môj zadok totiž už začínal protestovať proti chladu lavičky, na ktorú som sa neuvážene posadil.

Strávil som pár hodín počúvaním najkomerčnejšej hudby, akú som našiel, len aby som si prečistil hlavu. Podarilo sa: slúchadiel som sa zbavil vo chvíli, keď nejaká Japonka otrasnou angličtinou vyrevovala čosi o daždi, na hodinkách pri posteli svietili číslice 03:14 a ja som bol pevne rozhodnutý vykašľať sa na oboch: na otčima aj na učiteľa. Mám toho dosť.

Keď som ešte raz zhodnotil pokročilú nočnú (alebo skôr rannú) dobu, s pocitom rezignácie som sa prestal brániť spánku. 

---