Life´s a Bitch - cast 11.

Tak už len toto mi chýbalo. Predvolanie do zborovne.

„Prečo práve t... vy?!“ prešiel som okamžite na vykanie, keď som zaregistroval prítomnosť ďalších dvoch učiteliek o miestnosť vedľa, ktoré priam priliepali uši na dvere, aby počuli. Mali smolu, že tie dvere boli presklené, takže ich obrysy bolo celkom jasne vidieť.

Bez slova mi posunul pod nos papier. Iste. Suplovanie za triednu, ktorá má chorú dcéru. Aha.

„Je pravda, že si pret... teda, prebral dievča Miyagimu?“

„Pozri...te sa na mňa a pochopíte, pán profesor,“ odpovedal som milo a priam som počul, ako Naoya škrípe zubami. Bolo to vlastne prvý raz, čo som ho videl odvtedy, čo ma Kazuo vyvliekol z jeho domu: teda, prvý raz, ak sa neráta moje špehovanie a hodina matematiky, na ktorej sa mi vyhýbal pohľadom ako diabol svätenej vode.

„Odpovedz. Áno, alebo nie?“

„Nie je to pravda.“

„Aha... a čo máš zlomené?“

„Nič.“

Na okamih sa zamyslel, akoby uvažoval, čo sa opýtať. Nebolo to tak – vedel presne, čo sa chce opýtať, len nevedel, ako. Nakoniec to z neho predsa len vyliezlo:

„Riešili ste... otázky vzťahu medzi vami?“

Pozrel som na neho. Očividne bol napätý a očakával moju odpoveď s nervóznym poklepávaním perom po stole. Spomenul som si, ako ľahko na mňa zabudol a letel za Kazuom a moja odpradávna zlomyseľná dušička zapišťala po pomste. Sladko som sa usmial:

„Je to tak.“

Naoya nasucho preglgol:

„Odkedy...“

„Prepáčte, pán profesor, ale to je osobné. Budem rád, keď to ostane medzi nami,“ vyslovil som naoko pokorne, no s diabolským úškrnom, ktorý babizne za dverami nemohli postrehnúť.

„Takže ty a Miyagi...“ zopakoval a jeho hlas znel tak neisto, až mi ho na chvíľu bolo ľúto. Ale len na veľmi, veľmi krátku chvíľu, kým pocit zadosťučinenia prevládol.

„Dovolíte?“ vstal som a on neurobil nič, aby ma zastavil. Všimol som si, že dve postavy za sklom sa tvária, akoby niečo zbierali.

Keď som vyšiel zo zborovne, oprel som sa o stenu a zhlboka som si vydýchol. Nebolo to príjemné a nebol som si istý, či to náhodou o rok, o týždeň alebo o päť minút nezačnem ľutovať, ale držal som sa svojho presvedčenia – najlepšie, čo môžem urobiť, je ukončiť ten nezmysel.

Zavŕzgali dvere a keď som pootočil hlavu, zbadal som dve postavy, ktoré opúšťali miestnosť vedľa zborovne. Siluety mi boli známe spoza skla, ale... namiesto zvedavých, no diskrétnych učiteliek sa na mňa poplašene dívali dve druháčky, ktoré sa ešte pred sekundou na čomsi vzrušene chichotali. Keď celé červené odbehli, nepochyboval som, že za chvíľu toho bude plná škola.

Prvá myšlienka bola zlá. Do riti. Zasa som niečo posral na celej čiare.

Tá druhá bola horšia. Miyagi ma naozaj zabije.

góh

A bolo to ešte horšie. Po zvyšok dňa som riešil priam hamletovskú otázku: povedať o tom Miyagimu a riskovať, že ma zabije, alebo mlčať a riskovať, že si to nakoniec domyslí aj sám a zabije ma tak či tak. Chvíľu (no dobre, dvadsaťštyri hodín) mi to trvalo, no nakoniec som sa rozhodol pre čestnú smrť.

Zazrel som ho cez obednú prestávku. Čosi hľadal vo svojej skrinke a najprv ma na ňom niečo zarazilo – chvíľu som to nevedel identifikovať. Potom ma osvietilo: chýbal jeho fanklub a pomerne umelý reklamný úsmev.

„Miyagi?“ oslovil som ho a napadlo mi, že to bude o čosi ťažšie, než som si v hlúpej chvíli odvahy myslel. Otočil sa ku mne bez slova, len so spýtavým pohľadom pod modrými vlasmi – áno, modrými. On sám o tomto svojom počine rozprával ako o prehratej stávke, ja by som sa zasa stavil, že jediné, čo prehráva, je jeho vkus. Vlasy mu od toho pamätného dňa, keď prišiel do školy so zafarbenou hlavou, stihli vyrásť, no na koncoch stále žiarila výrazná, atramentová modrá. Napriek tomu v danej chvíli pôsobil takmer ako normálny človek.

„Potrebujem s tebou hovoriť,“ dostal som zo seba a zamračil som sa, keď som si všimol tri dievčatá „nenápadne“ sa ukrývajúce za stĺpom. Výborné. Takže fanklub nechýba, len sa obmedzili na pozorovanie z diaľky, keď sa dozvedeli, že ich idol je teplý.

Miyagi mi naozaj niečo zlomí...

„No?“ pozrel na mňa, stále rovnako spýtavo. Pokrčil som plecami:

„Tu nie.“

Vykročil som k jedinému miestu, ktoré síce nebolo na rozhovor dvakrát vhodné, ale aspoň som si mohol byť istý, že žiadna Miyagiho obdivovateľka sa tam neukáže. Chlapčenské kúpeľne.

Miyagimu sa na tvári natrvalo usadil výraz, ktorý hovoril o tom, že nič nechápe a už sa ani nesnaží čokoľvek pochopiť. Nasledoval ma bez slova a na mieste sa pokojne oprel o stenu. Zhlboka som sa nadýchol, no predbehol ma:

„Súvisí to s tým, prečo sa okolo mňa ešte včera motal celý hárem a dnes zízajú spoza stromov a múrov?“

Nemo som prikývol. Chlapec predsa len nebude až taký debil.

V skratke som mu vyklopil, čo sa stalo. Samozrejme, svoj úmysel pomstiť sa Naoyovi a ďalších pár nepodstatných drobností som vynechal.

„Takže... takže sa to asi stihlo rozchýriť po celej škole,“ zakončil som a očakával som, kedy priletí päsť a zrazí sa s mojou tvárou.

 Nič sa nestalo.

„No a?“

Doširoka som otvoril oči.

„Ak ti to nedošlo, hovorí sa o tebe, že si teplý.“

„No a?“ zopakoval nevzrušene. „Aj o tebe.“

„A... tebe to nevadí?!“ opýtal som sa natvrdlo. Naozaj to bolo nad možnosti môjho chápania: ako je možné, že ma ešte nezabil, prípadne že si nezháňa tričko s nápisom NIE SOM GAY???

Pokrčil plecami a zahľadel sa do stropu, akoby na ňom bolo niečo mimoriadne zaujímavé. Ja som tam nič okrem pavúka nezbadal.

„Úprimne povedané, nijako zvlášť ma nemrzí, že ma tie husi neotravujú od rána do večera,“ prehovoril nakoniec, no stále zízal do stropu.

Dvere sa otvorili, neznámy prvák na nás pozrel obrovskými, vyplašenými očami a odišiel s výrazom, ktorý mohol byť prekvapený, ale aj znechutený.

„A toto ti nevadí?“ uškrnul som sa. Bolo mi konečne jasné, že lámanie kostí sa nekoná. Pokrútil hlavou, hoci trochu váhavo.

„Teraz mi tak napadá – nie si náhodou naozaj teplý?“ vyhŕkol som skôr, než som si stihol uvedomiť, čo sa vlastne pýtam.

Vyvalil na mňa oči:

„Ako ti to napadlo?“

„Noo...“ spomenul som si na istú servírku v rýchloobčerstvení, ktorá bola objektom záujmu mužského osadenstva, kedykoľvek prešla okolo v upnutej blúzke a krátkej sukničke. Pamätám si, že jediný, kto sa na pískaní a pokrikoch nezúčastňoval, som napodiv nebol ja...

Prineskoro som si uvedomil, že som svoju myšlienku vyslovil nahlas. Kyslo sa zaškľabil:

„Nerád to priznávam, ale tá servírka je moja matka.“

Whoops...

„Sorry...“     

„To nič. Len... príliš to nešír,“ pokrčil plecami a zdalo sa mi, že nevie, čo so sebou. Vtom som si spomenul: nehovorilo sa náhodou po škole, že jeho rodičia pracujú vo vláde a často cestujú, preto ich nikdy nikto nevidel?!

Zvonenie na koniec prestávky ma zachránilo z trápneho mlčania. Čo je ten Miyagi vlastne za človeka?!

Práve keď sme vychádzali, narazil som na jediného človeka, ktorého som práve veľmi, veľmi nechcel stretnúť. Pocit zadosťučinenia totiž už dávno vyprchal a ostal len neurčitý pocit viny.

Naoya si premeral najprv mňa a potom Miyagiho, ktorý v sebe mal toľko slušnosti, že sa začervenal a poskytol tak Naoyovi nepriamy dôkaz. Nekomentoval to, len sa otočil a odišiel. Stihol som však zachytiť jeho ublížený pohľad.

góh

Nie je to fér. Prečo som z písomky z matiky dostal štvorku?! Vyspal som sa predsa s učiteľom! Je to jeho problém, že sa rozhodol radšej oplakávať svoj stratený vzťah. Noo... možno som si tých tridsaťosem percent úspešnosti písomky predsa len trochu, naozaj len trochu zaslúžil tým, že som do zošita nepozrel už asi týždeň – nakoniec, ani veľmi nebolo do čoho, lebo väčšina stránok žiarila prázdnotou.

Ale prečo, pýtam sa prečo, si musím tú písomku opravovať po škole? Ja chcem ísť domov! No... aby som bol úprimný, domov ísť nechcem, jediné, po čom túžim, je vypadnúť zo školy, kde sa na mňa neustále upierajú spýtavé a nechápavé (občas aj zhnusené) pohľady. Viem, môžem si za to sám, ale to nič nemení na fakte, že je to ešte len necelý deň a mne už to lezie na nervy.

V duchu som si vynadal za geniálny nápad pomsty voči Naoyovi a doplazil som sa do šatne. Presne v tom okamihu sa k svojej skrinke prirútil aj Miyagi, ešte stále vo svojom basketbalovom drese. Vlastne, len v polovici svojho dresu – tričko očividne zabudol v šatni a jeho výraz štvanej zveri jasne naznačoval, že sa po nejaký kus handry nemieni vrátiť do jamy levovej.

„Stalo sa niečo?“ opýtal som sa a snažil som sa vložiť do svojho hlasu spoluúčasť. Pozrel na mňa a utrel si chrbtom ruky spotené čelo:

„Stalo. Teraz už naozaj mám chuť zakrútiť ti krkom...“ zamrmlal úprimne a nakopol skrinku, ktorá sa odmietala otvoriť.

„Ale? A prečo?“

„Za posledných šesť hodín som si trikrát vypočul návrh na spoločnú noc a asi stokrát otázku, prečo som si ja, taký skvelý, úžasný, dokonalý, inteligentný...“

„Ódy vynechaj,“ požiadal som ho nezúčastnene, hoci mi neušiel tieň sarkazmu v jeho hlase. Doteraz som ho tam nikdy nepočul... no je možné, že som ho len nechcel počuť.

„Skrátka, prečo som si ja vybral takého neohrabaného, neschopného, navyše mladšieho...“

„Nemusíš ma popisovať nejako detailnejšie,“ zavrčal som. Bolo mi jasné, ako asi obstojím v porovnaní s ním, ale predsa len to bola tak trochu rana pod pás.

Uškrnul sa:

„Celková bilancia je asi dvadsať osôb mužského pohlavia vo veku od pätnásť do štyridsaťjeden.“

Posledný údaj ma dosť prekvapil: dal som to najavo nadvihnutým obočím a Miyagi sa zasmial:

„No... aj školník sa celkom zaujímal.“

„A čo si im povedal?“ zaujímal som sa pre zmenu ja a Miyagi len pokrčil plecami. Veľmi slušne vypracovanými plecami s oblúčikmi svalov, podotýkam.

„Pravdu.“

Keď som otváral ústa, aby som vyjadril vďačnosť, Miyagi pokračoval:

„Že s jazykom robíš veci, ako nikto iný.“

Nepochybujem, že keby to bolo čo len trochu fyzicky možné, oči by mi vypadli na podlahu. Namiesto toho som len neveriaco zažmurkal: naozaj som počul to, čo si myslím, že som počul?!

Pristúpil ku mne a s úsmevom si zaplietol dlhé prsty do mojej kravaty.

„No tak, sme tu sami,“ zašepkal a o chvíľu som pocítil jeho jazyk, ktorý si pomerne agresívne žiadal vstup do mojich úst. No tak moment, o čo tu ide?!

Priznávam, nebolo to nepríjemné. Trvalo len sekundu, kým som sa zbavil napätia a začal mu bozky vracať s rovnakým zaujatím. Očividne to nerobil po prvý raz: ako vo všetkom, čoho sa chytil, aj v tomto bol skutočným majstrom. Horúčavu sálajúcu z jeho polonahého tela som cítil aj cez trápnu uniformu, v ktorej som bol navlečený a keď prsty jeho druhej ruky skĺzli o čosi nižšie, než to bolo na verejnosti slušné, mal som neodolateľnú chuť rozdať si to s ním hneď tu a teraz na školskej chodbe.

Otvoril som oči až v momente, keď sa odniekiaľ ozvalo tiché cvaknutie a vzápätí sa nakrátko zableslo. Miyagi sa očividne tiež spamätal a prekvapene zízal ku dverám, z ktorých práve vytrielil neznámy chalan s foťákom v ruke.

„Čo, do riti, to malo znamenať?!“ osopil som sa na Miyagiho, keď sa mi podarilo prekonať prvotný šok a zároveň zahnať myšlienku, že sa s ním oblizujem a neviem ani jeho prvé meno.

Pokrčil plecami a odvetil, zjavne tak trochu mimo:

„Je z basketbalového tímu. Asi tak pred desiatimi minútami som ho poslal do riti a keď mi odpovedal, že tam by v mojom prípade šiel najradšej, jednu som mu vrazil.“

Nebol som schopný odpovede. Ako je možné, že na moju otázku dokázal odvetiť niečím, čo ma vôbec nezaujímalo?! Zjavne pochopil, lebo pokračoval:

„Chcel som ho naštvať... sorry, že som sa na teba tak vrhol. Fakt som nevedel, že má aj foťák.“

„Nabudúce sa na ľudí nevrhaj bez upozornenia, buď taký láskavý,“ zavrčal som na neho, ešte stále tak trochu v šoku. Ani nie tak z toho, že ma pobozkal, skôr z mojej reakcie na to všetko.

„Špinavý pokrytec,“ vynadal mi a znovu nakopol skrinku, ktorá sa okamžite otvorila. „Nemal som dojem, že by sa ti to až tak veľmi hnusilo!“

„No a? Tak som teplý! Čo je teba do toho, ty namyslený kretén?!“

„Čo mňa je po tom, koho si ťaháš do postele?! Ale ešte raz ma budeš urážať a rozbijem ti papuľu a teraz to myslím vážne, Ichiro!“

„Nepamätám sa, že by som ti dovolil oslovovať ma Ichiro!“

„Tak to sa ospravedlňujem, Furugawa-sama!“

„Vylez mi...!“ vyštekol som, aby som ukončil tento mimoriadne inteligentný rozhovor, ktorý naberal na intenzite každou sekundou. Vystrelil som von bez ďalších rečí.