Life´s a Bitch - cast 12.

Celý život je na hovno, hovoril som si, keď som pochodoval do školy s kruhmi pod očami. Príčinou bola debata, ktorej som sa včera musel povinne zúčastniť. Témou bolo Akej farby chceš košeľu na svadbu, aby som vedela zladiť tvoje oblečenie s príbormi a mojím prínosom boli hlavne hlasné nadávky, keď matka predo mňa hodila vzorkovník látok. Všetky boli lesklé a hoci ich bolo asi štyridsať, pre mňa boli všetky absolútne rovnaké - ružové. Dve a pol hodiny som nahlas dával najavo, že nič podobné si neoblečiem, aj keby som mal na svadbu prísť nahý. Matkina odpoveď znela, že to teda nemusím chodiť vôbec a keďže som sa netváril nijako sklamane, odvelila ma do izby, aby „sa poradila s Kazuom, však, zlatko?“

Chcelo sa mi smiať aj plakať zároveň a keďže som sa nevedel rozhodnúť, o pol druhej ráno som nepokojne zaspal.

Do školy som sa viac-menej doplazil. Chvíľu som vytrvalo ignoroval znechutené pohľady, ktorých bolo okolo mňa akosi viac, než obvykle. Potom som zazrel obsah nástenky, ktorá bola obvykle pokrytá jedálnym lístkom, zoznamom trápnych filmov a akcií, na ktorých sa obvykle zúčastňovali snaživí prváci a zoznamom profesorov, ktorí v daný deň chýbali.

Dnes na nej trónil na počítači vytlačený nápis NEMRAVNOSTI NA ŠKOLE a pod ním... môjho srdca sa zmocnil stredne rozsiahly infarkt, keď som identifikoval, ktože to je na fotografii, ktorá by sa dala klasifikovať ako soft yaoi.

Tak. Najprv by som mal zatvoriť ústa, pretože pôsobím ako idiot. Potom sa pozriem po okolostojacich, ktorí túžobne očakávajú, že ma pri tom pohľade skosí mozgová príhoda. Jedna nula pre mňa – na všetkých vrhnem ospravedlňujúci look, ktorý jasne hovorí, ako veľmi ma to nemrzí. Bod číslo tri: predrať sa davom niekam do ústrania a porozmýšľať o vhodnej zbrani na seppuku.

Môj pekne rozpočítaný plán naruší Naoya, ktorý sa na mňa vrhne ako rozzúrený drak a odvlečie ma na súkromie: presnejšie povedané, do prázdnej triedy. Nešetrne ma sotí k lavici, takže si poslušne sadnem. Hm... a čakám snáď niečo iné, ako výstrel medzi oči? Ani nie.

„Čo to má, do riti, znamenať?“ zavrčí, netušiac, že voľne interpretuje moje slová, ktoré odzneli bezprostredne po tom, čo inkriminovaná fotografia vznikla.

„Obecne sa tomu hovorí sex,“ pokrčím plecami. Nemôžem si pomôcť – v momente, keď vidím jeho tvár, okamžite sa mi v mysli zjaví obrázok jeho a Kazua o čosi bližšie, než by mi bolo milé. A ako náhle si spomeniem, všetky predsavzatia o čestnosti a pravdovravnosti idú do horúcich pekiel.

„Čo to vyvádzaš? Vysvetli mi to, lebo to vôbec nechápem,“ zatrasie so mnou a tentoraz je o čosi bližšie, než by mi bolo milé, mojej tvári.

A ty máš dojem, že ja to chápem?! Chyba.

Pokrčím plecami, hoci je to dosť náročné vzhľadom k tomu, že mi ich stále zviera.

„Pusti ma. Ignoruješ ma už dosť dlho na to, aby som si z toho vyvodil závery,“ zamrmlem. Čože sa stalo? Osvietila ma Pravda a Múdrosť? No, prinajmenšom to prvé určite, až sa tomu sám divím.

Naoya očividne tiež.

„Čo?“

„Netvár sa tak hlúpo. Nebol som to ja, čo na pár dní zmizol z povrchu zemského a hľadal útechu u iných.“

Whoops. Končím s pravdovravnosťou – akosi sa prestávam ovládať a hovorím to, čo si naozaj myslím. Všetko, čo si myslím. To nie je dobre.

Naoya na mňa vypliešťa oči ako ryba na suchu. Výborne, nemám mu rovno povedať, že som ich po celý čas sledoval? Hoci... určite si to už domyslel aj sám.

„Netvár sa tak. Čo si čakal, že zdvorilo zazvoním do vlastného bytu a opýtam sa, či náhodou neruším?!“

Nečakám na odpoveď. Mám také tušenie, že by sa mi nepáčila.

 

góh

 

 

Ach jaj. Ešte pred štyridsiatimi ôsmimi hodinami som bol presvedčený, že sa vykašlem na Kazua aj Naoyu a nič sa nestane. Život pôjde ďalej, ja sa ani nebudem musieť ožrať, aby som zabudol a ešte Kazuovi aj pekne poblahoželám na svadbe. Na poondiatej svadbe, ktorá má byť o dva týždne.

Dosť naivné, keď sa nad tým spätne zamyslím.

Navyše som musel zízať na človeka, s ktorým som pred desiatimi minútami preberal náš vzťah dôb dávno minulých a tváriť sa, že ma zaujíma, čo to trepe o nejakých idiotských rovniciach a vektoroch.

No dá sa v takýchto podmienkach zabúdať?!

Na hlave mi pristál papierik. Zaprisahal som sa, že ak to bude čosi o mojej orientácii, prípadne pozvánka do postele, zohrám hysterické divadlo (v mojom súčasnom rozpoložení to nebude obzvlášť ťažké) a s revom sa vyrútim z triedy.

Tváriš sa ako s črevnými ťažkosťami. Čo sa deje? S.

Samozrejme. Nebol by to takzvaný najlepší kamarát, aby si nevšimol môj kyslý výraz.

Pozri si nástenku.

Hodím lístok cez celú triedu v momente, keď sa Naoya nedíva. A čakám na odpoveď.

Videl som. No a? Keby to fotili o desať minút neskôr, bolo by to zaujímavejšie : )

Ty hentai, odpisujem Shinjimu úprimne a znovu čakám. Nie veľmi dlho.

Vďaka. Ale nie som to ja, kto je na nástenke polonahý.

Ja tiež nie. To Miyagi.

Tentoraz čakám o čosi dlhšie. Naoya sa práve otočil do triedy a zanietene vykladá čosi o nejakej všeobecnej rovnici. Prestávam sa tváriť, že viem, o čom je reč.

Naoya sa otáča k tabuli... tri... dva... jedna... áno, papierik mi znovu pristál na hlave.

A prečo nie Aki-chan?

Tak sa volá?! odpísal som úprimne prekvapený. Dočerta, Naoya, zízaj na tú tabuľu o čosi dlhšie, vediem tu vážny rozhovor!

A ako ho pri tom oslovuješ, keď nevieš jeho meno? Führer??? : )

Vrhnem skúmavý a pohoršený pohľad do kúta, kde sa Shinji rozvaľuje a nahlas zíva. Uškrnie sa na mňa a ja neuznám za vhodné odpísať. Nakoniec ma však premôže túžba dať veci na pravú mieru.

Nespali sme spolu.

Iste. Vy ste si to len rozdali na chodbe.

Nič nebolo, ty blbec.

Že by si sa chystal do kláštora?

Nemusím roztiahnuť nohy pred každým chlapom len preto, že som teplý, OK?

: ) XD *^_^*

Áno. Inteligentná a obšírna odpoveď hodná Shinjiho. Znovu sa na neho pohoršene zaškerím. Bohužiaľ, Naoya si všimol...

„Furugawa, k tabuli! Ukážte nám, či ste v matematike taký dobrý, ako v iných veciach.“

Zamračím sa na neho za tento podraz. Našťastie Shinji vycíti moje duševné rozpoloženie a zakričí:

„A vy o tých iných veciach odkiaľ viete, pán profesor?“

„Okamatsu, buďte tam ticho!“ okríkne Shinjiho Naoya, keď sa trieda rozosmeje. Bohužiaľ, od desivo dlhého príkladu ma nezachráni nič. Čo to len ten Naoya trepal...?

 

góh

 

Žeby sa zas niekto rozhodol, že má priveľa zubov?

Samozrejme. Nemusel som sa ani pýtať. Už z diaľky som rozoznal zvuky, ktoré mohli súvisieť jedine s niečím, čo väčšina ľudí nazývala boj o česť a ja gladiátorské zápasy – bol som svedkom jedného, po ktorom sa jeden zo zúčastnených týždeň neprebral a druhého pol dňa zošívali na chirurgii.

Proti mojej vôli ma to celkom zaujímalo: už len davy vzdychajúcich dievčat a rady povzbudzujúcich chalanov boli zárukou, že ide o výnimočne kvalitný vizuálny zážitok.

Podarilo sa mi dostať sa bližšie práve vo chvíli, keď ktosi reval „Máš na srdci ešte niečo?!“

Dalo mi miernu námahu rozoznať identitu porazeného, ktorý ležal na zemi, krvácal snáď aj z tých otvorov, ktoré nemal a vzdychal ako vojak, ktorému mína odtrhla obe nohy. Nie že by som teda tú tvár nepoznal, ale v stave, v akom sa práve nachádzala, bolo celkom zložité priradiť ju k neznámemu „fotografovi“ zo včerajška.

Mína, ktorá ho trhala na kusy, sa víťazoslávne usmievala na ľudí okolo. Nedalo mi toľko práce spoznať ho: Miyagi nebol v takom zlom stave, až na rozbitú peru a zopár odrenín na rukách, ktoré svedčili o tom, že dal svojej obeti možnosť brániť sa, predtým, než ju zmasakroval.

Nadvihol som obočie: ešte som nezažil, že by sa Miyagi s niekým mlátil a ešte v dobách, keď mi liezol na nervy o čosi viac, než teraz, som mu to pripisoval ako bod k dobru. Odvolávam. Očividne mu pôsobilo potešenie váľať sa tam v prachu a kľačať na skrvavenom kreténovi ako neandertálec na mamutovi. Priznávam, aj vo mne ksicht „fotografa“ vyvolával zmiešané pocity, ale Miyagi to podľa mňa trochu preháňal.

Keď húf dievčat, za ktorými som stál, spozoroval moju prítomnosť, rozchichotali sa ako na povel a rozostúpili sa, aby som mal lepší výhľad (prípadne dievčatká očakávali, že sa do toho zapojím a v najlepšom prípade sa na Miyagiho vrhnem, aby som mu ponúkol svoje telo ako odmenu za hrdinné činy. Aspoň to som čítal v ich očiach).

Pozrel na mňa a šťastný, trochu prihlúply úsmev na jeho tvári sa rozšíril. O sekundu na to sa však nepochybne stratil, lebo som sa jednoducho otočil a odišiel som za sprievodu sklamaných dievčenských pohľadov.

Bohužiaľ, predsa len je vytrénovaný z basketbalu. Nepodarilo sa mi zbaliť sa dosť rýchlo a tak sa za chvíľu zjavil vo dverách:

„Hej, Furugawa!“

„Čo?!“

Pozrel som na neho. Ešte stále mal tie žalostné zbytky uniformy zaprášené a na niekoľkých miestach zakrvavené. Že to nie je jeho krv, to mi bolo jasné, no napriek tomu som sa na sekundu – nie, na stotinu sekundy – bál, že sa mu niečo stalo. Podobné milé typy, ako fotograf, občas totiž nosievajú nože.

„Si OK?“ opýtal som sa teda, skôr, než som stihol zabrzdiť vlastné ústa. Vyvalil na mňa oči a prikývol.

„Čo to vlastne malo znamenať?“ zamrmlal som. Nepochopiteľná zlosť už zo mňa vyprchala a tak som bol schopný rozhovoru.

Pokrčil plecami. Ako ja toto gesto nenávidím... Nakoniec zo seba, našťastie, dostal aj súvislú odpoveď:

„Mal sprosté reči.“

Niekto by mal chudáčikovi naivnému Miyagimu vysvetliť, že „sprosté reči“ sú v dnešnej dobe príznačné pre deväťdesiat percent populácie. A nemôže pre to zmasakrovať päť miliárd ľudí.

„Keď povedal, že tie fotky poslal našim rodinám, nevydržal som to a jednu som mu vrazil.“

Celkom ma prekvapilo, ako sa tvári. Adrenalín mu z krvi zjavne vyprchal a Miyagi sa tváril skôr previnilo, než hrdo. Presný opak toho, čo som očakával.

Napriek tomu som sa sarkazmu nevzdal:

„Jednu si mu vrazil, áno?“

Nervózne sa pomrvil a predĺžil chvíľu pred tým, než musel odpovedať tak, že sa presunul k oknu, chvíľu zízal na ľudoprázdny dvor a oprel sa o parapetu.     

„No tak som ho trochu zmlátil... nepovedz, že ti je ho ľúto?“

Iste. Najlepšia obrana je útok, však?

„Nie je. Ale mal by si sa zamyslieť: teplý a agresívny nie je najlepšia kombinácia.“

Uškrnul sa a vzápätí sykol od bolesti: z rozbitej pery sa mu okamžite spustil nový príval krvi.

Chcel som mu podať vreckovku, ani neviem prečo. Vytiahol som z vrecka kus látky, o ktorom som predpokladal, že by to mohla byť vreckovka: bola, ale jeho. Ešte na nej boli stopy po mojej vlastnej krvi, paradoxne tiež z rozbitej pery.

Všimol si, na čo pozerám a vzal mi ju z ruky s letmým úsmevom – viac si nemohol dovoliť už len kvôli bolesti, ktorú mu úsmev spôsoboval.

„Nič lepšie nemám,“ ospravedlnil som sa a napadlo mi, že slušný človek by tú vreckovku asi vypral a vrátil už dávno (hoci, mal by som to urobiť, aj keď mi ju požičal po tom, čo mi rozbil hubu?!)

„Stále je to viac, než som čakal,“ zamrmlal a pritlačil si (dávno nie) bielu tkaninu k ústam. Nemusel som jeho úsmev vidieť, aby som si ho bol vedomý.

„Indirect kiss,“ spopod vreckovky zacitoval z nespočetných shojo anime a ja som sa nezdržal sarkastického úškrnu:

„Nemyslíš, že túto fázu vzťahu už máme za sebou?“

Nadvihol obočie a odtiahol vreckovku. Krv už netiekla nijako výraznejšie, no stále bola dobre viditeľná na jeho pomerne bledej tvári.

„Vzťahu?“

Pokrčil som plecami a uvedomil som si, ako som pred chvíľou na toto gesto nadával. Mávol som preto rukou a otočil som sa na odchod:

„Vykašli sa na to...“

Ako by som mu to mohol vysvetliť, keď som sám poriadne nevedel, čo som tým myslel? Bohužiaľ, podobné veci sa mi stávajú často: hlavou mi preletí myšlienka, ktorá sa zdá absolútne správna, jednoduchá a presná ako kľúč ku každému problému. A rovnako rýchlo, ako sa zjaví, aj zmizne a mne ostane len neurčitý pocit, že niečo mohlo byť lepšie. Že som mal riešenie na dosah ruky.

„Ichiro!“

Že by sme boli na rovnakej vlnovej dĺžke?!

Otočil som sa s najneutrálnejším výrazom, akého som bol schopný. Bola to vina toho zapadajúceho slnka, alebo sa naozaj červenal???

„Nechcel... nechcel by si to skúsiť?“ zamrmlal a ja som mal podozrenie, že ten prehnane tichý hlas nie je len zásluhou rozbitej pery.

„Čo ako?“ zahral som sa na idiota. Bolo mi ho ľúto, keď tam tak postával, nervózne žmolil v ruke vreckovku a nevedel, kam s pohľadom. Ale nemohol som preskočiť túto dôležitú, hoci nepríjemnú fázu. Musel som si byť istý... aj keď verím na povestné „do tretice všetko dobré“ a v podstate som optimista, musel som vedieť, čo presne myslí. Nemal som chuť vrhnúť sa do ďalšieho nezmyselného vzťahu, ktorý skončí po týždni s tým, že Miyagi si chcel len vyskúšať sex s rovnakým pohlavím. Nie, ďakujem... o toto naozaj nestojím.

Konečne našiel smer pohľadu: zabodol do mňa svoje tmavé, takmer čierne oči a zhlboka sa nadýchol:

„Furugawa Ichiro, nechcel by si to stupídne divadielko pre širokú verejnosť vymeniť za seriózny vzťah?“

Vyzeral, akoby práve holými rukami zabil tigra: naozaj, v tej chvíli pripomínal gladiátora so všetkými jeho poctami, aj so slovami, ktorými zdravil blížiacu sa smrť. Zdalo sa mi, že odo mňa očakáva poslednú ranu z milosti, tak vydesene sa zrazu tváril. A ja som urobil to najnevhodnejšie a zároveň jediné, čo som urobiť mohol: rozosmial som sa.

Pozeral na mňa zmätene a otrasene. Nepochyboval som, že sa bojí vysvetliť si môj smiech tým lepším a správnym spôsobom, aby sa nepopálil.

V tomto si budeme rozumieť, napadlo mi a zmĺkol som. Úsmev však pretrval aj vo chvíli, keď som k nemu podišiel a pobozkal som ho. Ústa mal suché a ešte stále chutili jeho krvou, no mne to vôbec nevadilo. Konečne som bozkával niekoho, o kom som mohol tak trochu naivne tvrdiť, že ma nepotrebuje len na sex. Že možno raz, v budúcnosti, bude milovať namiesto všetkých učiteľov a architektov mňa.

---