Life´s a Bitch - cast 13.

„Si si istý, že je to dobrý nápad?“ dovolil som si zapochybovať, keď ma Aki ťahal k istému bufetu. Mal som na to aj pádny dôvod: neuplynula ani polhodina odvtedy, čo sa náš vzťah oficiálne začal – ani polhodina odvtedy, čo sme z „Miyagi“ a „Furugawa“ presedlali na „Aki“ a „Ichiro“ – a on už ma vlečie na popravisko? Presnejšie povedané, na miesto, kde pracuje jeho matka.

„Neboj sa, mama nepraktizuje woodoo takto na jar,“  upokojil ma s úškrnom a ja som ho nasledoval s prevrátenými očami: mal som vôbec na výber?

„Kde sa zas tak dlho flákaš, povaľač jeden...“ zaznelo v sekunde, keď Aki dverami spustil dosť nevkusnú zvonkohru nad vchodom bufetu. Ovládol som zopár milých poznámok na adresu dotyčného plastového delfína a tých podivných kovových vecí, ktoré trčali úbohému zvieratku z brucha.

Hoci sa na Akiho hlavu zosypalo ešte zopár nadávok a vyhrážok, zachytil som v každom slove stopy smiechu. Hoci sa musela poriadne načiahnuť, nakoniec ho postrapatila po vlasoch a s úsmevom sa otočila ku mne.

Definitívne to bola ona: žena, kvôli ktorej nespávala väčšina prvákov a najmenej polovica ostatných študentov. Nikdy by som jej nehádal viac ako tridsať – prinajmenšom dievčenská postava vylučovala stredný vek. Dlhé vlasy mala zopnuté vo vrkoči ako školáčka a uniforma pomerne skúpa na látku jej roky tiež nepridávala.

„Eh... brý deň,“ zamrmlal som – dočerta, neexistuje nejaká príručka s názvom Ako sa správať v prítomnosti matky vášho viac-než-len-kamaráta???

Žiarivo sa usmiala:

„Je celkom príjemné vidieť pri Akim nejakú chlapčenskú tvár... obvykle sa to tu zaplní dievčatami, len čo príde.“

Snažil som sa nečervenať sa. Nevyšlo to.

Materinským gestom mi siahla na čelo:

„Nie si chorý? Vyzeráš, akoby si mal horúčku.“

Zúfalo som pozrel na Akiho. Ten imbecil mi otrčil palce zodvihnuté dohora a zmizol v kuchyni.

Jeho mama si len povzdychla a znovu sa na mňa usmiala:

„Stále by len jedol... a čo ty, dáš si niečo?“

Napadlo mi, že som sa ešte nepredstavil, takže som to urýchlene napravil. Znovu úsmev a plechovka koly, ktorá mi takmer pristála na hlave. Našťastie, spamätal som sa včas. Sadla si k barovému pultu – nasledoval som jej príklad a zvalil som sa na stoličku vedľa nej. Mohla si dovoliť pauzu, keďže bufet bol ľudoprázdny.

„Som rada, že Aki má konečne nejakého kamaráta... doteraz bol väčšinou sám...“ prehovorila odrazu a zdalo sa, že ju to naozaj trápi. Nemal som ani poňatia, ako na to zareagovať.

„Uhm...“ prikývol som teda a odpil som si z plechovky.

„Vieš, keď bol Aki malý, pred očami mu kamión zabil najlepšieho kamaráta. Odvtedy sa vyhýbal priateľstvu, všetkých si držal od tela...“

Vytiahla vreckovku a decentne sa do nej začala dusiť, čo znamenalo, že sa asi príliš rozcítila. Ostal som bez možnosti akejkoľvek odpovede: veď čo už sa na to dá povedať? Dozvedieť sa tak odrazu niečo také osobné o Akim... to som nečakal. Nebol som na to pripravený.

„Ne... ehm... neplačte,“ pokúsil som sa ju utešiť a nejako trápne som ju pohladil po chrbte. Premohla vzlyky a pozrela na mňa. Oči mala suché, no tvárila sa tak dojímavo, až to bolo takmer na nevydržanie.

„Ako dlho ste už s Akim spolu?“ uprela na mňa veľké oči.

„No... naozajstný vzťah je to asi tak hodinu...“ vyhŕklo zo mňa a v tom istom okamihu som očervenel ako paprika – naozaj som cítil všetku krv z celého môjho krvného obehu, ako sa pokúša natlačiť do mojej tváre. No keď som si  uvedomil, čo som povedal, bolo už neskoro.

Aki sa vrátil z kuchyne práve vo chvíli, keď som sa – ešte vždy červený - snažil skrčiť na stoličke čo najnenápadnejšie, v ideálnom prípade zmiznúť celkom a navždy. Teda v tej chvíli, keď sa jeho mama šokovane pridŕžala barového pultu a lapala po vzduchu. Chytila sa za srdce a vykríkla:

„TY! Nepochybne si to bol ty, čo zbavil môjho chlapčeka nevinnosti! Ty si z neho spravil to... to... strašné... hrozné... otrasné...“

Nenašiel som odvahu pozrieť sa na Akiho. Jediné, čo som očakával, bol sekáčik na ľad zaseknutý v mojom obočí, keď Akimu dôjde, čo som práve jeho matke tak neopatrne prezradil.

Možno keby som sa na neho bol pozrel, neidentifikoval by som tie pazvuky ako predzvesť výbuchu zlosti. Namiesto toho totiž prišiel výbuch smiechu. Bol to uvoľnený, tak trochu šialený, a čo ma prekvapilo najviac, dvojhlasný smiech.

„To... bolo... od teba kruté,“ lapal po dychu Aki a utieral si slzy, ktoré mu vyhŕkli. Jeho mama by zo stoličky nepochybne padla, keby sa nedržala barového pultu. Otočila sa ku mne a od smiechu takmer nemohla dýchať.

„Keď som... rozprávala... o tom kamióne... mal si sa vidieť...“

Od údivu som sa zabudol aj červenať. Pozrel som na Akiho, hľadajúc u neho vysvetlenie.

„Mama vie, že dievčatá ma nejako nefascinujú,“ zaceril sa a sadol si vedľa mňa. Jeho mama konečne chytila dych a premohla ďalší príval smiechu:

„Plne s tým súhlasím. Aspoň nenarobí po svete kopec detí už v osemnástke,“ žmurkla na mňa a presunula sa za pult, keď videla, že prišiel zákazník.

„Veľmi vtipné,“ zamrazil som ho pohľadom. „Takmer som zinfarktoval, keď sa na mňa vyrútila s tou tvojou nevinnosťou...“

Aki decentne zamaskoval smiech kašľom a oprel sa o pult oproti mne.

„Nehnevaj sa... ona je už taká. Nemôže si pomôcť, aby z niekoho nespravila blbca...“

„To s tým... kamiónom...“

Pozrel na mňa s nadvihnutým obočím. Zhlboka som sa teda nadýchol a prerozprával som mu, čo jeho matka vravela. Nezdržal sa ďalšiemu záchvatu.

„Teda... žijem s ňou pod jednou strechou skoro osemnásť rokov, ale občas sa ešte stále divím, čo z jej úst niekedy vypadne...“ pokrútil hlavou. Potom pozrel priamo na mňa a ja, nepripravený na nič podobné, som sa ani nebránil, keď si ma náhle pritiahol za košeľu a pobozkal ma. Hoci... pýtam sa sám seba, či by som sa bránil, keby som o jeho úmysloch vedel.

Ktosi ma štuchol pod rebrá. Akiho mama sa zatvárila naoko znechutene, ale bolo vidieť, ako dobre sa baví:

„Nechajte si to niekam do súkromia, lebo mi odplašíte zákazníkov.“

„Rozkaz, madam,“ zasalutoval Aki a jeho mama sa uškrnula. Okamžite však odpochodovala späť k zákazníkovi. Neviem, prečo som sledoval smer jej krokov až k stolíku v rohu. V momente, keď som pozrel do studených modrých očí jediného zákazníka v celom bufete, zamrazilo ma.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Aki. Keď som neodpovedal, sledoval smer môjho pohľadu a všimol som si, že sa zamračil.

„Poďme preč,“ navrhol zrazu a ja som mal znovu pocit, že mám päť rokov – ťahal ma totiž za ruku ako škôlkara, kým sme neboli tak ďaleko, že bufet už ani nebolo vidieť a okoloidúci po nás pozerali dosť zvedavo.

„Mohol by si ma prestať vliecť za sebou?“ zakričal som za ním, keď tichšie výzvy nebral na vedomie a moje zápästie už pomerne začínalo bolieť.

Okamžite zastal a pustil ma:

„Sorry.“

„OK,“ prehodil som: akosi som zrazu nemal náladu na slová. Čo všetko vie Aki? Prečo sa tak veľmi chcel dostať z dosahu Naoyovho pohľadu? To boli otázky, ktoré mi vírili hlavou ešte dlho po tom, čo ma Aki po vzore stredovekých rytierov odprevadil až k domu (a pod bránou ma pobozkal veľmi nestredoveko).

góh

Doma vládla tma a ticho. Prvé, čo mi napadlo, bola nejaká nechutne predražená reštaurácia a v nej moja matka s Kazuom. Bola to celkom reálna predstava, takže som sa zmohol na znechutené pokrčenie plecami a odhodenie topánok do kúta. Až potom som sa rozhodol zvýšiť účty za elektriku a zapálil som svetlo.

To, čo som vďaka silnej žiarovke uvidel, mi vyrazilo dych.

Moja matka ležala v obývačke na otrasnom modrom pokrovci, ktorý vydrankala od Kazua, keď sme naposledy boli na „rodinných“ nákupoch. Nepochyboval som, že pôvodne si líhala na gauč, no vďaka obsahu veľkej, teraz už prázdnej fľaše opustila svoje pôvodné stanovisko kdesi v priebehu alkoholického delíria, v ktorom sa práve nachádzala.

Na okamih som cynicky zatúžil ponechať ju vlastnej opici tam, kde práve je a potom sa moje svedomie ozvalo. Ako vždy v nevhodnej chvíli. Takže som si povzdychol, prešiel som pár krokov a zodvihol som mamu zo zeme, pokúšajúc sa ju prebudiť. Pripúšťam, neveľmi šetrne.

„Kde... ja... ako... Ichiro...“ spoznala ma, keď sa jej podarilo ovládnuť viečka. Všimol som si, že jej mejkap z nej už stihol viac-menej stiecť. Príčinu som spoznal vo chvíli, keď sa prebrala naplno a okamžite sa rozplakala. Vlastne nie, rozrevala sa ako posadnutá a mne na okamih preletela hlavou myšlienka, že hystéria sa obvykle lieči dobre mierenou fackou. Nestihol som však svoj plán uskutočniť, lebo sa mi vrhla okolo krku a žalostne smrkla.

„Kazuo... chyba... do riti...“ zachytil som pár slov z jej prejavu a jemne som s ňou zatriasol, aby sa spamätala a vysvetlila mi, o čo ide. Opakom ruky si zotrela z tváre slané potoky sfarbené domodra a na čierno od líčidiel: okamžite ich nahradili nové prúdy sĺz.

„Prišiel... len som sa pýtala... ktoré šaty sa mu páčia... vravel... vravel...“

Všetko nadobudnuté sebaovládanie šlo bokom a znovu sa na mňa vrhla. Kým ma tak trochu dusila svojím kŕčovitým objatím a zbavovala svoje telo nadbytku vody a solí, napadla mi tak trochu škodoradostná myšlienka, že aj Kazua už zjavne prestalo baviť predsvadobné šialenstvo a poslal ju aj so všetkými šatami dočerta. Keď som sa však znovu pozrel na kôpku zúfalstva, ktorá ma ešte stále zvierala a plakala, škodoradosť ma prešla. Nech je akákoľvek, ešte stále je to moja matka.

„No tak, čo sa stalo?“ pokúsil som sa o upokojujúci tón. Neviem, či mi to vyšlo, alebo nemala viac sĺz, ktoré by mohla vypustiť, pretože sa odtiahla a posadila sa vedľa mňa na gauč. Poutierala si uslzenú tvár a zhlboka sa nadýchla:

„Povedal, že nevie... nevie, či si ma ešte chce vziať.“

Vyzerala celkom normálne. Ani účinky alkoholu na nej nebolo vidieť. Len zízala pred seba podivne prázdnym pohľadom a to trápne, nepríjemné ticho v miestnosti jej akosi vôbec nevadilo. Mne áno.

„Kašli na neho,“ navrhol som. Nebol to dobrý nápad – jej červené oči sa znovu zaleskli, keď pozrela na mňa. Pokúsila sa usmiať, no nebol to úsmev, ktorý by som chcel vidieť. Odrazu pôsobila tak strašne staro, ako nikdy predtým a mne po prvý raz za tých deväť rokov od otcovej smrti napadlo, že mala dosť posratý život.

„Vieš, čo je najhoršie? Že som ho začala mať radšej, než tých pred ním. Aj ty si ho mal rád... mohli sme byť zasa pekná rodina...“

Znovu sa  rozplakala. Tentoraz potichu a slzy jej stekali popri tom silenom úsmeve, ktorý jej stále držal na perách. Prišlo mi jej ľúto – prišlo mi ľúto toho všetkého, čo mohla mať, tej rodiny, ktorú tak veľmi chcela aj pre mňa.

Už mám toho dosť, premietalo sa mi hlavou, keď som sa prehrabával vo svojom stolíku. Vedel som, čo hľadám: vedel som, že to niekde musí byť a bolo mi jedno, aký nekonečný bordel robím, keď vyhadzujem zásuvky jednu po druhej na kopu uprostred izby.

Nakoniec som našiel. Zdrap papiera, nič viac. Ale tá vzlykajúca žena v obývačke dodávala tej adrese na papieri nový rozmer.

Nemusel som to robiť, viem. Ani neviem, čo ma to napadlo a prečo som to zrealizoval takmer okamžite. Ale bolo mi jasné, že to urobiť musím. Vyjasniť celú túto otrasnú situáciu.

Už mám toho dosť.