Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seOh rose, thou art sick!
09. 06. 2006
0
0
1078
Autor
kamar
Dnes sa mi snívalo, že chodím po nejakej miestnosti hore-dole stále, chodím a chodím a chodím, ale nič viac si k tomu nepamätám.
Dva dni. Začala som, hurá. Po chvíli ma celé hurá prešlo. Ležím, dve hodiny spím, dve hodiny som hore, neschopná myšlienky - len spať, nech už je zajtra. Nie je rozdiel medzi spánkom a bdelosťou, do akého stavu som sa dostala? Čo je lepšie, sedieť a nechať myšlienky utekať neskutočnou rýchlosťou, pozerať, ako nenávisť čaká, znova je tu - ha, veď už nemám čo stratiť, všetko som dokončila, ako som mala. Dosť. Izba 2,5x5,0 metrov, štyri steny, chodím hore - dole ... osem krokov dopredu, otočím sa, naspať. Vždy len osem krokov, hore-dole, hore-dole. Rozbehnem sa proti stene? Rozbijem to tu? Ublížim si? Bude pokoj, bude to dostatočný trest? Preboha ale za čo, nič som neurobila. Krásne bývalo ničiť a rozbíjať. Mám z teba strach, tie oči, tie oči!! Kto si, zmenila si sa ... Osem krokov tam a naspať, dokedy ... Zájdem tam dole, je tam múr, vpredu päť metrov priepasť, vzadu dva metre, ulica, chodník. Dôjdem tam, sadnem na múr, zavriem oči - len jeden pohyb, len jeden - sedím a čakám, počúvam zvuky, okolie, volajú ma už? Mám strach! Nie, ešte nie je správny čas, choď domov! Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem a naspäť a dokola, dokola. Hej, veď jar je tu, snežienky nazbierať treba - von, preč z týchto štyroch stien, na cintorín, snežienky zbierať, dych ľudí počúvať - hlavne kľud, priestor, spoločnosť nemých. -Slečno, to je tady rakev? -Co? -Hele, tady na tom hrobě, že je to rakev takhle přikrytá? -Ale neee!! To je socha! -Co? -Socha! -Co? -Nevím. -Slečno, ukážu vám, kde budu ležet o chvíli. A pani rozpráva a rozpráva a vedie ma a rozpráva príhody a dobre mi je, páči sa mi tá pani v akom svete to už žije ... -Slečno, a kdo vám tady leží? -Nikto, ja len tak sa tu prechádzam. -Co? Na hřbitově? -Hej, páči sa mi tu. -Slečno, to je nějaký podozrivý, hele, mějte se, naschle! Hm, nevadí. Domov. Osem krokov, hore-dole, hore-dole. Znela si nejako smutne dnes keď si mi volala .. viem, že asi tak skoro nedojdeš, ale ... mala by si. Teraz naozaj nemôžem, nič, vôbec nič. Nespavosť. Sedím po tme a pozerám pred seba. Možno nejaké postavy, možno niečo sa na rozptýlenie objaví ... len hlavne nie minulosť a budúcnosť, hlavne nikto živý, nikto skutočný ... Preč, preč. Nemôžem už viac rozbiť celú izbu na márne kúsky, nemôžem ublížiť ľuďom okolo seba, nemôžem ublížiť sebe ... to už nejde, veci sú ináč, úplne ináč. Cudzosť .. musím zo všadiaľ po chvíli odísť, preč, preč. Ja si nie som cudzia, ostatní tiež nie sú cudzí, len niečo nie je v poriadku - nie je to hlas, je to pocit. Hej, som nervózna, vlastne nie som, som všetko a nič, nevidím už viac rozdiel medzi mnou a ostatnými, neviem povedať ako sa mám, som všetko a zároveň nič, necítim viac, nerozlišujem, nič sa ma nemôže dotknúť. Chcela som sa tešiť, ležať a nechať myšlienky ísť len tak s oblakmi. Ale aj oni sú zrazu cudzie. Chcem ísť von, ísť preč, ďaleko, sama, sama, ale sedím v izbe a pozerám pred seba, tma, postavy. Mala som zomrieť, keď som už bola tak blízko, ano, len všetko bolo úplne ináč .. len tak bez prípravy, stáva sa. Bláhové myslieť si, že nevyslovené myšlienky môžu zasiahnuť okamžite - čakám na dokonalosť, ktorá keď nebude úplná, tak nebude žiadna. Mala som radšej zomrieť. Tuposť. Mala som dakedy sen, skryť sa, aby ma nikto nenašiel a aby som odtiaľ nikdy nemohla von ... Time stands still. Postavy v tme. Neexistuje viac minulosť ani budúcnosť, neexistujem ako ohraničená entita, nie som v priestore, nie som, nežijem. Zvykla som si sedieť každý deň v okne na slnku, vysoko nad ľuďmi, vysoko nad stromami - zavriem oči a zdá sa mi, že som konečne došla Domov. Imperium. Niekedy mám pocit, že takto sa Domov neprichádza. Vidím obraz - idem dole schodami, starý dom, úzka chodba, klenutý strop, strmo sa zvažuje dole - som na Malej Strane? Alebo som doma? Kráčam dole schodmi, zahýbam za roh - viselec. Čo? Vi-se-lec!! Ruky zviazané za chrbtom, pravá noha prekrýžená cez ľavú, je ku mne chrbtom, prichádzam bližšie, otáčam ho, pozriem mu do tváre - fuj, ohavnosť, ozrutnosť, choď mi z očí!! Zrůdo! Vosková figurína, tvár divne opuchnutá --- nie, zrůdo, zmizni! Nie, nikto sa tu naozaj nikdy neobesil, viselec predsa visí hlavou dolu, ale často vidím postavu uprostred izby, nemá tvár, nie je ohavná - jednoducho tu je, ale neviem, či je tu kvôli tomu miestu, alebo chodí za mnou na rôzne miesta ... Tma a postavy. These are the signs and wonders in those days. Príznaky čoho? Niekdy chcem veľmi, veľmi zomrieť. Pravidelne určite nie. S radosťou, vykročiť .. alebo čistý kryštalický smútok. Vtedy chcem mať čistú hlavu. V súčasnej dobe ani jednu podmienku z toho nespĺňam. Ako útek je pre mňa samovražda neprijatelná. Ak z toho, čo som písala, niečo také vyplinulo, tak sa veľmi ospravedlňujem! To ma hodne mrzí ... veci sú ináč, úplne ináč.
Dva dni. Začala som, hurá. Po chvíli ma celé hurá prešlo. Ležím, dve hodiny spím, dve hodiny som hore, neschopná myšlienky - len spať, nech už je zajtra. Nie je rozdiel medzi spánkom a bdelosťou, do akého stavu som sa dostala? Čo je lepšie, sedieť a nechať myšlienky utekať neskutočnou rýchlosťou, pozerať, ako nenávisť čaká, znova je tu - ha, veď už nemám čo stratiť, všetko som dokončila, ako som mala. Dosť. Izba 2,5x5,0 metrov, štyri steny, chodím hore - dole ... osem krokov dopredu, otočím sa, naspať. Vždy len osem krokov, hore-dole, hore-dole. Rozbehnem sa proti stene? Rozbijem to tu? Ublížim si? Bude pokoj, bude to dostatočný trest? Preboha ale za čo, nič som neurobila. Krásne bývalo ničiť a rozbíjať. Mám z teba strach, tie oči, tie oči!! Kto si, zmenila si sa ... Osem krokov tam a naspať, dokedy ... Zájdem tam dole, je tam múr, vpredu päť metrov priepasť, vzadu dva metre, ulica, chodník. Dôjdem tam, sadnem na múr, zavriem oči - len jeden pohyb, len jeden - sedím a čakám, počúvam zvuky, okolie, volajú ma už? Mám strach! Nie, ešte nie je správny čas, choď domov! Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem a naspäť a dokola, dokola. Hej, veď jar je tu, snežienky nazbierať treba - von, preč z týchto štyroch stien, na cintorín, snežienky zbierať, dych ľudí počúvať - hlavne kľud, priestor, spoločnosť nemých. -Slečno, to je tady rakev? -Co? -Hele, tady na tom hrobě, že je to rakev takhle přikrytá? -Ale neee!! To je socha! -Co? -Socha! -Co? -Nevím. -Slečno, ukážu vám, kde budu ležet o chvíli. A pani rozpráva a rozpráva a vedie ma a rozpráva príhody a dobre mi je, páči sa mi tá pani v akom svete to už žije ... -Slečno, a kdo vám tady leží? -Nikto, ja len tak sa tu prechádzam. -Co? Na hřbitově? -Hej, páči sa mi tu. -Slečno, to je nějaký podozrivý, hele, mějte se, naschle! Hm, nevadí. Domov. Osem krokov, hore-dole, hore-dole. Znela si nejako smutne dnes keď si mi volala .. viem, že asi tak skoro nedojdeš, ale ... mala by si. Teraz naozaj nemôžem, nič, vôbec nič. Nespavosť. Sedím po tme a pozerám pred seba. Možno nejaké postavy, možno niečo sa na rozptýlenie objaví ... len hlavne nie minulosť a budúcnosť, hlavne nikto živý, nikto skutočný ... Preč, preč. Nemôžem už viac rozbiť celú izbu na márne kúsky, nemôžem ublížiť ľuďom okolo seba, nemôžem ublížiť sebe ... to už nejde, veci sú ináč, úplne ináč. Cudzosť .. musím zo všadiaľ po chvíli odísť, preč, preč. Ja si nie som cudzia, ostatní tiež nie sú cudzí, len niečo nie je v poriadku - nie je to hlas, je to pocit. Hej, som nervózna, vlastne nie som, som všetko a nič, nevidím už viac rozdiel medzi mnou a ostatnými, neviem povedať ako sa mám, som všetko a zároveň nič, necítim viac, nerozlišujem, nič sa ma nemôže dotknúť. Chcela som sa tešiť, ležať a nechať myšlienky ísť len tak s oblakmi. Ale aj oni sú zrazu cudzie. Chcem ísť von, ísť preč, ďaleko, sama, sama, ale sedím v izbe a pozerám pred seba, tma, postavy. Mala som zomrieť, keď som už bola tak blízko, ano, len všetko bolo úplne ináč .. len tak bez prípravy, stáva sa. Bláhové myslieť si, že nevyslovené myšlienky môžu zasiahnuť okamžite - čakám na dokonalosť, ktorá keď nebude úplná, tak nebude žiadna. Mala som radšej zomrieť. Tuposť. Mala som dakedy sen, skryť sa, aby ma nikto nenašiel a aby som odtiaľ nikdy nemohla von ... Time stands still. Postavy v tme. Neexistuje viac minulosť ani budúcnosť, neexistujem ako ohraničená entita, nie som v priestore, nie som, nežijem. Zvykla som si sedieť každý deň v okne na slnku, vysoko nad ľuďmi, vysoko nad stromami - zavriem oči a zdá sa mi, že som konečne došla Domov. Imperium. Niekedy mám pocit, že takto sa Domov neprichádza. Vidím obraz - idem dole schodami, starý dom, úzka chodba, klenutý strop, strmo sa zvažuje dole - som na Malej Strane? Alebo som doma? Kráčam dole schodmi, zahýbam za roh - viselec. Čo? Vi-se-lec!! Ruky zviazané za chrbtom, pravá noha prekrýžená cez ľavú, je ku mne chrbtom, prichádzam bližšie, otáčam ho, pozriem mu do tváre - fuj, ohavnosť, ozrutnosť, choď mi z očí!! Zrůdo! Vosková figurína, tvár divne opuchnutá --- nie, zrůdo, zmizni! Nie, nikto sa tu naozaj nikdy neobesil, viselec predsa visí hlavou dolu, ale často vidím postavu uprostred izby, nemá tvár, nie je ohavná - jednoducho tu je, ale neviem, či je tu kvôli tomu miestu, alebo chodí za mnou na rôzne miesta ... Tma a postavy. These are the signs and wonders in those days. Príznaky čoho? Niekdy chcem veľmi, veľmi zomrieť. Pravidelne určite nie. S radosťou, vykročiť .. alebo čistý kryštalický smútok. Vtedy chcem mať čistú hlavu. V súčasnej dobe ani jednu podmienku z toho nespĺňam. Ako útek je pre mňa samovražda neprijatelná. Ak z toho, čo som písala, niečo také vyplinulo, tak sa veľmi ospravedlňujem! To ma hodne mrzí ... veci sú ináč, úplne ináč.