Závislost jako směs choroby a nedisciplinovanosti

Ráno o siedmej vstanem a zistím, že sa mi nikam nechce chodiť -- Bude krásny deň! Slnko svieti, práve vychádza, oblaky - točí sa mi hlava ako stojím na balkóne a pozerám -- husté, nízke, tmavé oblaky … kto ich točí? Oni mňa, alebo ja ich? Krása. Slnko. Chce sa mi veriť, že je jar. Jar je tu, jar je tu!! Ale ja nič --- sadám za počítač a dávam si amfetamin.. Vykecávam na nete - s hocikým, o hocičom … hádam sa, napádam ľudí, kritizujem … Vyrážam do školy, pešo dole Smíchovom ponad Vltavu - slnko svieti, ale čosi vôbec nie je v poriadku -- nevítam slnko, nechytám jar, ale cítim nejakú nervozitu - chcem kričať, serú ma ľudia, Praha, všetko, ja … Ponáhľam sa do Apolináře, akurát včas - Centrum pro léčbu závislostí. Je nás tam len šesť, ale v miestnosti je našťastie celkom šero, sadám si do kúta a privieram oči -- všetko bude dobre, len kľud. Prichádza akási lekárka a pýta sa, či sa niekto z nás nechce v budúcnosti náhodou psychiatrii venovať. V momente vyskakujem zo stoličky a mávam na ňu - ja, ja!! Je nadšená, nespúšťa zo mňa oči, no to som si dala, zas začínam byť nasratá, zas tá nervozita. Privádza mi pacientku, nech sa s ňou porozprávam, zistím, prečo tam je, navrhnem liečbu, atď atď … Závislosť na alkohole. 2.recidiva. Hneď sa jej pýtam, či aj nejaké iné drogy niekedy skúšala. Nie. Chvalabohu. Tak tá na mne nespozná nič, môžem sa jej kľudne pozerať do očí. Bavíme sa o tom, ako často pije, problémy s manželom, v práci, kecy… "Tady jsem na to konečně přišla, teď už vím, že jsem skutečne závislá, že jsem nemocná, že se skutečně musím léčit ..!" Zrazu ma úplne striaslo. Chcela som vyskočiť a začať na ňu kričať - Doprdele bábo, však ja chlastám viac ako ty! Dvakrát za mesiac sa opiješ do bezvedomia a budeš mi tvrdiť, že je to závislosť?! A celý tvoj akože pokazený život .. ako si si zariadila, tak máš. Huh. Choď mi z očí! Nasratá som na ňu, na všetkých, na medicínu a jej kritériá. Chce mi snáď nahovoriť, že aj ja som závislá? Čo ju mám vodiť za ruku alebo čo? Čo mi tu narieka? Nehovorím už nič, nepočúvam ju, len tak zíram pred seba … len kľud. Podávam jej ruku a posielam ju naspäť na oddelenie. O chvíľu sa vracia lekárka a rozoberá, čo sme sa dozvedeli plus trochu všeobecnej teórie o alkoholizme a ďalšie kecy … Stále na mňa žmurká a nazýva ma budoucí kolegyní … Mlčím a tupo sa usmievam. Je mi nanič. Zo seba. Zo všetkých. A v tom momente viem -- Poznanie ako keby z neba na mňa padlo! Já jsem debil!! Beriem si veci a utekám von, do ulíc, medzi neznámy dav -- a zdá sa mi, že každý sa mi vysmieva, z každého rohu na mňa kričí tá veta, to skrz-naskrz prenikajúce zistenie - Já jsem debil!! Neuveriteľné, úžasné poznanie, ty vole, já jsem debil! Neviem, či mám nad tým plakať či sa smiať, bežím domov, rýchlo preč od všetkých, nech mi to už nič nepripomína … Ale to zistenie je jednoducho všade. Vypijem liter a pol vína a idem spať … Já jsem debil, takto sa predsa jar nevíta!!

---