Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seO Tichu
13. 07. 2006
2
0
1421
Autor
Lulu
.... ide vlastne o pokračovanie poviedky S vylúčením verejnosti, ale dá sa to (dúfam) čítať aj samostatne....
MAMA SA ROZVÁDZA
napísala mi sestra tri dni pred odletom do Kodane.
Jednu po druhej som čajovým sitkom vylovila všetkých dvadsaťsedem neoniek z akvária, metali sa, akoby tušili, že ich čaká nejaký čas v tmavočervenom vedre, kde začali plávať jedna pred druhou stále dookola. Ponorila som do vody malíček, aby som sa uistila, že nie je príliš teplá a aby som trochu spomalila tú ich zúrivú okružnú jazdu. Zavrela som vedro vrchnákom, vložila ho do ruksaku, vnútro vystlala vlneným šálom, nasadla som na bicykel a zamierila do akvašopu. Za prvými svetlami som to otočila. Najprv naspäť do vlastného bytu a potom ďalej na strmú výpadovku do lesa za naším domom.
Ty nikomu neveríš. Eva nekonečne dlho hľadela na opustené porasty v bledozelenej vode. Aspoň jednu si mi mohla nechať. Stála pri polmetrovom akváriu zabudovanom v obývacej stene s končekmi prstov a čelom prilepenými na sklo. Nakukla som do vedra, v ktorom sa ešte pred chvíľou mihotali starostlivo vykŕmené neonky a premýšľala, akú životnosť má Hyphessobrycon herbertaxelrodi vrybníku. Nie je pravda, že nikomu neverím. Eva bola sklamaná, videla som, ako sa jej chvejú plecia, a tak som ju zozadu objala šálom, ktorý pred chvíľou objímal vedro s neonkami. Bude mi tu bez vás smutno, povedala.
Dva dni pred odletom mi zavolala mama. Chcela mi popriať šťastnú cestu a chcela, aby som jej popriala veľa šťastia. Chcela od niekoho počuť, že všetko bude zase v poriadku. Povedala som jej, že teraz ju čaká plávanie medzi piraňami, ale aspoň sa nemusí stále točiť dookola a márne hľadať východ z plastového vedra. Ja ti vôbec nerozumiem, povedala. Hlas sa jej roztriasol, viem, že mi chcela pôvodne vynadať za to, že som spôsobila kopec vecí a za to, že v tom najhoršom virvare utekám za hranice namiesto toho, aby som už hovorila o všetkom, keď som už Pandorinu skrinku otvorila.
Som prapor
roztrhnutý napol
nápis neznámou rečou
na vlajke prebodnutej mečom
Dvojzmyselný odkaz
Prvý význam: podvod
Druhý význam: podraz
Som prapor
a ťažko zvládam
nápor vetra
Prešla som rentgenovou a pasovou kontrolou. Vtedy mi zavolal. Otec je jeden z mála ľudí, ktorí presne dokážu vystihnúť dramatický okamih. Napríklad vtedy, keď sme sa s Evou k tomu celé hodiny odhodlávali, pomaly, kúsok oblečenia po kúsku, bozk po bozku a odrazu tadada-tadada, zazvonil mobilný zvonec a romantickej chvíľke bol koniec. Na niekoľko ďalších dní. Nevedela som, či to dokážem otcovi odpustiť. Či sa pocit natlakovaného hrnca s každým jeho nevhodným telefonátom zase nevráti.
Ako lietadlo čo preťalo oblohu napoly
sa čosi stalo, čo sa už neodstane
Už ma svet na pleciach nebolí
na tele však ešte cítim tvoje dlane
Stála som pred obrovitánskym sklom, za ktorým sa postupne Boeing 737 chystal k odletu, ako vykŕmený holub pevne odhodlaný prekonať strach z výšky a silu gravitácie. Pri počúvaní otcovho hlasu sa mi myšlienky len namáhavo plazili po zemi a žiadna z nich nedostala dostatočnú silu, aby vzlietla a zamávala mu baj baj. Niesla som si ho naďalej so sebou na palubu lietadla. Zavolaj, až priletíš, hej? Zavolám, až v skutočnosti poletím. Až sa odlepím od zeme.
Na Kodaň postupne padal súmrak. V ovzduší bolo cítiť nadchádzajúcu búrku a počuť klinkanie zvončekov na bicykloch. Starý prístav bol tichý a opustený, o okraje žblnkali vlny slanej vody, nízko nad morom len kde-tu zakrákorala čajka. Zamierila som na adresu, na ktorej sa presne pred 190 rokmi 5. mája narodil Søren Kierkegaard. Nikdy predtým som síce nevzdávala hold žiadnej nebohej celebrite, ale Sørenovi som sa chcela malou sonátkou pre saxofón a šumiace vlny poďakovať za objavenie krásy paradoxu, absurdity a nepochopiteľnosti. Na ulici sa popri mne zastavovali ľudia a do otvoreného obalu mi začali hádzať koruny. Aj to je jeden z paradoxov. Na konzervatóriu som zvykla cvičievať pod Michalskou bránou, na mieste, kde vraj nádych či výdych prináša smolu na maturite, ale kde je prekvapivo lepšia akustika než na Michalskej ulici, a nikdy som si tam nič nezarobila. Teraz som Sørenovi rozprávala hudobný príbeh o tom, ako aj ja som sa rozhodla vzdať sa svojho blízkeho, svojho Izáka a obetovať ho, aby som ho potom mohla zase dostať do daru.
Hádžem ťa ako popol do mora
a potom počúvam,
čo o tebe ryby hovoria...
Skypovali sme s Evou celú sobotu. Rozprávala mi o tom, ako celý týždeň za ňou chodili rôzni ľudia a vypytovali sa na mňa. Dokonca sa stretla s mojou detskou psychologičkou, tou, ktorú pred rokmi naši poverili tým, aby ma prinútila po dovolenke v Bulharsku zase rozprávať, lebo som z ničoho nič stratila chuť do reči. Vypytovala sa vraj na to, ako dlho sa poznáme, ako sme sa vôbec zoznámili a ako nám vôbec spolu je. Vieš, je to celkom vtipné rozprávať niekomu o tebe, zasmiala sa mi na druhej strane internetovej linky a v hlase jej zase zazvonilo tých sto rolničiek. Prečo? spýtala som sa a predstavila som si Evu, ako sedí s pani Zamarovskou v našej obývačke, usrkáva bylinkový čaj a zamyslene odpovedá na otázku, čo si vlastne o Karle myslí. Asi by som na tom bola podobne. Asi by som tiež uprostred otázky zabudla na rozhovor a dostala nápad, čo s prázdnym akvárkom. ...si vieš predstaviť, že na mňa pozerala ako na zjavenie, keď som z ničoho nič odbehla po hadicu a začala odčepávať vodu.....
Mama ani sestra nepísali, od otca som to zatiaľ neočakávala, keďže som mu po prílete nezavolala. Medzičasom som sa ubytovala na škole tridstať kilometrov od Kodane, tridsať svetelných rokov od schopnosti sa s miestnymi dorozumieť ich rečou. Ticho, ktoré ma obklopovalo, zapĺňali farbami len Evine smsky, v ktorých ma informovala o tom, ako na sklonku jari mal môj denník účinok snehovej gule valiacej dolu svahom. Zatiaľčo mi žalúdok zvierala myšlienka, že si mama s okuliarmi na nose na lehátku v záhrade listuje mojimi kostrbatými zápiskami, bola som obkolesená mojími prvými študentmi, ktorí vo mne vôbec nelistovali a po deväťdesiatich minútach nekompromisne odkládali nástroje. Jediné, čo dávalo zmysel a čo sa mi podarilo prácne naladiť, bol krídlový klavír v starej knižnici. Hrávala som si na ňom po večeroch z dánskych spevníkov a bez slovníka intuitívne si prekladala texty. Mala som pocit, že som vplávala do mydlovej bubliny a zatiaľ vlastne ešte nechcem von.
Je večer sloních myšlienok
a v duchu stieram
pokrývku prachu vo svojich komnatách
Je večer bez ľudí
len seba stretám
a sama so sebou sa nenudím
Vždy som dokázala vycítiť, či niekto vníma moju hudbu alebo len mlčky vyčkáva, kým prestanem hrať. Stál za mnou už hodnú chvíľu, ale neodvážila som sa otočiť, aby neodišiel. Skúšala som si práve na saxofóne sólo k piesni, čo som zložila tesne pred odchodom a ktoré som chcela chalanom zahrať, keď ma prídu navštíviť cestou zo Švédska. Du spiller meget godt, povedal tou najzrozumiteľnejšou dánčinou, akú som kedy počula. Frederickovi sa nedávno narodilo dieťatko, videla som na nástenke jeho fotku, a tak sa v škole príliš nezdržoval. Tak skal du have, poďakovali mu moje hlasivky a viac som už so svojim slovníkom nezvládla. Kým mi napadlo, že vlastne obaja hovoríme aj po anglicky, bol preč. Niečo podobné sa mi stalo s ďalšími učiteľmi ešte niekoľkokrát, vždy prišli za mnou s niečím jednoduchým, usmiali sa, pochválili a zase zmizli. Eva sa ma v maili spýtala, či mi nie je medzi nimi zima. Odpovedala som jej, že dánske slniečko iba jemne prebleskuje pomedzi mraky. Nežne, ale vždy len na krátko. Nie je dôvod zobliekať svetre, lebo sa v ňom nedá opáliť. Ale aspoň nie je treba sa pred ním chrániť.
Karli, prišlo ti predvolanie na súd, povedala mi Eva po štyroch týždňoch. Keď som študentom lámavou dánčinou vysvetľovala, že týždeň až dva budem na Slovensku, len nemo pokyvovali, že chápu, mnohí z nich cestovali domov každý víkend, takže sa mi asi nečudovali, že aj ja sa domov chystám... Tešila som sa na Evu, na chalanov zo skupiny, na koncert, ktorý snáď medzitým stihneme, a netešila som sa na všetko ostatné.
Za zhrdzavenými perami
tisíc opotrebovaných slov
Za zatvorenými dverami
mi úsmev odrazu zamrzol
Pri pohľade na Fredericka s kočiarikom mi bolo hneď o niečo teplejšie. Po ceste zo stanice ma prepadla prietrž dánskych júnových mračien a kým som s ruksakom bez dáždnika prebehla ten kilometer, neostala na mne ani jedna nitka suchá. V škole bolo rušno, zastihla som ich na prestávke, všetci sa pri Frederickovi pristavovali a podľa tónu ich hlasov som odhadovala, že ho prirovnávajú k malému nemluvňaťu. Keď ma zbadal, usmial sa a zakýval na mňa. Až ma prekvapilo, že na mňa za tie dva týždne nezabudol. Nešla som sa hneď prezliecť, odrazu mi bolo veľmi príjemne v hlúčiku ľudí, ktorí si neuvedomovali, že im rozumiem len to, či vonku prší, ako bolo doma a či už budem vyučovať ešte v ten večer. Trvalo to zase len pár minút. Ktosi mi priniesol čaj, ktosi mi odniesol do izby batoh, ktosi ma zabalil do osušky a odrazu zase všetci zmizli. Aj s Frederickom. Spomenula som si na našu debatu, či budeme s Evou mať v akváriu rybičky alebo korytnačky. Neonku si nepohladíš, bol Evin zásadný argument. Veď si pohladím teba, odpovedala som jej a nakoniec som debatu vyhrala.
Dve hodiny denne som vyučovala saxofón, ďalšie štyri komornú hru a dočasne vyfasovala aj spevokol. Jemne falošné tóny ma teda sprevádzali na každom kroku, ale cítila som, že buď strácam absolutný sluch alebo sa mi naozaj darí na decká prenášať lásku k čistej hre. Keď sa ladia hudobné nástroje, je to vzácna chvíľa, kedy sa človeku vylaďujú aj myšlienky. A tie moje po súde škrípali jedna pred druhou.
Slečna, skúste nám opísať čo možno najpresnejšie, čo sa presne v tom lete 1995 stalo. Sedela som za bubnami v hudobnom štúdiu, porušovala zákaz pitia alkoholu v priestorách školy okrem víkendov, a striedavo trieskala do bubnov a odpíjala z litrovej fľaše becherovky. Omrzliny bolia až keď sa človek zohreje, až keď je už všetko v poriadku. Spolu s CD prehrávačom som si vytrieskala Leave me alone od Safri Dua, s ktorými som sa mala o týždeň v Kodani stretnúť po koncerte. Keď si človek založí biznis na tom, že profesionálne mláti do bubnov, čo sa stane, keď dostane zlosť? A ako si nadávajú hluchonemí a čo sa sníva slepým? Asi by som sa mala zapísať na kurz zenbudhistických otázok.
Eva mi sľúbila, že v deň, kedy budem svedčiť proti otcovi, na súd nepríde. Zatiaľčo právnička citovala z môjho denníka a ja som len tupo prikyvovala a na nejasné časti odpovedala, že sa už nepamätámi, sestra mala v tvári ešte tupší výraz a držala mamu za ruku. Keď predvolali na lavicu svedkov aj Mirku, priznala sa, že si v mojom denníku po prvýkrát zalistovala ešte predtým, než ho pred tromi mesiacmi opäť objavila v perináku pod posteľou. Takže ste tušili, čo tam vaša sestra písala? Mirka sa na mňa zapozerala a sklopila viečka. Nie, vtedy som si prečítala len jednu stranu, zaklamala. Mirka bola jediný človek, ktorý mi nevnucoval ženské šaty a obtiahnuté tričká. Nikdy sme si príliš nerozumeli, ale až teraz mi postupne dochádzalo, že jej nevadilo, keď som jej kradla svetre, čo si plietla. Až teraz mi dochádzalo, že so schopnosťou mlčať sa človek asi rodí. A šlo o to zistiť, po ktorom rodičovi sme ju zdedili. Na súde totiž zaryto mlčali obaja.
Koncert chalanov zo Safri Dua ma naplnil obrovskou dávkou energie a chuťou sa naučiť bubnovať a dánčinu. Myslela som, že Uffe a Morten musia byť nahluchlí od toľkého rámusu. Oni pritom posedávali úplne ukonaní po zdrcujúcom bubnovaní a počúvali môj nežný saxofónový part k Leave me Alone. Typickou dánskou zdvorilosťou a opitosťou mi povedali, že to bolo fantastisk, a mne to s jeden a pol promile krvi v alkohole v tej chvíli bolo úplne jedno. Asi nie som stvorená tvoriť melódie tam, kde sa má jednoducho bubnovať. Aj tak bol večer s nimi úplne skvelý, dodal môjmu tichému osamelému pobytu novú dimenziu.
Sedemsto slov
mi stačí na tvoj smiech
pri ktorom máš v očiach
iskry zápaliek
Sedemstotisíc ľudí
dnes v tomto meste netuší
že som si tebou nechala
auru narušiť
Pri pohľade na miniatúrneho Jacoba sa mi rozbúšilo srdce. Frederick ho vytiahol z kočiara a podal mi ho do náručia, aj keď som sa formálne vzpierala. Odkedy som si mohla poťažkať v rukách tridsaťročné ručne robené husle, som nič krehkejšie v rukách ešte nedržala. Spomenula som si na svoju mydlovú bublinu, o ktorej som si myslela, že po dvoch mesiacoch v Allerode praskla a napadlo mi, že sa len o niečo zväčšila, ale niektoré veci sa ma týkať v živote asi predsa len nebudú. Sledovala som Fredericka, ako so svojim synom v jednej ruke si dokáže poskladať kočík a otvoriť auto, a začala som sa opäť tešíť na Evu.
OTCA DNES ZAVRELI
mi napísala Mirka tri dni pred odletom z Kodane. Asi po otcovi zdedila jeho schopnosť veci správne načasovať a nadávkovať. Pred očami mi zamihotalo tisíc drobných svetielok.