where are they now, the years, the year ..

_04. http://www.serpent.pl/koncerty/2004/images/pif.jpg _05. http://www.mk9.org/xi_prague_industrial_festival_ii.jpg

_04.

Mama došla - mala by som byť rada asi, že je tu, kým je tu … sedíme v kuchyni, ja, mama, sestra, Sebastien, celá rodina naša - a mne len tak zrazu tečú slzy, chce sa mi plakať. Prečo to všetko? Prečo tie slzy, prečo práve len keď som s nimi? Zas ten smútok, dajte mi všetci pokoj, prosím … Spala som celý deň, budila sa s prestávkami celá spotená - čosi o DMT sa mi snívalo … Vypadla som o hodinu skorej, Industrial festival, tešila som sa, že možno konečne fajn bude -- mohlo ma napadnúť, ale asi som chcela trochu pozitívnejšie rozmýšľať, že kino bude kino a bude sa tam sedieť ako na prednáške a nijak ináč a bude to akademické a ani na pive sa sedieť nebude dať … Hudba nič. Všetko, čo som už videla. Mona. Eva a Marek. Žiadne slová. Zas mi bolo nanič. Smútok, smútok, smútok, slzy. Zas. Keď som sa zhúlila, tak nebolo dobre. Nikde nebolo dobre. Chce sa mi zakričať -- Všetko sa posralo tým nepodareným RE-TG!! … ktorý to nezapríčinil, ale bola to predzvesť všetkého potom … odvtedy sa to už len sere a sere a sere a nedá sa to zastaviť. C. O. Caspar. Výborne. Len radšej by som ho videla na Sedmičke ako dakedy Death In June … Nahovno priestor. Nahovno akcia. Nahovno ľudia. Všetko, všetko, všetko sere sa. Doma už o jednej. Asi som zaspala. Stále som sa budila a zase tie slzy. Len keď som s mamou. Alebo s inými príbuznými - tečú a tečú. A naradšej by som sa rozplakala úplne naplno, ale nedá sa … asi by to nebolo úplne najlepšie. Asi v dni ako tieto by som sa najradšej pobrala rovno na psychiatriu. A zírala by som na nich, možno im ukázala ruky, predviedla plač, porozprávala o drogách … a možno by mi povedali, že som len hysterická, že mi nič nie je … Keď som zhúlená vnútri sedela a pozerala a VOID počúvala, koľko vecí ma napadlo - o tom by som mohla písať denník, poviedku …! Ah, srať na to, o tomto nie je nutné písať. Slzy, slzy, slzy .. štípu ma oči. Možno som chorá a z toho slzím. Možno som sa moc ztotožnila s Rýčlom a preto je to. Magdee sedí v kuchyni a premieta film o Sebastienovom narodení … je mi nanič, mama žehlí, hovno ju to zaujíma - ale aspoň sa usmieva. Ja s hlavou položenou na stole od toho zúfalstva, len neplač, dobre bude … -Ty si posadnutý tým filmovaním, že? -Nie, mňa to baví, tak ako teba baví fajčiť cigarety. Filmujem dôležité životné udalosti. Zúfam. -Poď si k nám sadnúť a tvár sa, že ťa to zaujíma!! Už nevládzem. -Keď mňa tie deti vôbec nefascinujú … slzy. Potrebujem písať. O čomkoľvek. Mama chodí všade za mnou. Pýta sa ma, čo som robila, s kým som bola, o čom sme hovorili … Čo ťa do toho? Prečo ideš za mnou na balkón? A potom aj hovorím a ona zmizne, nepočúva. Tak čo vlastne chceš? … Viem, že keby som sa s nou rozprávala, nevydržím to - rozplačem sa. Alebo by som povedala niečo, čo by ma veľmi mrzelo … alebo by som jej ublížila. Magdee sa sťažuje, že vo voľnom čase nečítam lekárske knihy .. Nemusím do školy, nemusím nikam - idem po ulici a rozmýšľam, čo som navonok urobila - nič. Nevadí mi to. Mohla som ráno vstať, ísť do študovne, večer sa vrátiť, každého pozdraviť, pýtať sa, ako sa majú … nerozmýšľať. Alebo do práce. A vedela by som, že som niečo urobila. Boli by možno spokojní … A spomínam si na dni, ako som zo skladu ráno chodila a pila GHB a čakala na východ slnka. A nebola som smutná tie dni, to sa vrátilo až v Bratislave … A bolo mi dobre vtedy. Rozmýšľam nad Meyrinkom a o Bohovi … a o Marošovi -Veď ty si hlboko veriaca! Som, i bez náboženstva. Ale neviem, kde ho hľadať, kde je, ako vyzerá - To svetlo žiariace spoza mrakov? To je on? Kresťanstvo hovorí, kto je to … čítať bibliu a veriť jej … Neviem, nemôžem … svetlo zhasína v dni ako tieto .. a Minařík ma sere. Nerozumiem mu nič --- a tiež nie som schopná nenechať sa ovplyvňovať vonkajšími vecami ….. Keď mne je tak veľmi smutno zo všetkého! A zas došiel Mišo, zmizli do kuchyne, mama sedí tu. Ležím, pozerám do stropu. Potichu mi tečú slzy … -Sa na mňa hneváš, že mi nič nepovieš? Slzy, slzy … prikryjem si tvár dekou, Sebastien príšerne plače, všetci rozprávajú, hrá televízor a mne tečú slzy, ale aspoň mám aký taký pocit, že som sama, že ma nevidia, že nie som tu … Chcem utekať von, ale nie je kam. Chcem sa zabiť, ale nedokážem. Chcem niečo, sama neviem čo.

Včera mi bolo tak nahovno dosť. Zle zle zle. Z ničoho, len tak. Ale ja mám mamu rada, aj ich, aj keď nie tak, inak. Len nemôžem nič povedať. Tie slzy. Tak som odišla. Pomaličky na net, nejaké nezmysly som komusi písala -- … V Carrefoure som zbehla na záchod, dala lajnu kokainu a išla som. Nechcelo sa mi vôbec, netešila som sa, žiadny nástup, žiadna energia, ale predsalen tie myšlienky - nebolo mi dobre, ale aspoň mi nebolo zle. Umŕtvené predné zuby, zvláštne, hrýzla som si pery, búchala do zubov. Po ceste hash este, ale tiež len tak máličko. A dnu. A bolo fajn. A výborne bolo. A stála som tam a usmievala som sa na ľudí, zdravila som ich a rozprávala sa, len tak. Netušila som, že mám toľko známych. Netušila som, že sa dokážem na ľudí usmievať a rozprávať sa s nimi úplne prirodzene. Aj toto som ja, ja to dokážem! Skvele bolo? Výborne bolo! Eva nedošla. Póza. Musím si odmyslieť napiču priestor. Keď ja mám tú hudbu rada. Pokiaľ ju mám, tak je dobre. Radek. Tamten chlapík Fero. Pozdravy. Ondrej. Len tak mlieť, tváriť sa, usmievať sa. Päť pív. Trochu hashu. A veľa veľa cigariet. Heroín je Kľud. Kokain je Sebavedomie. Nie je to ako MDMA, je to jednoducho Sebavedomie, Radosť. Pocit. Prečo sú tvrdé drogy nazývané tvrdými? Niekedy pozriem etymológiu. A hneď keď som došla hrali neviemkto a premietal sa film - vraj Dead Can Dance? Niečo spomínali … India. Derviši. Trans. Rituál. Bohovia. A spomenula som si na Ľahkú Múzu z predchádzajúceho dňa, akí gýčoví boli .. ako sú mi niečím odporní --- "Každý má svojich Bohov". Aha - a Meyrink píše - ne měnit sám sebe, ale zdokonalovat Jeho, -- Nemáme Krista následovat, ale sejmout ho z kříže. Na výstave afrických masiek som rozmýšľala, akých Bohov vlastne majú, keď ich kultové predmety vyzerajú takto - zlovestné, démonické, nič dobré z nich nejde, len si ich nerozhnevať..! A znova premýšľam a začína mi byť jasné, čo znamená zdokonalovať Jeho. Chcela som porozprávať o tom, že som sa zbavila nenávisti - v lete. Teraz už môžem povedať, že naozaj, že to nebolo len prechodné … ale moc som nevyhrala. Možno mi bolo lepšie s ňou. Ale musela som sa jej vzdať … a tam, kde mi predtým zacláňala [sebe]nenávisť a chránila ma, sa akokeby vyjasnilo --- a za ňou sa objavil strach. To bude zase dlhá cesta …
Ten zošit, ktorému môžem povedať, čo chcem - bez toho, aby mi niekto hovoril, čo je dobré a čo zlé … Ako psy, ktoré som milovala … Ako úprimnosť, o ktorú som sa snažila … Nehrať divadlo. I keď ešte stále vyžadujem, čo nedokážem dať.

Ah, chcela som, aby sa stalo, čo sa stalo? Neviem, nutné to tiež asi nebolo. Odišli, zaspala som -- musím dať bombu do nemocnice, okolo sú kríky, skrývam sa, aby som sa dostala čo najbližšie … ale ma zbadajú a ja nestihnem ujsť a dom padá na mňa … Sebastien hystericky plače, všetci sú tam, trvá to strašne dlho - kričí, jačí, nikto nevie prečo. Amík ho berie na ruky a pochodujú po byte, dup, hluk. Chcem spať, chcem byť sama, zakrývam sa, aby ma nikto nevidel, aby som bola sama, slzy. Mama je tu, asi chce, aby som vstala - kecy o tom, že sa s nimi nebavím … že peniaze dlžím … že nič nerobím. Slzy, slzy - zakrývam sa úplne, chcem sa poskladať do čo najmenšieho tvaru, skrývam plač do periny … Mama mi ju trhá z rúk, posielam ju preč, chce, aby som išla vedľa k nim - Ja to neviem! Konečne je preč, plačem, trasiem sa … Amík! Kričí na mňa, že nech idem tam, že ma vytiahne násilím, či som na neho nasratá, čo sa stalo, prečo plačem. Neviem. Please! Nič nepomáha, on si jednoducho povedal a perinu už dávno zo mňa strhol … Utekám sa skryť na záchod, plačem - do kúpelne, slzy, k nim do izby. Sedím. Pozerám. Pýta sa ma niečo, asi prečo, stále chce vedieť dôvod - Just so, just so … Trasiem sa, slzy, utekám preč --- plač, plač, plač … Chodili za mnou mnoho, nevedela som, kam mám ísť, jedine - vyskočím z balkóna! - Ah nie, nikdy sa nezabijem kvôli niekomu! Nie v takomto zmysle … Vypadli sme s mamou na pivo. Chcela som jej povedať toľko vecí, nakoniec nič. Presne tak ako vždy, všetky myšlienky a všetko moje odhodlanie je preč, a miesto toho sa mi v hlave točí stále dokola tá scéna z Tarkovského Nostalgie, tá otázka - "A čo budú robiť, keď im dám nejaké znamenie?" Čo by robila, kebyže jej poviem - Vieš, niekedy si želám, aby som nežila. Niektoré dni chcem veľmi, veľmi zomrieť. Asi sa musím zmieriť s tým, že takto to zostane - klamať a hrať - bolí to menej. Len niekedy som veľmi smutná a nejde to. Nič. Tma. Koniec. A čosi mi hovoria a mne sa kotúľajú slzy po tvári … Ja som taká, berte ma takto. Takú, aká som, aká si myslíte, že som …
Ja som len chcela byť šťastná.

Porezať sa? Dnes? V noci som sa zobudila, že si škriabem ruky … svrbia tie rany veľmi. Idem po ulici a počúvam Tribe Of Circle, bubnujú. A mne v hlave - bum, bum, ohromná planina cez ktorú kráča vojsko, zamračené nebo, búrka bude …


_05.

Včera bol zvláštny deň - v stredu teda. Nasratá už od rána som bola, od obeda, keď som vstala, na skúšku utekala s pocitom, že viem hovno -- Ale nie, podarilo sa. Radosť? Hmm, Alien -- čakala som a mrzla, došli a zdalo sa mi, že ma z nich ovanul kľud, áno, ten chladný Kľud .. Ááh, toto je moja látka, nie meth! Večer akási psychóza, s Radom sme sa pohádali, presne tak, ako sa môžu dvaja podobní hádať - ublíži každý sám sebe. Plakala som, prečo? Rado ušiel, nakoniec sa vrátil. Čupel na balkóne, chcela som sa mu ospravedlniť, ale bolo to tak ťažké, vôbec mi to nešlo tak ako jemu .. ale podarilo sa a neuveril mi. Frázy. Zmizol, vrátil sa. Lepšie. Čo to? Ani heroin nepomohol, očakávanie methu, ktorý nedošiel. Len to. Hmm. Akási potreba byť sama - alebo buď so mnou, ale ja sa budem správať tak, ako by si tu nebol, tudíž nech sa to navonok javí akokoľvek, nemôže to byť namierené proti tebe … Nehovorila som si, že nebudem psychotická? Meth! Všetko logicky a ľudsky sedelo do najmenších podrobností - Meth! Nepriateľ, ktorý má len toľko síl, koľko mi vezme - neživý, bezomňa neschopný existencie, nepriateľ na život a na smrť, buď všetko alebo nič. Nebojujem sama so sebou, ale s ním o seba. A zarámovať to princípom choroby, aby som sa náhodou nepustila do boja proti sebe, aby som sa nezačala otvorene nenávidieť -- V každom prípade nie je silnejší ako ja, nie … --
V piatok s Marošom, s ním bolo dobre. Rozprával mi príbeh o svojom štvrtkovom pití na firemnom večierku, že sa bozkával s kolegom, ale nie dakde v kúte, ale pekne uprostred parketu .. "Rozprával mi ten kolega, že som krásny atď. a ja nie som zvyknutý na to, že by mi niekto hovoril, že sa mu páčim … No a zobral som si z toho celého jedno ponaučenie -- že musím chodiť vždy nahladko oholený." Alenka v ríši divov, aj on je. Nechcela som mu povedať nič o drogách, vytiahol to zo mňa. Pekný večer, sedeli sme vpredu celý čas, pozerali, počúvali, rozprávali. Nikto známy tam nebol, našťastie. A bolo mi dobre. Job Karma. A bola som rada, že sa Marošovi páčilo .. Na záver akési predstavenie, niekto z Polska, s/m + fetish, neviem -- môžu vedieť len zainteresovaní, ale tak čo si nepozrieť .. Obliekla sa od hlavy po päty do latexu a ako ryba sa plazila sedadlami, ľuďmi, blížila sa, ako mačka sa obtierala o ľudí, muži, ženy, fuk, k nám sa blížila - Utekajme! Zastala pred nami - pohľad na ňu, na masku na hlave, huh. Bolo na tom čosi, vidieť tú masku tak blízko pri sebe - tesne pred sebou, pozerať jej do očí, ona mne - kdesi sa ma to dotklo, čosi v tom - sa to zarylo do mojej pamate, ten okamih, pohľad, pocit ---
Sobota, pre zmenu s Radom. Ale vedela som, že ťažko čosi lepšie ako Job Karma bude … Rado na mňa čakal v Klementine, doniesol meth, pekne pripravené, či mám nápad, kde by to šlo si v kľude dať -- Áno, ten nápad - hovorím, že Švehlova kolej, jasný nápad, spomienka na pivnicu .. na štyri roky dakedy dávno. Bez problémov sme sa tam dostali, Rado mi to podal - Bum! Zastavený dych, chviľku čakám, kým sa rozdýcham zas, kým opadne ten pocit - nevolnosti, ktorý sa pokladá za nástup - Ale som v úplne inom svete, je to ako keby sa "súš" okolo mňa zmenila na "podmorské dno" -- kráčam, ale čo vidím a cítim nepatrí mne. Lahla som si, zavreté oči, trhalo mi pohľadom ako pri MDMA 200mg+, celkovo vytrhnutie z reality .. Rado chcel ísť, ale nemohla som, posielala som ho napred, ale nechcel. Ľahli sme si na matrace - útržky spomienok, hlavne na A. Zavrela som oči, hudba - Silence Is Golden. Nemohlo byť nič symbolickejšie. My arms around you you´ll never grow hope. Dobre, tak sme sa teda pobrali, nemohla som sa dočkať, mala som predstavu ako si tam ľahnem, vyvalím v kresle pred plátnom, zavriem oči, poležím po tme, kým sa nevrátim … Cesta v električke, zavreté oči, hudba, obrazy -- Zlatý chlapec. Vnútri do prvého radu ale úplne na kraj, nudný laptopár napadá ma, zrazu chytil mikrofón a spev/krok/nemčina. Energia, sila z toho - aj z nemčiny. Mala som privreté oči, tvárou k "hudbe", ako búrke keď nastavujem tvár, dažďu, vetru …; slnku, prameňu. Wow. Koniec, sadáme ďalej do stredu, tak ako deň predtým s Marošom, ale Rado si sadá odomňa ob sedadlo, čo ma akosi prekvapilo. Myslela som, že posedím, kým ďalší začnú, ale nedalo sa mi - veľa svetla, akosi ležať na svetle -- želanie skrútiť sa do klbka, vrátiť sa tam .. prípadne potichu potmne prikryť sa dekou, zahrať sa na dieťa plávajúce, ležiace … Aghiatrias. Vyvalila som sa, ako to šlo, ale nešlo, prehadzovala som sa -- sakra!! Môcť sa tak skrútiť … Stály pohyb, dotýkať sa --- na hlave, na krku cítiť - šaty? Mäkká príjemná matéria, obtierať sa o šaty pod hlavou, točiť hlavou kvôli tomu dotyku … Ale nebolo až tak zle a nevydržateľne. Death In June DVD som si kúpila, ako malé dieťa som mala z toho radosť. A potom mi Rado hovorí, že Eva a pod. sedia tam na pive, potešila som sa, že ich pôjdem pozrieť --- ale nedokázala som im moju radosť zdeliť, skôr naopak. Death In June, hm, fajn. Meth dokáže čo MDMA! Fakt? To je asi dosť nahovno …. Rozprávajú, pijú, prázdne reči - znudení ľudia, ktorí už všetko videli, zažili - "Čo Kamar, pôjdeš potom na Circus Alien? Poď, bude sranda… " Ale ja nechcem srandu, chcem pokoj, ja si chcem ľahnúť konečne, nechať myšlienky v kľude plynúť, komorne ---- Boli to ľudia, ktorých veľmi rada mám, ale bola to akási póza, spoločenská udalosť, kam sa došli ukázať. Hudba? Pche -- nuda …. Zív. Učené reči o tom, čo nevideli - ale veď! Rado mi kúpil Job Karmu, opäť som sa tešila, to snáď ani nie je možné, že mi to daroval..! Zas som sa chcela ísť pochváliť, nepochodila som. Bolo to ako na LSD - zdalo sa mi, že príliš do ľudí vidím a kedže to boli ľudia, ktorých som mala rada, cítila som sa čím ďalej tým horšie -- nepripustiť, aby klesli v mojich očiach, lebo sa toho viac nezbavím, nemôžem ich súdiť predsa! A oni si o mne museli myslieť, že som sfetovaná, piko, no jo, tak blbá droga … a to práve! Ako mohla tak blbá droga spôsobiť to, čo spôsobila? Čo sa mi to stalo? Cítila som sa ako hlupák pred sebou - rozprávanie, aktivita atď atď všetky bežné atribúty --- a pritom je to o niečom inom. Tak ako MDMA 200mg+ .. Ale to znamená - že vôbec nejde o hru typu všetko alebo nič, že vôbec o mňa nebojuje, som jej úplne fuk -- je to čosi mimo mňa … Kecala by som zbytočne, ale všetka teória sa mi rozpadávala, ako úplná hlúposť … Idea zbavenia sa závislosti, ktorá bola naozaj hlúpa; - Vysokými dávkami tej samej látky ..

---