Life´s a Bitch - cast 17.

Podozrievavo som sa rozhliadol. Nebezpečné objekty, ktoré by mohli prezradiť moje úmysly, sa nenachádzali nikde nablízku. Nepriateľ ma nemohol zaregistrovať, tobôž predpovedať smer môjho úniku. Požiarne schodisko poslúžilo účelu a ja som sa dostal z dostrelu.

Utrel som si z čela studený pot, prestal som sa ako malé decko hrať na tajného agenta a vytiahol som z vrecka tajnú korisť, účel celej akcie. Ošúchaný, starý, pomaly sa rozpadávajúci... mobil. Presnejšie, mamin mobil. A spolu s ním zdrap papiera s číslicami vďaka značnému zdevastovaniu lístka takmer nečitateľnými.

Miyagiho číslo. Len sa, preboha, neuzmierujte tam, kde by som vás nejakým nedopatrením  mohol vidieť v akcii J

Samozrejme. Bez blbej poznámky by to nemohol byť lístok od SIA, Shinjiho Informačnej Agentúry.

Vyťukal som číslo na klávesnici, ktorú tesali ešte snáď v neolite a priložil som si k uchu slúchadlo veľkosti menšej naberačky. Prikrčil som sa a oprel som sa o stenu, aby ma mama náhodou nezbadala. Viem si predstaviť ten rev, ktorý spustí v momente, keď zbadá svoj telefón v mojich rukách. Tá depresia spojená s príjemným tichom jej totiž dlho nevydržala.

Bohužiaľ.

Párkrát to zazvonilo. Nakoniec sa ozval hlas, ktorý znel tak trochu rozospato a unavene.

„Áno?“

„Aki?“ uistil som sa a na druhej strane zavládlo hrobové ticho. Na okamih sa mi zažiadalo zložiť, ale potom som si uvedomil, že on ešte nepočul tú novinku, ktorá sa zajtra nepochybne rozletí po škole v poriadne prikrášlenej podobe.

„Naoya odišiel zo školy,“ povedal som – ako inak, detaily som nepovažoval za potrebné.

Stále rovnaké hrobové ticho.

Čakal som. Asi tak minútu, potom ma to prestalo baviť.

„Povedal som, že Hikari-sensei odišiel zo školy, počul si? A ešte jedna vec: celkom by ma zaujímalo, čím ťa vydieral, že si uznal za vhodné vysrať sa na mňa bez vysvetlenia.“

Ticho. Dočerta, čo si stojí na vedení? Nech na mňa naziape, nech zloží, nech mi povie, aby som ho viac neotravoval, čokoľvek, len nie to poondiate ticho!

Rátal som do desať. Keď sa neozval, stratil som nervy aj pud sebazáchovy, ktorý mi prikazoval byť  ticho, ak nechcem, aby ma našla matka.

„Už aj sa ozvi, ty bastard, a aspoň cez toto posraté slúchadlo mi povedz, čo vlastne...“

Zmĺkol som. Nie že by mi došli nápady, čo ešte zarevať, ale zazdalo sa mi, že niečo povedal.

Keď som prestal ziapať, dokonca to aj zopakoval:

„Prepáč.“ 

„Myslíš, že teraz je všetko OK? Nebolo by pekné nejako mi to vysvet...“ neudržal som sa a vrčal som ďalej, napriek tomu, že jeho hlas bol v tom jedinom slove nejako podivne zlomený.

„Prepáč, Ichiro,“ zopakoval.

„Kašlem ti na ospravedlnenia, vysvetli mi, čo ti to ráno prešlo tou jednou šedou bunkou mozgovou! Ale aspoň sme nejako pokročili, už sa so mnou aspoň rozprávaš...“ povzdychol som si, keď som si uvedomil, že to fakt rátam ako pokrok v komunikácii.

Na chvíľu sa odmlčal, našťastie nie na takú dlhú dobu, aby mi poskytol zámienku k ďalšiemu hysterickému záchvatu. Začínal som si totiž pripadať ako hlavná hrdinka románov červenej knižnice.

„Chceš so mnou ešte vôbec hovoriť?“ opýtal sa tónom päťročného decka, na ktoré práve navrieskali rodičia. Prevrátil som oči:

„Nie, nechcem. Volám len tak, z dlhej chvíle... pozri sa, ukradol som kvôli tebe mobil vlastnej matke a keby si ju poznal, vedel by si, že je to asi také jednoduché ako ukradnúť jadrovú hlavicu z vojenskej ponorky. A asi rovnako bezpečné.“

Zas pár sekúnd ticha... začínam mať podozrenie, že má nejako porušené nervové zakončenia a extrémne dlho mu trvá, kým mu zvuk prejde do mozgu. Nakoniec si povzdychol:

„Myslel som, že... kašli na to. A vôbec, musíme sa baviť cez telefón?“

„Ospravedlňujem sa. Súkromný telegraf sa mi práve pokazil, ale som schopný vypískať správu v morzeovke,“ navrhol som – trocha sarkazmu nikdy nie je na škodu.

Na druhej strane sa ozvalo čosi ako zakašľanie: identifikoval som to ako pokus o smiech.

„OK, stačí zajtra v škole?“ ozval sa nakoniec.

„Tak to ani náhodou! Nemám chuť zasa sa vidieť na nástenke,“ zavrčal som a znovu som začul smiech, tentokrát nefalšovaný a trochu tlmený.

„Dúfaš v nejaké búrlivé uzmierovanie?“ navrhol hlasom, vďaka ktorému som sa zachvel a rozhodne nie od zimy. Nejako rýchlo sa zotavil...

„Ponechávam bez komentára,“ odvetil som diplomaticky a tentoraz reagoval okamžite:

„Prídem pre teba o pol hodiny. Vyhovuje?“

Súhlasil som a s neopísateľným pocitom som zložil. Konečne sa niečo začínalo uberať smerom k normálnemu životu stredoškoláka.

Prišiel, ako sľúbil. Trochu zadýchaný, v starej mikine a rifliach, ktoré už viac ako po ihle a niti volali po smetisku. Plátené tenisky mali na sebe dokonca viac prachu, než sa stihol usadiť v jeho vlasoch, ktoré sa mu lepili na trochu spotené čelo. Ale aj v tomto stave stále vyzeral viac než nadpriemerne.

Jeho vzhľad ocenila aj moja matka. Akiho totiž ani nenapadlo počkať ma dolu a dať mi nejaký stupídny signál, ako napríklad hodiť kameň do okna alebo zapískať. Namiesto toho sa vytrepal hore do bytu a moju prekvapenú matku obdaril širokým úsmevom.

„Kto...“ zmohla sa moja matka na otázku a Aki sa usmial ešte žiarivejšie:

„Ichirov kamarát. Minulý týždeň som chýbal a Ichiro mi sľúbil, že si môžem prísť po poznámky.“

Neveril by som, ako presvedčivo dokáže klamať. Matka mu to zožrala aj navijakom, pustila ho dnu a milo ho ponúkla čajom a kupovanými koláčikmi, o ktorých tvrdila, že sú domáce. Aki zdvorilo a s ďalším oslnivým úsmevom odmietol a hrnul sa za mnou do izby, nevšímajúc si môj nesúhlasný pohľad.

„Nemusel si prísť k nám domov. Radšej by som mal súkromie,“ zavrčal som, hoci mi bolo jasné, prečo nahodil ten nechápavý pohľad:

„Myslel som, že najlepšie bude, ak sa porozprávame u teba doma...“

Podľa môjho výrazu pochopil a uškrnul sa:

„Aha. Ide o to, čo by povedala mamička?“

Kyslo som sa zaškľabil, ale nevyvracal som mu jeho teóriu. Koniec-koncov, v zásade bola správna.

„A teraz vysyp, o čo dnes išlo,“ posadil som sa vedľa neho na svoju vlastnú posteľ. Nemal som čas ani chuť upratať, no nezdalo sa, že by mu nejako prekážalo tričko na stole, smeti pod ním a knihy elegantne rozhodené po celej dlážke.

Zamračil sa, no aspoň nebol ticho.

„Hikari ma vydieral.“

„To viem. Čím?“

Začervenal sa. Začalo mi to byť podozrivé.

„Ja... no... ide o to... tento rok končím strednú... a... no... chcem sa dostať na jednu univerzitu... a Hikari povedal, že ak to s tebou neskončím... teda... potrebujem jeho odporúčanie a hodnotenie, je to ekonomika, vieš...“

Po tomto dlhom, trochu nesúvislom a veľmi ospravedlňujúcom prejave si zložil hlavu do dlaní a zmĺkol.

Chvíľu som sedel so sánkou mierne poklesnutou. Očividne čakal, že budem zúriť, bolo to jasné z celého jeho postoja. Iste, bolo to trochu blbé, ale skôr z Naoyovej strany. Viac než jeho priznaním som bol ohromený faktom, ako veľmi ho to mrzí. Boli ľudia, ktorí urobili horšie veci a tvárili sa, že je to úplne v poriadku. Alebo o tom možno boli presvedčení, neviem. Ale tá trochu naivná a celkom rozkošná depresia, ktorú Akimu spôsobilo len pomyslenie, že sa s ním nebudem chcieť rozprávať, alebo že sa naštvem, ma totálne dostala. Zrazu sa mi chcelo smiať, štípali ma oči a mal som nevýslovnú chuť ho pobozkať.

„Aki,“ oslovil som ho, lebo som sa nevedel rozhodnúť. Keď sa odvážil vystrieť sa a pozrieť na mňa, jednoducho som ho objal. Len tak mať ruky okolo jeho tela a cítiť na chrbte jeho dlane, odrazu bolo všetko fajn. Jednoduché, obyčajné a príjemné. Nič extrémne, žiadne výbuchy plaču a búrlivý sex. A cítil som sa... dobre. Tak dobre, ako už dávno nie.

„Idiot,“ vydýchol som do jeho mikiny. Vedel som, že sa usmieva a počúval som údery jeho srdca. Pokojné, pomalé... a o čosi rýchlejšie, keď ma prinútil mierne sa odtiahnuť, aby ma mohol pobozkať. Nebol v tom sex, nebola v tom agresivita, majetnícke práva ani nič podobné. Bol to taký plachý bozk a trochu nervozity preniesol aj na mňa. Ale bolo to v poriadku: byť trochu nervózny s niekým, koho mám rád.

A potom, presne podľa nepísaných, ale neporušiteľných pravidiel môjho života, sa všetko znovu posralo.

Koláčiky sa rozleteli po izbe, čaj vsiakol do koberca a úžitkové predmety reprezentované pohármi a taniermi sa s podlahou zoznámili veľmi hlučne. A všetkému nasadil korunu matkin výraz absolútneho šoku a znechutenia.

Nebol som schopný zaregistrovať, či sme tak urýchlene vypadli sami, alebo nás vyhodila ona. V každom prípade za mnou na chodbu letel aj školský ruksak, dve tričká, sveter a tenisky.

A drahá matka k jednoznačnému „Nevracaj sa!“ dodala aj čosi o posraných buzerantoch.

„No...“ Aki si vošiel prstami do vlasov a pozrel na mňa dosť rozpačito. Pokrčil som plecami, ešte stále v šoku.

„Zdá sa, že moja matka to neprijala tak pokojne, ako tá tvoja,“ nadhodil som, zízajúc na dvere.

„Ale tá moja na to zas prišla menej drasticky,“ odvetil a ani neviem prečo, odrazu som sa pristihol, že sa smejem – nie, rehocem – tak, až mi začali slziť oči a keď sa Aki pridal, z vedľajších dvier vykukla pohoršená dôchodkyňa s natáčkami na hlave. 

„Sorry,“ povedal, keď sme sa potĺkali mestom, ja s batohom, ktorý obsahoval všetko moje momentálne vlastníctvo.

„To nič. Pôjdem pootravovať Shinjiho na intrák,“ povedal som, ani veľmi neuvažujúc nad obsahom slov – mal som momentálne plnú hlavu úvah, ako najdlhšie sa mi asi podarí prespávať po ubytovniach kamarátov. Práve vo chvíli, keď som uvažoval nad výhodami, ktoré zosobňovalo ročné obdobie a teplé, suché počasie, všimol som si, že Aki sa podozrivo mračí.

„Čo je?“

Zamračil sa znova, tentoraz nie na chodník, ale na mňa.

„Prečo Shinji?“ opýtal sa a ja som si s nemiestnym pobavením uvedomil, že žiarli.

„Ale no tak... Shinjiho poznám od škôlky.“

„No a? To sa nemôžeš vyspať s najlepším kamarátom?“ zavrčal a teraz bol rad na mne, aby som sa naštval.

„Nie som nejaká šľapka. Nevyspím sa s hocičím, čo má dve nohy. A nech už si tieto sprosté nápady zobral odkiaľkoľvek, ak sa ti zdá, že mám chuť na sex, vieš, čo s tým môžeš urobiť!“ 

Hups... asi som to trochu prehnal... napadlo mi okamžite, pretože za jeho reakciu by sa nehanbila žiadna baba. Vyvalil na mňa oči, zbledol, potom očervenel, otvoril ústa a znovu ich zavrel. Keď už sa mi zdalo, že sa z toho nespamätá a bolo by vhodné ospravedlniť sa, aj keď som to myslel vážne, zas ma prekvapil.

„Môžeš mi aspoň povedať, kam ma ťaháš?“ opýtal som sa – len tak, aby reč nestála – a snažil som sa udržať tempo s jeho dlhými krokmi. Neodpovedal a zatiahol ma do prvej bočnej uličky, ktorá sa naskytla. Obvykle by som sa takému temnejúcemu miestu asi oblúkom vyhol, ale teraz som nemal na výber – Aki sa totiž podľa môjho názoru pokúšal oddeliť moje zápästie od zvyšku tela. A keď ma doslovne priplesol o stenu, prestal som chápať úplne.

Nechápavosť netrvala dlho. Vlastne mi došlo v momente, keď som zbadal jeho červenú tvár.

„Hej, čo to...“ stihol som zo seba dostať, kým ma pobozkal. Spôsobom, ktorý by moju matku nepochybne dostal na uzavreté oddelenie psychiatrickej kliniky, keby to videla. Mimovoľne som sa nad tou predstavou pousmial; smiech ma okamžite prešiel, keď začal Aki neomylne postupovať smerom nadol a neodradili ho ani drobné prekážky ako kusy oblečenia alebo fakt, že sme stále na ulici, nech už akokoľvek zastrčenej.

„Je ti jasné, že sme...“ pokúsil som sa ho upozorniť na drobnosť týkajúcu sa starého známeho time-place-occasion, ale okamžite som zistil, že mám problém udržať svoj hlas ako-tak pod kontrolou, aj keď mlčím. Zvolil som teda alternatívu „neotvárať ústa viac, než je to potrebné“ – nakoniec, klamal by som, keby som povedal, že to nebolo fajn. Vlastne, viac ako fajn: nech už Akiho učil ktokoľvek, učil ho skvele. Zaujímalo by ma, kto ho s jazykom naučil toto, preletelo mi hlavou tesne predtým, než som prestal byť schopný rozmýšľať.

Keď som zas nadobudol schopnosť používať mozog (aspoň do istej miery), našiel som sa na zemi, s nohavicami stále rozopnutými a s jedným pohľadom plným zadosťučinenia, ktorý sa na mňa upieral.

„Tak čo, ja, alebo kamaráti zo škôlky?“ zaceril sa na mňa.

„Kretén,“ zamrmlal som, zapínajúc si nohavice. Nejako to neznelo až tak naštvane, ako som chcel. Asi to bude ešte tým odkrvením mozgu.

„Nemohol som odolať,“ objal ma a nemusel som vidieť jeho tvár, aby som vedel, že sa usmieva. A že sa ešte stále neprestal červenať.

„Vlastne som ti len chcel povedať, že môžeš zostať u nás, kým si to tvoja mama nerozmyslí,“ usmial sa na mňa tak trochu ospravedlňujúco.

„Vďaka,“ žmurkol som na neho dvojzmyselne a zodvihol som ruksak spomedzi hŕby starých krabíc (ktovie, kedy sa tam dostal?!).    

---