Venované spomienkam

Pozerám na kvapky na okne.Stekajú jedna po druhej a spájajú sa do malých jarčekov niekde na chodníku.Malé more-pomyslím si.Pohľadom zablúdim ku kamarátke sediacej vedľa mňa.Práve si zotiera slané kvapky z tváre.Pritisnem si ju k sebe.Detsky ku mne pritúli a rozplače sa ešte viac.V okamihu pozerám na Eriku.Tá len bezradne klopí čierne,dlhé mihalnice.
V mysli sa mi opäť vynárajú spomienky.Vystupujú zo zahmlenej pamäte v snahe premietnuť mi pár chvíľ z môjho života.Vlastne nášho...Pred očami sa mi objavuje obraz Evy.Je roztopašná a tancuje v strede izby.Naťahuje ku mne ruky a na perách jej čítam nápis POĎ.Podˇ ku mne.Zatancujeme si.Zapájam sa teda do pojašeného blúznenia.Erika a Ema sedia na pohovkách.Ja s Evou sa smejeme na ich udivených grimasách.
Áno,bola to jedna z tých krásnych spomienok.No teraz je všetko preč.Spomienky sa vracajú do hmly a ja precitám zo sna do reality.
Eva a ten jej priateľ.Náhla zmena,ktorá nás tak zasiahla.Odvtedy ako si ,,HO" našla, nič nie je také ako predtým.Z pojašenej baby sa akoby čarovnou premenou stala vážna dievčina s neprítomným pohľadom.Tolerovali sme to.Od začiatku sme sa snažili pochopiť jej čistú,priam chorú lásku k nemu.Trávili spolu veľa času.Zabávali sa,športovali,robili všetko to,čo Eva s nami nikdy nerobila.Vedˇpredsa láska hory prenáša.S údivom som sledovala jej pozitívnu premenu z obyčajného,no zlatého dievčaťa,na krásnu labuť.To všetko pod jeho vplyvom.Na nás si však čas tak ľahko nenašla.Babské schôdzky a obľúbené dámske jazdy sa často konali bez jej prítomnosti.Pozorovali sme to kamarátsky,no s hrôzou v očiach.Všetko sme rýchlo prisudzovali prvej fáze zamilovanosti a dodávali si navzájom nádej.Avšak tá,čím ďalej,tým viac vyprchávala...Aj keď bola Eva s nami,jej správanie naznačovalo,že je mysľou pri ňom.Jej večné sms-kovanie nás doháňalo do šialenstva.Obľúbené shoppingové výlety ničil jej frajer,ktorý sa občas zastavil na kontrolnú návštevu.Presvedčiť sa,či Evička poslúcha.Skončili sa aj seansy úprimnosti.Nemohli sme jej predsa povedať ,ako veľmi ho neznášame. Vzal ju a zanechal len prázdnu ulitu...vôdzku,ktorej koniec ťahá on.
Jeden okamih sa mi takto navždy vryl do pamäti.Spomienkami sa vraciam do upršaného dňa.Spúšťam play na ovládači a sledujem akoby koniec nevydareného filmu.Hlavnú úlohu hrá samozrejme Eva.Eva,odchádzajúca do prekliatej deväťdesiatosmičky.Smer jazdy-ON.Za sebou v daždi necháva kričiace dievčatá,túžiace po vysvetlení.Pár teplých slov by vtedy potešilo tri zmoknuté duše.Len málo stačilo,aby znovu odpustili.No už je neskoro...
Spúšťam na zem ovládač.Hlúpe video,zase sa kazí.Hladím po hlave Emu a podávam jej poslednú vreckovku.,,Neboj,všetko bude dobré.Raz sa nám vráti." Ema na mňa upriera uplakaný pohľad a pomaly zatvára oči.Neverí mi.Rovnako ako ja.

---