Spolu

Boli dve hodiny poobede. Dessana stála za kuchynskou linkou a chystala sa na veľký boj. Večer mal prísť Peter, jej priateľ a ona chcela pripraviť niečo špeciálne. Včera sa prehrabávala vo všetkých kuchárskych knihách, ktoré len doma objavila a po úpornom hľadaní našla recept, ktorý presne vyhovoval jej požiadavkám. Bol to zákusok, ktorý v knihe nazývali „Hawai“. Mal teda exotický názov, tým pádom ho pokladala za romantický. A navyše na obrázku vyzeral perfektne a hlavne chutne. Teraz už mala všetky prísady pripravené na stole a len rozmýšľala, či to stihne. Totižto o pol štvrtej mala ísť po Melániu do škôlky. To bol v podstate jej PROBLÉM. Jediný problém. Rodičia odišli na služobnú cestu a jej nechali na krku malé zvedavé decko. Niežeby Melániu nemala rada, to nie. Veľmi ju ľúbila, ale dnes bol deň D. Chcela sa plne venovať iba Petrovi, jej prvej veľkej láske. Zajtra mal dovŕšiť 30 rokov a oni to chceli práve dnes v tichosti osláviť. Sami dvaja, bez svedkov. Ona je proti nemu ešte iba dievčatko, stredoškoláčka. Dobre si to uvedomovala, ale čo mala robiť, keď sa jej pri ňom vždy rozklepalo srdiečko snáď tisíckrát rýchlejšie. I teraz, keď si na neho pomyslela, zamotala sa jej hlava. Už niekoľko týždňov bojovala sama so sebou. Chcela dať práve v dnešný deň Petrovi jeden, pre nich oboch najkrajší darček... Áno ten. Ich vzťah už takmer dva roky, udržiavali len na platonickej úrovni. Vedela, že je to tak len a len kvôli nej. Čakal na ňu až prekoná samu seba, svoj strach. Uisťoval ju, že ju ľúbi. Nechcel na ňu naliehať. Obaja vedeli prečo... Bála sa ho. I keď ho milovala.
Vážila si ho preto, aký bol a čo všetko pre ňu až doteraz urobil. Uvedomovala si, aké mala šťastie, že natrafila práve na neho a Dessana uvažovala omnoho vyspelejšie ako jej vrstovníčky. Nebrala ho ako svoju hračku.
Ako miesila cesto na koláč, postupne sa v myšlienkach vracala späť v čase. Hlavou jej vírili obrázky Petra, ako sa ju snaží zbaliť. Vidí, akoby to bolo dnes, aké sklamanie sa zjavilo v jeho očiach, keď sa jej prvýkrát spýtal, či nechce s ním dakam zájsť a ona sa mu len vysmiala. Ale potom... Ihneď nato si spomenula na ich prvé rande. Keď išli spolu do malej čajovne a tam sa vydržali dlhé hodiny rozprávať o svojom detstve, rodine a vlastných záľubách. Za tým sa jej vynoril moment, keď sa jej Peter prvýkrát dotkol cez tenučkú látku trička, keď pocítil jej pevné prsia. Ruky sa mu zachveli a odrazu z dospelého muža sa stal nesmelý chlapček, ktorý sa bojí toho, či mu nevylepí jedno zaucho. Časom, ktorý spolu trávili, sa do ich vzťahu postupne vkrádala úcta a dôvera k tomu druhému. Istota a hlavne čoraz väčšia láska, ktorá až hmatateľne pevnela z minúty na minútu. Toto leto ju chcel dokonca zobrať na dovolenku k moru. Váhala. Možno práve dnešok o tom rozhodne. Vôbec to nebolo pre ňu jednoduché, možno ako sa navonok mohlo zdať. Klamala, keď si nahovárala, že jej jediný problém sa dnes volá Melánia.
Zamyslela sa až skoro zabudla vybrať zákusok z trúby.
„Ešte to by chýbalo, aby sa mi pripiekol,“ pomyslela si. Hodila očkom na hodiny, ktoré viseli na stene nad stolom. Z hrôzou zistila, že chýba len desať minút do pol štvrtej. Čo najrýchlejšie na seba nahádzala šaty a vybehla von. Nechcela prísť neskoro. Sama si dobre pamätala, ako škôlku nenávidela a zakaždým túžobne vyčkávala, kedy sa konečne objaví niekto známy. Síce... Je pravda, že Melánia je iná ako ona. Výrečnejšia, menej bojazlivá. Keby meškala, nebrala by to vôbec ako tragédiu. Ale aj tak...
Po ceste jej rýchlo kúpila lízatko. Vedela, že tým Mel poteší. A naozaj! Ihneď ako jej ho podala, tak pocítila okolo pása drobné rúčky. Pohladila ju po plavých skučeravených vláskoch a ruka v ruke sa vydali na cestu domov.
„Mel?“ oslovila ju. Chystala sa jej povedať o tom, že dnes príde Peter. Nerátala s nejakým veľkým odporom, ale aj tak jej to chcela povedať dopredu.
„Dnes večer, keď už pôjdeš spinkať, príde Peter. Tak sa snaž byť dobrá, OK?“ žmurkla na ňu. Melánia pokývala hlavičkou a uprela na ňu veľké modré oči. S lízatkom v ústach na ňu vychrlila hneď niekoľko detsky zvedavých otázok. „To znamená, že príde až keď si budem umývať zúbky? Čiže mi zase prečítaš menej rozprávok? On bude u nás dnes aj spať?“ To posledné by bolo pre ňu niečo nové a preto rozmýšľala, čo jej má povedať.
„A vadilo by ti to?“
„Vôbec nie,“ zvýskla, „aspoň bude sranda.“ Zasmiala sa a zatlieskala drobnými rúčkami. Malé dievčatko začalo poskakovať po chodníku. Dessane to neprekážalo. Nechápala, ako jej môže mama za rôzne takéto hlúposti nadávať.
Keď prišli domov, snažila sa všetko urobiť akosi rýchlejšie. Musela ešte upratať, chcela sa okúpať, trošku namaľovať, pripraviť sestre večeru... Keď sa jej toto všetko podarilo stihnúť v rekordnom čase, sadla si k Melánii a sledovala ako sa napcháva krupičnou kašou. Pokúšala sa s ňou rozprávať o niečom normálnom, ale bola príliš nervózna, aby vymyslela nejakú tému, ktorá by dávala aj zmysel.

„Bojíš sa, však?“ spýtala sa odrazu z ničoho nič Mel.
„A čoho prosím ťa??“ Tvárila sa začudovane. Žeby si jej malá sestra niečo všimla? Neuveriteľné!! Asi sa predsa len správa až príliš kŕčovito.
„Že ťa zbije ako Tomáš...“ odvetila jej Mel, akoby sa nič nedialo.
To jej vyrazilo dych. Vypleštila na sestru oči a pocítila ako sa roztriasla. Mel v podstate trafila klinec po hlavičke, aj keď si to Dessi doteraz nechcela pripustiť.
„Ale prosím ťa, čo to táraš?? Po prvé: Peter nie je ako on a po druhé: odkiaľ to ty vlastne vieš, háá?“ zazrela na sotva päťročné dievčatko ako na najväčšieho zločinca. To len myklo plieckom a sklopilo oči.
„Počula som, ako si to raz rozprávala Petrovi, prepáč,“ priznala.
„Vieš dobre, že nemáš čo počúvať cudzích ľudí!!“ vykríkla. „A k tomu! Čo ťa do toho?“ Hlas sa jej zlomil a oči sa jej zaliali slzami. Pociťovala veľkú zlosť, že sa niekto odvážil vysloviť to, čoho sa ona natoľko bála. Bolelo ju, keď si spomenula na staré rany a zároveň ju aj prekvapovalo, akú má bystrú sestru. Ako to len môže chápať?
Veľmi dobre si pamätala na ten deň, keď Petrovi ležala na kolenách a s plačom mu prerývane rozprávala o tom, ako ju Tomáš napadol a surovo znásilnil. Vtedy Tomáša poznala sotva dva týždne a bola do neho šialene zaľúbená. Bola nerozvážna pubertiačka a on to využil. Preto na ňu Peter nikdy nenaliehal. Bol už vyspelý a preto mu nechýbala trpezlivosť. Nechával rozhodnutie v tejto oblasti len a len na ňu.
Do frasa! Ako to stále bolí. Rozčuľovala sa hlavne na seba. A navyše teraz, keď chcela na to myslieť čo najmenej, Melánia si to dovolí len tak otvorene pripomenúť. Kútikom oka videla, ako ju to mrzí. S kašou sa len hrala, už vôbec z nej nemala radosť, tak ako pred chvíľou. Tušila, že povedala, niečo zlé...
Bože! Však je to len malé dieťa. Ako sa môže na ňu zlostiť? Nemohla rozumieť tomu, čo to pre ňu znamená. Podišla k nej a privinula si ju k sebe. Hladila ju po bucľatom líčku.
„Prepáč,“ povedali takmer naraz.
„To je v poriadku,“ utišovala ju a odrazu sa cítila omnoho lepšie. Mel jej pomohla usporiadať si myšlienky, pozrieť sa pravde priamo - zoči voči.
V tom pri dverách zazvonil zvonček. Vstala a šla otvoriť. Akoby sa len pred pár minútami nič nebolo stalo, pred ňou bol Peter s kyticou červených ruží a do nej sa vliala úľava. Vrhla sa mu do náručia a vedela, že s ním sa jej to nikdy nestane, že on nikdy nespraví, čo ona sama nebude chcieť.
Pocítil, aká je roztrasená... Dneška sa veľmi obával. Tušil, nad čím už dlhšie Dessi uvažuje. Že sa mu chce oddať... Bál sa, že jej ublíži, alebo nebodaj, že sa jej sprotiví. Dúfal, že sa nič z toho nestane.
„Ahoj Pet!“ zvýskla Melánia a hodila sa mu okolo krku. Tým uvoľnila celú atmosféru. Odrazu miestnosť naplnil krik a smiech. Peter ju zatočil, pobozkal na líce a po chvíli zložil na zem.
„No, ako sa má naša princezná?“ spýtal sa s úsmevom na perách.
„Dobre. Pokiaľ nemyslím na maminu a tatina. Potom mi je za nimi vždy na chvíľu smutno,“ pozrela na neho úprimne.
Pohladil ju po vlasoch a povedal jej, že teraz je on ocino a Dessana mamina. Zasmiala sa nad takým nezmyslom a odbehla do izby, prezliecť sa do nočnej košieľky.
„Priniesol som film. Môžeme si pozrieť. Je fakt dobrý.“
„Aj ja som upiekla zákusok, ale myslím, že všetko bude zbytočné...“ Tajomne naňho žmurkla, čím ho potešila.
Vedel veľmi dobre, čo bude teraz nasledovať. Mel bude prosíkať o rozprávku, potom o ďalšiu a ďalšiu a Dessi ju bude presviedčať, že už má ísť spať. Vždy sa na tom smial a radil jej, nech Melánii hádže do mlieka uspávacie prášky. Ale dnes nejako prekvapujúceho rýchlo zaspala.
Keď osameli, Dessi im obom priniesla čaj. Sadli si pred telku. Pritúlila sa k nemu ako malé dieťa a on ju objal. Odrazu sa cítila neuveriteľne bezpečne. Otočila sa, aby ju mohol pobozkať na pery, ktoré po ňom túžobne volali a v tej chvíli už vedela, že všetko dopadne dobre.
Báť sa, keď sú spolu, by bola hlúposť...