Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePapier
30. 10. 2006
0
0
945
Autor
seema
Stál tam v prítmí útrob najväčšej zloby. Spôsob, akým tam stál a spôsoby, ktorými vyžaroval, boli jednoducho neprehliadnuteľné. Preto som si ho všimla vlastne úplne hneď. A to aj napriek skutočnosti, že dnešný večer sa pre mňa začal v ešte v podstate včera, takže moje vnímacie schopnosti boli značne oslabené. Ale možno to bola iba jeho výška. Týčil sa tam ako vysielač iných vplyvov. Takmer by som povedala, že aj tá hudba podliehala jeho vibráciám. Nachádzal sa v jednom z najväčších tanečných klubov, presláveneho všeličím možným, aj bujarou zábavou. Netancoval. Iba stál. Ale naozaj sa mi zazdalo, že výber platní má na svedomí najmä on. A to ani nestál na druhej strane, za gramcami. Jednoducho si tam stál a občas si pokýval hlavou. Poznal každý jeden tón. Dokázal ich dokonca aj predvídať. Možno má niečo s výskumným ústavom nových liečiv a práve testuje účinky zelenej pilule, ktorá umožňuje byť o krok vpred, predvídať. A možno naozaj pozná všetky lable a projekty.
Len veľmi ťažko sa dá o ňom niečo zistiť. Pokúšam sa o to už aspoň tri roky. Ale nikam som sa nepohla. Akurát viem, že má rád vtipy o golfe. Veď to som takmer aj zabudla, už som sa s ním rozprávala. Niekedy dávno v minulosti. Na začiatku celého toho šialenstva a pretekov o vytvorenie najlepšej kompilácie. Ešte aj dnes si to pamätám úplne jasne:
"Máš tu celkom zaujímavú zbierku trofejí. Hm, práve mi napadol jeden vtip. Chceš ho počuť?" dohovoril a tými svojimi mierne pohŕdavými, ale pritom najviac empatickými očami sa na mňa pozrel. Najskôr som myslela, že poviem - ále, kašli na vtipy, radšej sa takto na seba pozerajme a uvidíme, kedy sa na seba vrhneme - ale namiesto toho zo mňa vyšlo iba:
"No jasné, že ho chcem počuť," čo zároveň oddialilo všetky moje predstavy a riešenia najbližších chvíľ.
"Drahá, nevieš, kde mám tie golfové ponožky? Ale drahý, veď nehrávaš golf. Ale čoby.. myslím tie s tými osemnástimi dierami."
Rýchlo som prebehla mojimi povrchnými vedomosťami. Našťastie sa tam našiel aj záznam so stručnými pravidlami golfu. Tvárou mi zrejme prebehol tento myšlienkový sled, lebo som na jeho mimických svaloch zachytila mierny pohyb vyjadrujúci radosť z pochopenia a zdielania rovnakých myšlienok.
Chcela som zistiť, či máme podobné aj názory z iných oblastí, ale nemala som odvahu. Nechcelo sa mi s ním stráviť celý večer a potom sa chladne rozlúčiť, že snáď niekedy nabudúce. Radšej som to nechala tak a snažila sa mu čo najviac vyhýbať, aj keď mi to zrejme vôbec nešlo, lebo kedykoľvek som sa poobzerala po okolí, presne som vedela, kde ho mám hľadať.
Nad ránom sa strhla búrlivá hádka. Príčina bola viac-menej jasná. Ale nad nezmyseľnosťou argumentov sa nám všetkým rozhadzovali inak vcelku súvislo fungujúce toky myšlienok. Každý sa snažil odpovedať protiargumentmi, ktoré dávali väčší zmysel ako samotné obvinenie. Nikto takéto výstupy nečakal. A všetci boli unavení. Chcelo sa mi kričať: "Už ticho! Už mám toho dosť! Nevidíte, aké nezmysly nám tu rozprávate? Veď takéto veci sa normálne nedejú! Sme v kapitalizme. Ten funguje iba na základe ničenia vecí. To ste si ešte nevšimli? Si nechajte tie Vaše argumenty, aj peniaze!" Lenže unavená som bola aj ja a nemala som v sebe potrebnú dávku adrenalínu. A možno by to ani nepochopil.
Od tohto momentu ma zachvátila túžba zopakovať si tú hádku. Ale v úplne iných podmienkach. Najlepšie niekde v ústraní, radšej nie pred očami verejnosti. Premietlo sa mi naraz niekoľko možných scenárov jej priebehu. Niekoľko krát a vždy to skončilo v kapitálkach na pozadí posmešne blikajúcim slovom hocičo. Bola by som schopná pohádať sa s ním aj o toaletnom papieri. A s istotou môžem tvrdiť, že náš vzťah by to zmenilo jednoznačne k lepšiemu. Hocičo. Srdce mi zovrel skľučujúci pocit a slzné kanáliky sa neviditeľne zvlhčili. Aký je ten svet nezmyselný a potom sa to zrazu celé zmení. Prešiel mnou ďalší pocit, tento krát to bola elektrizujúca vlna vzrušenia. Radšej by som sa s ním nechcela pohádať v prostriedku mestskej hromadnej dopravy, kde by bola tá vášeň vystavená mnohým cudzím očiam.
Takže si tam ďalej flegmaticky stál, kým ja som sa snažila niečo si objednať. Zrazu mi to celé prišlo neuveriteľne komické. Všetky tie veci, čo o ňom viem, by som mohla zhrnúť do zopár poznámok a vlastne ani neviem, prečo ho vnímam ako maják, ktorý ma nasmeruje na bezpečnú cestu. Prikláňam sa skôr k matrixovskej filozofii a môjmu vlastnému zakladaniu rodiny by som sa najradšej vyhla. Ale potom sa zrazu moje neuróny splašia a podmieňujú projekcie - postav dom, zasaď strom.
Len veľmi ťažko sa dá o ňom niečo zistiť. Pokúšam sa o to už aspoň tri roky. Ale nikam som sa nepohla. Akurát viem, že má rád vtipy o golfe. Veď to som takmer aj zabudla, už som sa s ním rozprávala. Niekedy dávno v minulosti. Na začiatku celého toho šialenstva a pretekov o vytvorenie najlepšej kompilácie. Ešte aj dnes si to pamätám úplne jasne:
"Máš tu celkom zaujímavú zbierku trofejí. Hm, práve mi napadol jeden vtip. Chceš ho počuť?" dohovoril a tými svojimi mierne pohŕdavými, ale pritom najviac empatickými očami sa na mňa pozrel. Najskôr som myslela, že poviem - ále, kašli na vtipy, radšej sa takto na seba pozerajme a uvidíme, kedy sa na seba vrhneme - ale namiesto toho zo mňa vyšlo iba:
"No jasné, že ho chcem počuť," čo zároveň oddialilo všetky moje predstavy a riešenia najbližších chvíľ.
"Drahá, nevieš, kde mám tie golfové ponožky? Ale drahý, veď nehrávaš golf. Ale čoby.. myslím tie s tými osemnástimi dierami."
Rýchlo som prebehla mojimi povrchnými vedomosťami. Našťastie sa tam našiel aj záznam so stručnými pravidlami golfu. Tvárou mi zrejme prebehol tento myšlienkový sled, lebo som na jeho mimických svaloch zachytila mierny pohyb vyjadrujúci radosť z pochopenia a zdielania rovnakých myšlienok.
Chcela som zistiť, či máme podobné aj názory z iných oblastí, ale nemala som odvahu. Nechcelo sa mi s ním stráviť celý večer a potom sa chladne rozlúčiť, že snáď niekedy nabudúce. Radšej som to nechala tak a snažila sa mu čo najviac vyhýbať, aj keď mi to zrejme vôbec nešlo, lebo kedykoľvek som sa poobzerala po okolí, presne som vedela, kde ho mám hľadať.
Nad ránom sa strhla búrlivá hádka. Príčina bola viac-menej jasná. Ale nad nezmyseľnosťou argumentov sa nám všetkým rozhadzovali inak vcelku súvislo fungujúce toky myšlienok. Každý sa snažil odpovedať protiargumentmi, ktoré dávali väčší zmysel ako samotné obvinenie. Nikto takéto výstupy nečakal. A všetci boli unavení. Chcelo sa mi kričať: "Už ticho! Už mám toho dosť! Nevidíte, aké nezmysly nám tu rozprávate? Veď takéto veci sa normálne nedejú! Sme v kapitalizme. Ten funguje iba na základe ničenia vecí. To ste si ešte nevšimli? Si nechajte tie Vaše argumenty, aj peniaze!" Lenže unavená som bola aj ja a nemala som v sebe potrebnú dávku adrenalínu. A možno by to ani nepochopil.
Od tohto momentu ma zachvátila túžba zopakovať si tú hádku. Ale v úplne iných podmienkach. Najlepšie niekde v ústraní, radšej nie pred očami verejnosti. Premietlo sa mi naraz niekoľko možných scenárov jej priebehu. Niekoľko krát a vždy to skončilo v kapitálkach na pozadí posmešne blikajúcim slovom hocičo. Bola by som schopná pohádať sa s ním aj o toaletnom papieri. A s istotou môžem tvrdiť, že náš vzťah by to zmenilo jednoznačne k lepšiemu. Hocičo. Srdce mi zovrel skľučujúci pocit a slzné kanáliky sa neviditeľne zvlhčili. Aký je ten svet nezmyselný a potom sa to zrazu celé zmení. Prešiel mnou ďalší pocit, tento krát to bola elektrizujúca vlna vzrušenia. Radšej by som sa s ním nechcela pohádať v prostriedku mestskej hromadnej dopravy, kde by bola tá vášeň vystavená mnohým cudzím očiam.
Takže si tam ďalej flegmaticky stál, kým ja som sa snažila niečo si objednať. Zrazu mi to celé prišlo neuveriteľne komické. Všetky tie veci, čo o ňom viem, by som mohla zhrnúť do zopár poznámok a vlastne ani neviem, prečo ho vnímam ako maják, ktorý ma nasmeruje na bezpečnú cestu. Prikláňam sa skôr k matrixovskej filozofii a môjmu vlastnému zakladaniu rodiny by som sa najradšej vyhla. Ale potom sa zrazu moje neuróny splašia a podmieňujú projekcie - postav dom, zasaď strom.