O ničom

Snáď pre tú úchylnú radosť. +Keď ťa baví písať, píš! Rada si to prečítam. Povedala som to? Vážne som to povedala?

Pribehol a prasačie očká žiaria, vystiera ruku. *Toto, toto (ledva lapá po dychu), toto ti chcem prečítať, myslím, že je to fakt dobré. Naposledy keď to povedal, stala som sa  svedkom pseudo vzrušujúceho príbehu o nejakom vášnivom sexe, na zemi, priam až zvieracom párení sa a nakoniec asi rozchod. +Počuj, napísané je to dobre, ale dosť to pripomína Maxima E. Matkina. *To  píšem ako ženská?+ No tak neviem ako píšu ženské, ale toto je prosto opísané z Polnočného denníka. *Díky za podporu. Bolo mi ho ľúto asi 2 sekundy. Jeho ego je nezmar. Síce jednoduchý organizmus, ale s takou úžasnou schopnosťou regenerácie!

+Počúvam...pri „p“ stojím tvárou k nemu pri „m“ už rezignovane sedím v kresle. On, s hárkom štvorčekového papiera zaujal polohu romantického introverta – oprel sa o okno. Práve pršalo. Neviem či sa introvertné duše opierajú o okná chrbtom k ulici, ale Janko Kráľ to podľa mňa robil.

*Ten začiatok nemám ešte celkom doriešený, tak ten veľmi nevnímaj. +O.K. len už čítaj. Na stole ležia fixky, viete tie, obojstranné. Na jednej strane hrubá tuha, na druhej tenká. Tak ma napadlo, že koľko ľudí po mesiaci náhodne otvára raz jednu stranu a raz druhú, lebo sa zošúcha označenie. V snahe rýchlo niečo pozdvihnúť z tuctovej čiernobielosti do neónovej žltej, otvárajú  fixky na zlom konci a v tej rýchlosti im spadne vrchnák, pri jeho hľadaní sa udrú o stôl  a  nakoniec sa na to vyserú a všetko ostane čierne.....a biele samozrejme.

*Opýtala sa ho, či to ešte má zmysel....

To by som sa mohla spýtať aj ja. Zvláštne ako taká ošúchaná otázka drží ľudí tak dlho . Väčšinou je ľudstvo odmietavé k patine minulých rokov. Prečo sa na to nevykašľať. OSN odhlasuje, že to zmysel nemá, Amerika im dá požehnanie. Do rozvojových krajín sa veľkým ružovým lietadlom zhodia informačné letáky :NEMÁ TO ZMYSEL:, latinkou, azbukou, samozrejme všetkými nárečiami. Na Bali budú veľkolepé oslavy, zabijú sa všetky chutnučké zvieratá, mňam. Ja pôjdem poslednýkrát do Tatier, mňam. V byte nad nami prestanú prerábať bytové jadro, celú noc, celý deň bez zvuku vŕtačky, mňam. Veď prečo sme sa na to nevykašľali skôr,  vynárajú sa všetky životné pravdy, ktoré boli predtým zbytočne skomplikované nejakým nedosiahnuteľným cieľom zmyslu.

Ľuboš stále číta, z úst sa mu valí lepivý džem písmen, predstieraných emócii a oduševnenia. Vykladám nohy na stôl, aby som nemala od toho svinstva zašpinené ponožky. Myslela som že je to možné len vo filmoch. Pozeráte sa na človeka, on rozpráva, registrujete pohyby pier, rozkmitaný vzduch dráždi bunky vo vnútornom uchu, ale nepočujete ani hlásku. Prišlo mi na um decko z Kauflandu. Sedelo si v kočíku, v ruke rozslintaný rožok, veľké očiská smelo registrujúce svet okolo. Teraz mi to príde smiešne, ja v rade na syr, ono hneď pri mne odstavené v bugine, mamuša zatiaľ zháňa minerálku s nízkym obsahom sodíka. Pozeráme na seba, ono si myslí, aká smiešna teta, ja ho vidím v škole, strednej, vysokej, v práci, mŕte.

*Čo sa smeješ? +Prepáč, môžeš mi tú poslednú vetu prečítať ešte raz, myslím že som zle počula.

Prečítal a na tej vete nebolo nič smiešne, nič smutné. Tá veta si len tak sedela na papieri a písmenká sa snažili napratať do štvorčekov.

*Tak čomu si sa smiala. +Ani sama neviem. 15 minút ticho, pričom on stále niečo vraví.

*No, čo na to hovoríš? Pre pokoj môj, jeho, svetový. +Fakt je to dobré.

Zajtra si to tu budete môcť prečítať, no nepoviem vám o čom to je, lebo neviem.