ešte žiadny2

Takto sa to ťahalo celý týždeň. Preplakané noci, prestala poriadne jesť, žila len na káve. Nad vodou ju držala len kynológia, ktorá jej zaberala skoro celý voľný čas a tak nemala čas myslieť na Lukáša.

Po víkende konečne prišla do práce vyspaná a vyzerala aj lepšie. Víkend strávila a kamarátmi na výcviku a prišla na iné myšlienky. Ale teraz sa znovu ocitla v krutej realite. Len čo prišla na svoje miesto, našla na stole maličký pokrčený papierik. Vedela od koho je. Často si s Lukášom takto posielali správy. Mala chuť odniesť mu ho späť, ale zvedavosť zvíťazila. Otvorila papierik a tam našla prosbu o stretnutie. Pohrávala sa s papierikom a rozmýšľala, čo urobí. Rozhodla sa, že tam pôjde. Konečne mu povie všetko, čo v sebe dusila odkedy sa dozvedela o jeho svadbe. Celý deň si v duchu premieľala, čo mu povie, ako  mu vynadá a potom víťazoslávne odíde. Tentoraz bude ona tá, čo vyhrá.

Lukáš odišiel dnes skôr z práce a ani Ivka sa už nevedela dočkať, kedy vypadne. Konečne všetko dokončila, zbalila si veci a utekala odtiaľ. Všetci na ňu divne pozerali, akoby niečo tušili. No čo, nikdy sa nevedela pretvarovať, ani klamať. Už to bolo pre ňu veľa, že dokázala tak dlho tajiť, čo medzi nimi je.

Kráčala známymi uličkami na miesto, ktoré bolo už dlho svedkom jej lásky. Je na mieste. Pred panelákom zastala, váhala, mala chuť ujsť. Tak ako vždy. Nevedela riešiť problémy, tak pred nimi utekala. Pred týmto však nemohla. Už keď je tu, nemôže ujsť. Zhlboka sa nadýchla, potlačila v sebe strach a zazvonila. Po chvíli sa ozval jeho hlas „áno?“

„To som ja, otvor mi.“ Povedala potichu. Ozvalo sa bzučanie, potlačila dvere a pomaly stúpala na tretie poschodie. Potláčala v sebe triašku, snažila sa ukľudniť, ale nešlo to, dlane sa jej nepríjemne potili, srdce divo tĺklo. Nadávala si v duchu, že je taká, no nič nepomohlo. Už bola skoro hore. Dvere sa otvorili a ona sa ocitla zoči- voči tomu, ktorému sa toľko vyhýbala. „Ahoj.“ Pozdravila. odzdravil a uhol z dverí, aby mohla prejsť. Cítila sa ako keby bola prvý krát v tomto byte. Bolo to už dávno keď ju sem prvý krát Lukáš doviedol, ale pamätala si to, akoby to bolo len včera. Aj vtedy bola poriadne nervózna, ale aj šťastná. Lukáš si s ňou vtedy prvý krát dohodol stretnutie. Mali sa stretnúť na dohovorenom mieste, ale nechcel jej nič viac povedať. Tešila sa vtedy ako puberťáčka, ale keď zistila, že idú do bytu nejakého jeho kamaráta, zľakla sa a chcela odísť. Nakoniec sa nechala prehovoriť, tak ako vždy, keď niečo od nej chcel. Nevedela mu povedať nie. Odvtedy sa tam stretávali dosť často. Má na toto miesto najkrajšie spomienky, no dnes jej pripadalo akosi cudzo.

Vyzula si topánky, kabelku hodila na zem a pobrala sa do obývačky. Tam sa postavila k oknu a pozorovala ľudí na ulici. Počula, že vošiel do miestnosti, no stále mlčal. Pozoroval ju a rozmýšľal, ako začať. „Ivka... ja... veľmi ma to mrzí...“ znovu mlčal. Mala by sa otočiť, pozrieť sa na neho, ale nechcela. Slzy sa jej znovu tlačili do očí, nevedela ich zadržať ale nechcela, aby videl, že plače. Znovu prehovoril. „Povedz niečo. Prosím.“ Iba pokrútila hlavou, pretože sa jej nepodarilo zadržať slzy. Asi si to všimol, pretože pristúpil k nej a chytil ju za plecia. V tej chvíli sa už neudržala a vzlyky ostriasali celým jej telom. Otočil si ju k sebe a objal ju.