ešte žiadny 3

„Ivuška, mrzí ma to...“ šepkal jej do vlasov a pritom ju tuho objímal. V tej chvíli sa niekde v hĺbke jej mysle ozvalo niečo, čo jej vravelo, že by ho mala odstrčiť, že znovu robí chybu a mala by to ukončiť, no ona nepočúvala. Chúlila sa v jeho náručí a cítila sa bezpečne. Bolo to akoby okolitý svet zmizol, akoby sa nič z toho nestalo, sú len oni dvaja , tu a teraz v objatí.  Dala by všetko za to, aby tam tak mohla ostať večne. Stáli tam, ani nevedeli, ako dlho.

„Ach, nie!“ zrazu akoby sa prebrala, odstrčila Lukáša od seba a pozerala sa na obrovský fľak na jeho tričku, od jej sĺz, špirály a make- upu. Lukášovi to, zdá sa bolo jedno. Lenže Ivka z neho v momente ťahala tričko, aby sa to pokúsila vyprať. V tomto teple o chvíľu uschne. Vyvesila tričko na balkón a tam sa hojdalo v teplom vánku. Ivka sa vrátila späť do obývačky a ocitla sa pred Lukášom, ktorý bol len v jeansoch. Až teraz zistila, že urobila chybu. Stála pred ním a celá červená hľadela niekam mimo neho. Mal úžasnú postavu. Jeho telo ju vždy uchvacovalo, bola v ňom sila, pevné ruky... Chcela sa dostať od neho čo najďalej a tak sa otočila, že si pôjde sadnúť na gauč. Lukáš ju zadržal. „Chrústik, milujem, keď sa červenáš, si taká rozkošná.“ povedal jej s úsmevom. Srdce jej pišťalo šťastím, keď to povedal. Takto stáli  uprostred obývačky, on s úsmevom, ona v rozpakoch a ani jednému nezišiel na rozum problém, kvôli ktorému sem prišli. Akoby ani žiadny nebol a toto bolo len ďalšie z ich stretnutí. Vlastne obidvaja mysleli na to, že by to mali vyriešiť, ale ani jedem z nich nechcel pokaziť čaro tejto chvíle. Akoby si vzájomne čítali myšlienky, zrazu sa na seba pozreli, v očiach sa im zračil smútok. „Čo budeme robiť?“ opýtal sa Lukáš. Ivka sa zahľadela do jeho úžasne modrých očí a odpovedala mu. „Ja neviem.“ Do Lukáša vstúpila obrovská zlosť. „Vieš povedať aj niečo iné ako ja neviem?! Povieš to vždy, keď sa ťa na niečo opýtam! Ideš mi s tým na nervy! Nemáš vlastný názor!“ Mračil sa na ňu. Nechápala, o čo mu ide. Veď on je na vine, nie ona. A predsa sa nebránila. „ Prepáč.“ Povedala len. Nechcela sa s ním hádať, chcela si ho pamätať takého, aký bol pred chvíľou. „Nie ty mi prepáč, nemal som takto vybuchnúť, ale som bezradný.“

„Ja si myslím, že je načase ukončiť to. Nič iné nám nezostáva. Nebude to ľahké, ale budeme sa musieť prestať stretávať.“ Povedala Ivka, ale nepozrela mu do očí. „Čo?!“ nechápavo na ňu hľadel. Myslel si, že povie niečo akčné, niečo, aby sa to nemuselo medzi nimi skončiť. Teraz už aj ona začínala byť nahnevaná. „ A čo si si myslel? Už nebudeš slobodný, doteraz to bolo iné, ale ženíš sa a tým sa to mení. Mám svoje zábrany. Cítila by som sa ako obyčajná štetka...“

„A doteraz si bola čo?“ vykríkol. Zavrela oči. Zabolelo to. Myslela si, že omdlie, prišlo jej zle. V ušiach jej hučalo. Štetka.... štetka.... Len tým pre neho bola, nič viac. „Fajn, toto mi stačilo. Odchádzam! My dvaja sme si už povedali všetko.“ Zberala sa na odchod. Nič ju tu už nedržalo. „Utekáš?“ ozvalo sa jej spoza chrbta. „Robíš to, čo vždy. Toto vieš najlepšie, utekať!“ kričal za ňou. Zvrtla sa a vrátila sa teda späť. „O čo ti ide? Ty sa predsa ženíš, ja som slobodná, tak čo chceš?“ kričala. „Ale...“začal, nemal však čo povedať. Obaja mlčali a pozerali na seba. „ Vieš čo Lukáš? Ja idem, lebo to nemá cenu.“ Povedala a znovu sa pobrala do chodby. „ Ivuš prosím, premysli si to ešte.“ Znovu sa vrátila a prišla až celkom k nemu.

„ A čo si mám premyslieť? Či budem aj naďalej tvojou štetkou?“

„ Vieš, že som to tak nemyslel. Prosím, rozmysli si to.“ Prosil. Musí odtiaľto vypadnúť, lebo sa zblázni. „ Dobre teda, daj mi pár dní a potom ti poviem.“ Povedala len preto, aby sa dostala od neho čo najďalej. Potom ju už pustil.