Ako žiť?

Priamo k nebu dvíham oči,

dívam sa do čiernej noci,

do tváre mi husto sneží,

nestačí mi už len prežiť.

Nestačí mi blúdiť nocou,

skláňať sa pred cudzou mocou,

utekať za niečím stále-

teraz mi to došlo práve...

...že chcem stále smiať sa krásne,

a skôr, jak mi život zhasne,

cítiť jeho intenzitu,

i jas mesačného svitu.

Že chcem cítiť silu jeho,

milovať sa s bielym snehom,

prežiť lásku- krásnu, večnú,

cítiť rozkoš nekonečnú.

Iba jedno prosím vedz:

o pár rokov a či dnes,

keď raz zhasne ten môj plameň-

srdce zmení sa na kameň,

nechcem povedať si clivo:

„Sakra, utiekol mi život! ".

Unavená chcem sa cítiť,

spomienkami dušu sýtiť.

Preto nechcem žiť tak nudne-

každé ráno vstávať smutne,

čo ma čaká večer vedieť-

radšej túžim noci prebdieť.

Svoj život chcem držať v rukách,

aj keď budem trpieť v mukách,

za to, že tu hriechy konám,

mienim pykať- keď raz skonám.