Príbeh osamelého bojovníka I.,II.,III.

!!!Tento príbeh a postavy sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s iným ľuďmi, alebo udalosťami je čisto náhodná!!!

Príbeh osamelého bojovníka I.

1-Úvod:

stále viac a viac rozmýšľam, že čo je to svet a čo je to život, čo sú to ľudia, tie stvorenia, ktoré sa vlastnými činmi, ktorými si chcú pomôcť, vedú k záhube. Čo je to jeden ľudský život? Je to len krátky čas, ktorý nám bol darovaný a ktorý nám zase niekto vezme....prečo sa nesprávame s vedomím, že sme sem došli len na krátky čas, s tým, aby sme to tu pomohli zveľadiť, pomôcť druhým, udržať si čo najdlhšie ten vzácny život,“ hovoril som si, sediac na záchode, fajčiac marihuanu a spamätúvajúc sa zo včerajšej opice.

2-Môj svet: Dobre som vedel, že nič z toho nerobím, ale žijem iba raz, tak tu si tu užívam. Ešte som cítil v žalúdku, ako som včera miešal tie všetky alko nápoje. Nechápal som ako som to mohol tak prehnať.

Býval som v byte s dobrým kamarátom zo strednej. Volal sa Jakub Warszava. Bol to poľský žid, ktorý mal na Slovensku biznis s kobercami a s vonnými sviečkami, ktorý zdedil po svojich predkoch. Ešte na škole sme robili všetky blbosti spolu a akosi sme  ostali v kontakte.

Vždy bol prvý hore, ani som sa nenazdal a on už varil svoj smradľavý čaj.

-         „Bré ráno Jakub, aký si mal včera deň?“

-         „Čau, ani nehovor, včera som zase videl Luciu, stál som za ňou v rade v stánku, ale neodvážil som sa ju osloviť...“ Lucia bola obyčajne dievča, ktoré sa ale Jakubovi už dlhšiu dobu páčilo.

-         „Zbabelec!“

-         „Drž hubu!“

-         „Nechápem to, páči sa ti taký dlhý čas a neodvážiš sa ju ani osloviť? Ja už by som sa s ňou medzitým 3x rozišiel.“ Pripadalo mi to nenormálne, možno to robia tie skúsenosti.

-         „S takým prasníkom ako ty sa nebudem porovnávať.“

-         „Ja nie som žiadny prasník, iba mám rád dievčatá! Napríklad včera som mal takú babenku že FUJ, no ale keď som ju spoznal, bola v tom bare tma, chápeš? Nemohol som vedieť.“

Jakub neveriacky krútil hlavou a začal na mňa kričať: „Si obyčajný chlipník.“

-         „Buď ticho,“ vybehol som naňho. „To dievča je ešte v spálni!“

Takto pohoršeného som ho naposledy videl, keď bol vo svojom starožitníctve a obsluhoval zákazníkov a ja som cez okno zakričal: „Smrdíš!“ Chvíľku sme sa na seba bez slova pozerali, no potom som už musel ísť do práce. „Mohol by si tomu dievčaťu spraviť lievance Jakub a pár by si mohol urobiť aj pre mňa!“ Zavrčal niečo o riti, hodil do mňa paličku od bicích a ja som opustil náš skromný bytík.

Vpred nástrahám nášho hl. mesta Sestrislava. Čakal som na autobus, cestou som videl jebačku, ktorá robila vo firme, čo mala hneď pod nami kanceláriu.

            Konečne moje pracovisko. Filmové štúdio Drevenica. Práve sme nakrúcali sitcom Medzi dverami. Je to seriál o láske, kamarátstve a iných veciach stými súvisiac. Ako vždy, došiel som neskoro a hneď pri vchode na mňa začal jačať môj šéf. Bol to vysoký, vlasatý chlap s náušnicou v uchu, ktorého všetci volali JoPo. Asi to bolo kvôli jeho menu, lebo sa volal Jonáš Potmehúd. Ja som ho nemal rád. Ako režisér bol síce extratrieda, ale ako šéf bol hrozný. Niekedy som mal chuť mu oholiť hlavu a s centrofixkou , namaľovať cez pol gebule čiaru, aby jeho hlava vyzerala ako riť, do ktorej ma stále posielal. – „Smaško, ako si to predstavujete chodiť každý deň neskoro? Myslíte si, že Vám to tu budeme donekonečna tolerovať? Tak na to zabudnite!....“ Ešte rozprával asi 2minúty, pričom ma ani raz nepustil k slovu. Veď na čo aj. Nemal som predsa pripravenú žiadnu výhovorku. Je to proste môj štýl, ktorý rozhodne meniť nebudem.

            Na pľaci bola mojou kolegyňou veľmi pekné dievča, ktoré sa volalo Dale Merry. Bola to tá najkrajšia mulatka akú som kedy videl. To telo, tie rysy ....bola úchvatná. – „Dobré ráno Oli, pripravený na natáčanie. Dnes máme len jeden obraz!“ s úsmevom ma vítala. – „Chvalabohu, len jeden obraz, text som si len na poslednú chvíľu čítal, takže dnes asi nebudem excelovať!“ – „Niekto asi včera prehnal, však?“ Videla do mňa ako do otvorenej knihy. – „No to nevadí poďme na to!“ Prišiel nasratý režisér a začali sme nakrúcať. Svoj text sa mi podarilo bez chyby povedať až na 8 ostrú, z čoho nebol nikto nadšený. Medzitým som sa stihol naučiť text, ktorý patril inej postave, nejakému poslíčkovi, takže pri scéne kde sa ma moja filmová partnerka pýtala: „Aký si dáme do bytu nábytok, drahý?“ Som jej s neprítomným výrazom tváre povedal: „Šunka-syr-šampiňóny. Jedna s feferonkou, ančovičkami a klobásou....to máme 450 korún!“ V tom momente režisér ex-ol tretie Martini.

            Práca sa skončila, čas ísť domov. No predtým som sa rozhodol ísť pozrieť babku, ktorá bývala pri továrni na dynamit. Vítala ma so slovami: „Ty aj žiješ?“ Čulá pani, v strednom veku, ktorá od toho stálesedenia doma trochu pribrala. Žena s podrezaným jazykom a so strašnou túžbou stále rozprávať. – „Dnes som bola na trhu, stretla som Šanku Havlovičku, mala oblečený taký...“ a takto pokračoval, kým si nedala niečo do úst, len škoda, že si dávala do úst zuby, takže kým toto všetko vyrozprávala bol som opľutý. – „Baby, a kde ste boli cez víkend?“ So zamysleným, dôležitým výrazom v tvári spustila: - „No vieš, volal Libor, že treba zabiť mačku a pozavárať ju. Už minulý týždeň sme tam boli pomáhať sadiť gingo, no a teraz treba v záhrade zakopať truhlu s peniazmi. Máša navarila, dobrého potkana, spravila dezert. No veď, čo budem sedieť medzi 4 stenami, tam si sadnem medzi 8 stien a mám vyhraté. Olinnko, veď to je 2x toľko stien ako máme doma, chápeš?“ To bola posledná kvapka, neveriacky som krútil hlavou, zadržiaval som v sebe hnev....ale toto všetko prehlušil môj dedko, ktorý ako malý jedával klince a teraz ho to bolelo každé ráno v bruchu. – „Zase ma tam pichá? Čo mám robiť? Mám bobky....“ Čas ísť za Jakubom do práce, chcel som pozvať za to ráno na obed na Royal tvaroh. Rozlúčil som sa so starkými – „A prídi častejšie kričala za mnou Hvila!“ – „Prídem baby, čau!“

            Cestou som sa potkol o výtlk. Číslo 78 ma odviezlo k Jakubovmu starožitníctvu. Mal tam práve zákazníka a zase chcel niečo predať tak používal ten priteplený ksicht, jeho vľúdne – neprirodzené – slovo, všetky tie sračky na oblbovanie zákazníka, ktorými 25 rokov oblboval rodičov... Z diaľky som ho sledoval a smial som sa do popuku. Keď zákazníci odišli, pričom si od neho nekúpili napodobeninu Peržana, ani vonnú sviečku s vôňou: láger. - „Čo sa smeješ?“ Nechápavo krútil hlavou.

–        „Ja len tak, veď vieš tie tvoje oblbováky!“ Vedel som, že to neznáša, ale nechcel som mu klamať.

–        – „Aké oblbováky, už poriadne sereš....“ skočil som mu do reči: - „Zavri kredenc, máš ukecaný riad. Pozývam ťa na Royal tvaroh.“

Nenechal sa 2x prosiť a vykročili sme z obchodu smerom k McGoofy-mu. Cestou som si 3x robil srandu z jeho brata 2x som sa mu vyhrážal, že začnem chodiť s jeho sestrou a že im zapálim dom. Keď sme tam došli, tak sme sa poriadne natlačili a šli sme „žiť“ do mesta!

            Zastavili sme sa u Ovce, potom v Off-line, kde sme streli bývalého spolužiaka Petra Sučku, ktorý exol asi 14 vodku a fajčil 4 krabičku cigariet.

–        „Oli, Jakub, poďte si sadnúť vedľa mňa, moji zlatí. Objednajte si na mňa!“ Podgurážene na nás pozrel.

–         „Dík Peťo,“ odpovedal som mu. „Ideme sa ešte niekde rozšupnúť, takže si chceme ešte zachovať chladnú hlavu, vieš!

–         „To né chlapci musíte si dať každý  po jednom, kvôli mne!“

–         „VeĎ vieš, že Jakub pije len vajcovú vodu z Piešťan a hrdzavú vodu z Nových Zámkov!“ Ale bol neoblomný, tak sme do seba kopli, každý jednu vodku a išli sme do poriadneho nočného klubu, kde to žilo – môj rajón!

3-      Môj život: Hudba dunela, telá sa vrteli, žilo to tam. Iba Jakub sa tváril sklesle a myslel na tú svoju Luciu, u ktorej aj tak nemal šancu. Po chvíli na to zabudol a pustil sa do chľastania, pričom nepoznal zábrany. Ja som si medzitým zalaškoval s dvoma babami, veľmi peknými, ale nie veľmi múdrymi, ale to mi až tak nevadilo. Veď môj kamarát hovorieval: „A čo budeš pichať do sprostoty?!“ Rada, ktorú som v živote veľmi často používal. Vtedy sa stalo niečo hrozné, došlo k najhoršiemu. Jakub začal v podnapitom stave tancovať svoje gumené tance, takže som ho musel stiahnuť. Moja misia bola splnená, mal som 2 nové telefónne čísla. Mohli sme ísť dóm. Teda aspoň Jakub, ja som išiel k jednému z dievčat.

                  Zažil som živočíšny, tvrdý sex, taký aký som mal rád. Tak, svoje som odovzdal mohol som dospávať hodiny, ktoré som preflámoval, aby som vládal v práci. Vtedy som ešte nevedel, že čo ma čaká doma...

                  Otvoril som dvere, vyzliekol som sa, umyl som sa, ako som kráčal do svojej izby Kubove dvere boli pootvorené. To čo som videl, na to nikdy nezabudnem. Vedľa Jakuba ležala slečna. Bola mi povedomá. Žeby som s ňou už spal? Nie. Viem, už viem odkiaľ ju poznám. Je to predsa taxikárka, ktorá včera odviezla Kuba domov. Tak to som fakt nečakal...To bol šok!

                  Na druhý deň sa Jakub robil akoby nič. Taxikárka už u nás nebola a keď som sa ho opýtal čo nové, tak povedal: - „Nič, veď vieš  bolo mi blbo, tak som si ľahol.“ Ale keď to povedal mal ten priblblý ksicht, čo používa pri zákazníkoch a hneď som ho odhalil. – „Ty si spal s tou taxikárkou!“ Vykríkol som naňho. – „Nie to nie je pravda, to ty!“ Choval sa ako malé decko, ktoré ste pristihli ako vám premazáva vašu porno kazetu nejakou rozprávkou. – „Veď som vás videl, nezapieraj...Veď to je úplne prirodzená vec a nemusíš sa báť, že to niekomu poviem, je to len medzi nami.“ – „To ako vážne?“ spýtal sa ma. Prikývol som. „Nechápem ako som to mohol spraviť, bolo to asi tým alkoholom, alebo tak...cítim sa hlúpo, ale to prejde, veď je to normálna ľudská činnosť. A som rád, že pomlčíš.“

                  Ja som mal dnes voľno, tak keď Kubo odišiel do práce okamžite som volal Pavúkovi. Bol to môj starý kamoš, ktorý poznal aj Kuba. Bol to skrachovaný lekár, ktorému jeho žena, Katika, odišla s peniazmi a s deťmi a teraz žil s babkou a s dedkom.

–        „Neuveríš, Jakub sa vyspal s taxikárkou!“

–        „Neverím, vážne?“

–        „Fakt, som ich pristihol, on síce zapieral, ale odhalil som ho, zvrhlíka!“

–        „To je sila, na čo ju nalákal, na svoje gumené tance?“

–        Nie, fakt neviem, možno velké bradavky, alebo ten prijebaný južanský prízvuk v angličtine...záhada.“

–        „Musíme sa s ním stretnúť, aby nám vyrozprával detaily.“

–        „To asi nie, lebo je v tom veľmi zdržanlivý.“

–        „Tak kašlať na to, aj keď je to najväčšia udalosť odvtedy, čo si Kubovi podstrčil do domu anjelský prach!“

Ešte chvíľu sme kecali, dohodli sme sa, že sa stretneme a nakoniec som dal Pavúkovi odpis a zložil som.

                        Nechcelo sa mi nič robiť, ale dlho som nevidel rodičov, tak som ich pozrieť. Bývali v malej, peknej vilke na okraji mesta. Mali pekný biely plot, pokosený trávnik a domček plný okien, ktoré ho krásne presvecovali. Keďže tam autobusy nechodia, musel som ísť taxíkom. Dúfal som, že stretnem tú ženskú, aby som sa jej povypytoval na detaily, ale prišiel veľký holohlavý chlap, so zlatou reťazou na krku.

–        „Kam to bude šéfko?“

–        „Tajgová 7, to je pri tej tajge, na kraji mesta...“ Dodal som.

–        „Ja viem kde to je!“ Zavrčal taxikár. „Si myslíte, že som nejaký dilino?! Ti hneď naložím dve na chrbticu, zabalím ťa do čierneho celofánu a hodím ťa do tajgy jak pokazenú hašlerku, ty mudrlantko!“

–        „Prepáčte, ja som chcel byť len nápomocný!“ Mal som strachy.

–        „No to teda nie si, akurát si ma nasral!“

Cesta ubiehala, ale videl som, že nejdeme smerom k tajge, ale týpek zabočil do lesa. Zastal, zamkol ma vnútri a z kufra niečo vyberal, niečo si mrmlal. V tom som videl, že z kufra vytiahol brokovnicu. Lakťom som rozbil okienko a vysomáril som sa z auta. Padol výstrel. Vedľa. Trafil kapotu. Bežal som o život, bol som v lese, nevedel som kam mám ísť, všetko sa zdalo také zlé, až kým som nezbadal cestu do mesta. Utekal som tade, za silného taxikárovho hučania a strieľania. Konečne som tam, vbehol som do prvého obchodu. Zhodou okolností to bol obchod so zbraňami, začal sa prestrelka. Zobral som si Magnum 16mm, tzv. ručný kanón. Kryl som sa s vrecami s pušným prachom, čo nebolo moc dobré, tak som uskočil k autu. Z neho vyliezla žena, vybrala guľomet a za silného revu začala dávkovať do miesta kde stál taxikár. Taxikár to kúpil 6x do brucha. Bol som celý krvavý, lebo cestou z lesa ma na tvári podriapala kuna.

–        „Ďakujem za pomoc!“ povedal som žene.

–        „Niet začo, tento muž tu vyčíňal už dlho, konečne sme ho dostali, Marta Rohaľová, FBI!

Nechápal som, pomohol som dolapiť zločinca, agentke z FBI, to bolo to najbláznivejšie odvtedy, ako som zadkom prehltol teplomer. Bol som na seba pyšný a za odmenu som dostal 10 000$. Ešte ma ošetrili, spísal som zápisnicu a mohol som odísť.

                        Šiel som k rodičom, ku ktorým som mal pôvodne namierené. Keď som dorazil na miesto. Vonku sa hádali dvaja chlapi. Jeden taký starší distingvovaný pán sa hádal s dlhovlasým starčekom, ktorý bol nervózny ako malý psík, ktorému ste zobrali jeho obľúbenú hračku. To bol môj otec. – „Daj fem ten fmetiak, ty bolfevicy pef!“ Nebal zuby, tak mu bolo menej rozumieť. Mal oblečený zlatý župan, teplé papuče, s šatkou na krku. Jeho šediny sa leskli na slnku, ako zlaté vlsy deda vševeda. Vyzeral ako pravý gróf, ale choval sa ako družstevník.

–        „Pifi tam, hajzel fpinavy, to je môj fmetiak!“

–        „Pane prepáčte za to toto nedorozumenie, ale toto nie je váš smetiak.“ Slušne odpovedal pán.

Otec mu však niečo nevrlo odfrkol, triasol sa od nervov ako osika, tak som ho zobral do domu na zelený čaj. Mama sedela v húpacom kresle a pozerala nejaký bulvárny dokument, v ktorom sa o mne hovorilo v promiskuitnom svetle.

–        „Ahoj mami!“

–        „Ahoj Olinko môj malý!“ Pozrela na mňa s tou svojou milou tváričkou. Na svoj vek vyzerala veľmi dobre, iba sem-tam nejaká vráska, bolesť chrbta, inač všetko išlo ako má.

–        „Ako sa máš mami, prepáč, že som neprišiel skôr, ale mal som veľa roboty.“ Nedôverčivo na mňa pozrela.

–        „No veď som počula?!“ V jej hlase som počul trocha irónie, ale nechcel som vyvolávať zvady, tak som to nechal tak.

Chvíľu sme ešte debatovali, otec si trochu zanadával, mama mi ukazovala ako má všade upratané a ako má tip-top ožehlené prádlo. Potom sa išla osprchovať a umyť zuby. Dnes už po 4 krát. Ja som zatiaľ ležal na posteli v hosťovskej a keď som sa chcel pobrať domov, mama ma zamestanala vysávačom, prachovkou a vynadala mi, že aj sliepka si po sebe zahrabe. Keď už som toho mal plné zuby, bol čas pobrať sa dóm.

4-      Moje záležitosti:Cestou dóm, som sa chcel zastaviť v bazáre, kúpiť nejaké auto za tie peniažky, čo som dostal od FBI. V predajni si ma vyhliadol nejaký slizký predavač, ktorý mi chcel vnútiť Corvettu z 50.rokov. Ale ja som si hovoril: „Slováka neojebeš, tobôž mňa nie!“

Nakoniec, som odišiel s elegantným low-riderom, na ktorý som bol veľmi hrdý a dal som mu meno kočko-lap, lebo som očakával ovácie z dámskeho publika.

                        Bola už neskorá noc, sral som si to naprieč Krížnou ulicou. Vtedy som videl na rohu stojacu ženu v dlhých čižmách s dlhými, kučeravými, blond vlasmi. To nemohol byť nikto iný ako Fena Lerenčákova. Asi vyšla do ulíc na lov, zarobiť si. Poznal som ju od čias, čo som si privyrábal ako obuvník a pamätal som si ju, lebo od nej som nezarobil ani korunu, lebo nenosila opätky, nosila krpce. Aj ma napadlo, že by som bol jej ďalší zákazník, ale zajtra som mal ťažký deň.

–        „Čau Fena! S úsmevom som pozdravil.

–        „Ehm Oli, ahoj, čo tu robíš?“

–        „Šiel som okolo, lebo som si bol neďaleko kupovať auto. A ty tu čo robíš?“

–        Nedôverčivo sa na mňa pozrela a odpovedala: „Čakám na malého Majzúnka, pamätáš si ju, nie? Ona bola tá z báb najzvrhlejšia.“

–        Musel som zaloviť v pamäti, ale spomenul som si. „Už viem, ona mala sestru, ktorá sa volala Alfonzia, áno už viem.“

Rozlúčili sme sa a ja som odchádzal s blbým pocitom, že som jej krivdil, pretože naozaj o chvíľu tam bola Majzúnko a šli spolu do mesta. Nikdy som nehodnotil ľudí podľa prvého dojmu, lebo som vedel, že môj prvý dojem je väčšinou nesprávny. Dohodli sme sa však, že sa niekedy stretneme a pôjdeme niekde na kofolu.

                        Keď som došiel domov, Jakub si to práve robil na Cobre 11. Ako ma zbadal, vyskočil ako zajac strelený brokovnicou  a snažil sa to kamuflovať. „Ježiš, Kubo nemôžeš si to robiť na niečom inom, ako na Semirovi. Ja viem, že vyzerá ako žena, ale radšej si zapni starú známu americkú akciu: dievča proti dievčaťu. Ani nič nehovor, lebo idem spať, brú.“

Ani nič nepovedal, lebo bol fakt preľaknutý a ja strašne unavený.

                        Na druhý deň sa mi to snažil vysvetliť, ale ja som sa nedal, boli to len keci. Dnes bol náročný deň mal som sa stretnúť s Carlosom Fontalbom, ohľadom zásielky, ktorá mala prísť z Kolumbie. Stretli sme sa v AuCafé, on samozrejme so šiestimi bodyguardmi, ja s mobilom a autom.

-         „Ola Oli!“ pozdravil.

-         „Ola seňor Fontalbo, akú ste mali cestu?“ Snažil som sa byť vľúdny.

-         „Na baterky, kašlem na formality, som tu kvôli zásielke, synak!“ Začínal pôsobiť nahnevane.

-         „Áno, ja viem seňor. Budem robiť všetko preto, aby som ju prijal a podal ďalej zákazníkom. Mám troch!“

-         „Neverím, koho?“

-         „No jeden je rapper, známi populárneho Kozla, volá sa Sam The Dogg. Potom ešte pár trosiek zo smotánky a to je všetko. Peniaze sú isté, ak to vyjde, tento kšeft bude pre nás balík!“

-         „To dúfam, lebo ak nie, tak ťa vystrelím na Mt. Everest a tam sa budeš hrať na Tibeťana.“ Stále na mňa nedôverčivo pozeral, asi zo mňa nemal dobrý pocit.

Schôdzka sa skončila a ja som bol na ceste ku kamarátovi môjho kamaráta, ktorý bol expert na počítače. Vo vojne v Iraku však prišiel o nohu, tak mal miesto nej pádlo. Pracoval na lodi, luxusnej lodi, ktorá hneď ako som nastúpil vyplával  na Dunaj.

-         „Bulhar, teší ma!“ Podával mi ruku.

-         „Smaško, máte sa?“ Mohol som byť uvoľnenejší, lebo pôsobil omnoho priateľskejšie, než Fontalbo.

-         „Dá sa. Kamarát Pavúk mi hovoril, že by ste niečo potrebovali, je to tak?“

-         „Áno, potrebujem niekoho, kto dokáže zostrojiť stroj času, na peniazoch nezáleží, pýtajte si koľko chcete!“

-         „Noo, to nebude také ľahké, ale je to možné, to potrebujete len: neutrónový lúč, vákuum, silný elektromagnetický výboj a to najdôležitejšie kvet plesnivca, ktorý rastie na vrcholku K2 a ktorý nie som schopný zadovážiť. Ten musíte získať vy!“

Tak to ma veľmi nepotešil, že musím ísť do Tibetu. Ale ten stroj nutne potrebujem, lebo som ho sľúbil otcovi na narodky. Čas pripraviť sa na výpravu. Našiel som si človeka, ktorý by ma tam dopravil na stíhačke. Volal sa Robo Vaško, veľmi dobrý chlapík, poznal som ho od strednej, ideál všetkých chlapov, proste jednotka! Jakubovi som nechal odkaz, zobral som to najpotrebnejšie a mohli sme ísť.

                        Pomaly sme sa rozbiehali, na tajnej leteckej základni v Močenku. Ani som sa nenazdal a už sme boli vo vzduchu a leteli sme rýchlosťou 4G. Zrazu nastali problémy, do vrtule nám vletela kačica, museli sme zoskočiť nad Izraelom. Nefunguje padák, skúšam záložný, našťastie, ten sa otvorí. Nanešťastie dopadnem na prezidentov palác, tak som zajatý Izraelskými tajnými službami za nedovolený zoskok a dopad na prezidentovu budovu. Ukážem im však preukaz od Rohaľovej, podľa ktorého som dostal rád „čierneho rytiera“ a mám kompetencie 007.

                        Vyhodili ma na ulicu bradou nadol. Stopol som si rikšu a túroval som smerom k Pakistanským hraniciam. Cestou som si nakúpil nejaké základné veci, nejaké zbrane a stretol som afgánku, s ktorou som sa vyspal bez ochrany a ktorá sa teraz stane hlavnou hrdinkou tohto príbehu, samozrejme aj so mnou. Všetko išlo hladko, až kým nás na hraniciach nezatkli za vyzývavé oblečenie. Ja som mal kvetinkovú košeľu a plavky á la Nick Slaughter a ona mala oblečené maskáčové bikiny a v ruke držala guľomet. Začali sa ozajstné trable.....

Príbeh osamelých bojovníkov II.,

alebo ako som išiel do kvetinárstva v Nepále

1-Môj boj: Nad Pakistanom sa vznášal jemný opar. Vzduch voňal jarou. Príroda v tajge sa prebúdzala a spolu s nimi aj ľudia a ja....Muky, ozajstné muky sme zažívali spolu s Anahit v tábore na vypočúvanie väzňov. Studená voda, do ktorej vám namočili hlavu, že ste ledva zadržiavali dych. Každí deň vám preklepú ladviny tak, že pol dňa čúrate krv. Dajú vám ružové tričko s nápisom „chlapci sú chlapci“, a potom nekonečná nakládačka na samotke. Mal som samovražedné chute, ale nedovolili mi to, chceli aby som trpel. Celú tú dobu som Anahit nevidel. Nevedel som či žije, či je mŕtva, či ju pustili,  nevedel som nič...

Jedného dňa som bol už vážne nasratý, pobil som celú stanicu, ukradol celý arzenál zbraní nasadol na Harley a šupito-presto k hraniciam s Indiou. Anahit som tam nechal, veď aj tak si asi užívala s bacharmi. Mojím verným spoločníkom sa stal Jean. Jean bol francúzsky reportér, ktorý pracoval pre výzvedné služby. Spolu so mnou utiekol z väznice, celú dobu bol zašprajcnutý na chrbte a ani som o tom nevedel, lebo on bol totiž hobbit. Chlapaté malé nohy a to všetko patrilo k nemu...

Dostali sme sa na Indickú hranicu, v Pakistane sme kúpili kravu, dali sme ju indickému colníkovi ako úplatok a Nepál bol už na dosah.

Mal som kopu zážitkov, čo prispelo k tomu, že pri každej ejakulácií som plakal. Obaja sme boli unavení, tak sme sa uchýlil do motelu pri posvätnej rieke. V noci som sa zobudil na silnú vravu zvonka. Keď som sa pozrel von, ľudia ako námesačný išli sa kúpať do rieky.

-         „Majú svoj sviatok! Ak sa okúpeš v tej vode budeš požehnaný. To je ich tradícia.“ Vravel Jean. Prečo by som sa aj ja nepožehnal, nie?! Vyzliekol som sa donaha a skočil som tam....

O 3 DNI

....o 3dni som ležal na infekčnom v Dillí, lebo v tej vode, ktorá je dosť špinavá kúpu aj kravy a iné zvery, tak som dostal kvapavku. Musel som ležať, ale to ležanie mi uberalo môj drahocenný čas. Utiekol som spolu so Jeanom na chrbte, pričom za mnou lietali guľky, lebo som mal silne nákazlivú chorobu, musel som ostať v karanténe. Nedbal som a nasadol som na koč s oslím pohonom. Vedel som, že ma čaká ešte veľa hodín cesty....psychicky som sa na to pripravoval, až som zaspal.

            Zobudila ma hinduistická modlitba, ktorú hrali v rádiu Fun-Dillí. Prebral som sa, nevedel som kde je sever, lebo som mal v sebe utlmujúce lieky.

–        „Jean, kde sme?“

–        „V Indii, sir.“ Prívetivo odpovedal.

–        „Ja nie som žiadny syr a to že sme v Indii viem aj bez teba!“ Vykríkol som naňho.

Ranil som jeho city, tak začal plakať ako malý chlapec. Aby som ho upokojil, musel som ho privinúť na moju materskú hruď a kúpiť mu čučoriedkové lievance. Bol spokojný, mľaskal ako ťava, to ma vzrušovalo....

            Nasadli sme na osla, lebo na koči sme dostali defekt a šli sme smerom k Nepálu. Jean, samozrejme, zašprajcnutý na mojom chrbte. Zrazu som niečo zacítil.

–        „Jean, cítim tvoje péro, skludni hormón!“ Jean sa iba zavrtel a už som nič necítil.

Mal som taký zvláštny pocit, že na mňa hobbit niečo šije. No jasné, áno, malo ma to napadnúť skôr, veď každí večer vysielal vysielačkou správy v arabčine, vraj domov, ale on má rodičov Francúzov. Nastrčili ho na mňa, zlomil moje city, tie dni plné lásky, čo sme spolu zažili bol len klam. Vošlo do mňa 100 čertov, schytil som kryptonit, namieril na hobbita až kým sa neroztopil. Iba chlpy po ňom zostali. Osamelý bojovník bol teraz naozaj sám. Odsúdený na milosť, alebo nemilosť vonkajšiemu svetu, úplne sám.

            2- Moja cesta: Ráno  som vstal zavčasu, šiel som si zabehať okolo Tádž-ma-hálu, nech nevyjdem z kondície. Nasadol na osla, och nie, osol bol mŕtvy, asi spáchal samovraždu, ale prečo? Zrazu som sa cítil neisto, akoby sa na mňa niekto stále pozeral. Mal som strach. Šiel som peši, v doline, v ktorej som mohol byť krásne na odstrel, lebo ma obklopovali indické pahorky. Neistota vo mne vzrastala, telo hovorilo: choď cikať, ale rozum vravel: vstrebaj to. Riadil som sa rozumom, lebo na srdce som už pár krát doplatil.

            Znenazdajky som videl armádu mravcov, ktorá útočila na termitov. „Samovražda,“ vravel som si. To nemôžu mravce prežiť.

            Stretol som aj hyenu, ktorá keď štekala, akoby sa smiala, bol som dehydrovaný. Bol som nútený piť vlastný moč.

            Dni ubiehali, noci plynuli a ja som dorazil konečne na Pakistanské hranice. Pakistanské? Veď ja som išiel opačným smerom, som ja ale papľuh. Asi ma ovplyvnili tie mravce, ale ako je to možné? Veď celú dobu som sa riadil podľa hviezd. Bolo ale zamračené, tak som sa riadil podľa lietadiel. Ale teraz som bol už fakt nasratý. Ujebal som džíp, zbalil som Indku, strhol som z nej tie šatky, ktoré v tom aute viali ako na 1.mája. Na nepálskych hraniciach som prešiel colníka, riadil som hlava-nehlava, ako Juckého otec, až kým som sa nedostal na náhornú plošinu.

            Najal som si nosiča, ktorý mi odnesie Indku a začal som sa štverať. Bolo to náročné lezenie, hlavne na psychiku vtedy, keď som si pričúral o horu. Šplhal som už 4 dni, nosič bol už vyčerpaný, ale ja som si pevne išiel za svojím cieľom. Jedného dňa sa stalo čosi čudné. Zbadal som veľkú stopu na úseku, kde som ešte nebol.

–        „Hej Abú, nevieš, čo to môže byť?“

–        „Tíjá on it achmalá moli-yeti-moli.“

–        „Čože?“ Nechápal som, nevedel som hovoriť jeho jazykom, tak mi to Esmeralda prekladala.

–        „Hovorí, že to môže byť snežný muž Yeti a že sa vracia, tak čau!“

A už ich oboch nebolo, iba som počul ako Esmiša kričala, že ma počkajú dole v tábore. Strhla sa strašná fujavica, odfúklo mi moju šiltovku NY, čo mi veľa sily nedodalo, ale prekonal som sa... V tom som začul hrozný, mocný hlas...otočil som sa a videl som stáť predo mnou  niečo veľké s bielou chlpatou srsťou. Chvíľu som si myslel, že je to zasnežená Fena, kvôli tej srsti, ale bol to on.... Yeti. Prehodil ma cez seba ako vrece zemiakov a niesol ma do jaskyne, kde som spoznal Yeticu a Yetičatá, príjemné rodinka až na to, že ma chceli zjesť. Hodili ma do kotlíka a miešali, chvíľami to bolo príjemné, ale keď začala voda vrieť, zvolil som „červený kód“, ktorý sa používal v prípade ohrozenia. Vybral som sprej a dopol jaskyne som im nakreslil grafit, čo ich rozzúrilo do nepríčetnosti. Počkal som na vhodnú chvíľku a unikol som.

            Na napnutom lane som šplhal pár posledných metrov, až kým som nezbadal, že sa lano začína trhať. Viete, tak ako v tých filmoch, že sa iba bezmocne pozeráte, ako sa lano trhá a že vás niekto v poslednej sekunde zachráni... Ale tu ma nikto nezachránil. Kvet som mal na dosah, chýbali centimetre, lano sa utrhlo a ja som padal. Padal do neznáma, v mysli si vybavujúc celý svoj život. V tom som si spomenul, že mám na sebe ešte padák, ktorý sa mi nad Izraelom neotvoril. Skúsil som šťastie. Nič. Padal som a líca som mal natiahnuté cez celú tvár. Nakoniec, nevedno ako, som si z kúska slaniny, mp3 prehrávača a marihuany poskladal padák, ktorý mi zachránil život. Nedal sa ovládať, tak som letel tam, kam ma vietor zavial.

            Dopadol som v Káthmándhú, pred obchod s horolezeckými suvenírmi, kde hneď vedľa bolo kvetinárstvo. Nevenoval by som tomu veľkú pozornosť, keby som vo výklade nezbadal plagát: 50% zľava na plesnivce z K2.

            3- môj návrat: Letel som v Airbuse do Prahy, konečne domov. Bez Anahit, Esmeraldy a bez Jeana, sám ako kôl v plote, bolo mi doplaču. Uspokojila ma jedine letuška, resp. ja som ju uspokojil. Mnoho turbulencií a núdzových pristátí som musel prekonať, ale ja som bol už na všetko pripravený.

            Na letisku ma čakal Jakub s celou 53 člennou rodinou a všetci sme sa viezli v Deawoo Tico do Bratislavy. Šli sme vražedným tempom, veď šoféroval Kubov otec. 6x sme dostali pokutu za nízku rýchlosť na diaľnici a 20x sme dostali za to, že sme sa viezli vo voze pre štyroch. Finally, bol som doma. Medzičasom ma z práce vyhodili, musel som navštevovať urológa, otec si ostrihal vlasy, babka bola na botulotoxíne, taxikárka sa nasťahovala do mojej izby, pred dverami ma čakali Fontalbovi muži, všetko sa sralo, ale...

Príbeh osamelého bojovníka III.,

alebo ako sa to mohlo takto posrať?!:)

1-      Moja všestrannosť: Keď som sa vrátil, musel som dať všetko so správnych koľají.

Taxikárka sa pratala ku Kubovi do izby, dostal som zamestnanie v telivízií, predal som zásielku z Kolumbie Samovi The Doggovi, postaral som sa o rodičov, zdravotne som sa dal dokopy a žil som opäť svoj starý život, ale nebolo to rovnaké....

Išiel som navštíviť Bulhara, aby sme dali doporiadku ten stroj času. Zobral som aj Jakuba, lebo bol na to všetko zvedavý. Bulhar bol v plnej pohotovosti, všetko mal už pripravené, len čo som mu dal kvet plesnivca.

-         „A je to hotové, som nepremožiteľný!“ Kričal Bulhar, akoby sa pomiatol.

-         „To som rád, ale kopnúť do gúl ťa môžem kedykoľvek a uvidíme kto je nepremožiteľný, vyskúšajme ho.“ Hovoril som.

-         „Dobre, tak ideme na to!“

Bulhar zapol neutrónový lúč vo vákuu, vytvoril silný elektromagnetický výboj, hodil tam plesnivec a áno vznikla časová diera. Boli sme uchvátený.

-         „Dobre teda, vyskúšajme ho!“ Vravel Bulhar. „Pán Warszava, aké je vaše obľúbené číslo?“

-         „Noo, myslím, že 40. Lebo takého pipíka, by som chcel mať!“ Priteplene ohlásil.

-         „Ináč, to nie je žiadny problém, k tým vašim 5cm, vám môžem dorobiť 35cm pádlo...“

-         „Poďme už k veci, Jakub ty drž hubu, hraj sa tetris, Bulhar, vy to nakopnite, lebo vás nakopnem!“ Vrčal som.

-         „Dobre, takže nastavujem 40! A Jakub, aká je Vaša obľúbená krajina?“

-         „Poľsko samozrejme, lebo odtiaľ pochádzam!“

-         „Dobre, zapínam prístroj!“

Ozvali sa hromy, blesky, hukot, silný rev až kým nenastalo ticho. Úplné ticho. Pred nami sa objavila veľká bublina, ktorej keď sa dotknete, prenesie vás to v čase. Vyzeralo to ako ženský pohlavný orgán a poriadne mokrý. Keďže hlúpy Bulharov asistent Grexter sa toho chcel dotknúť, všetci sme mu v tom museli zabrániť. Vytvorila sa mela a vtedy sa to všetko stalo. Jakub bol odsotený do časovej slučky! Preňho nezávidenia hodná situácia. Rekapitulácia: Jakub – poľský žid, žijúci na Slovensku

          - stroj času nastevený na: 1. 40; 2.Poľsko = LÁGER! ! !

Och nie, ako sa to mohlo stať, Jakuba som poslal do „pekla“. To je koniec! Začal som plakať. Mal som strašnú zlosť na Grextera, tak som ho hodil k Jakubovi, neviem čo mi to pomôže, ale urobil som to. Vtedy sme sa s Bulharom zhodli:

-         „Je to diabolský prístroj a treba ho zničiť!“

-         „To je pravda,“ prikývol som. „Vzal si mi kamoša, ty nástroj satanov,“ reval som.

Nič už na tom nezmenilo, že Jakub bol poslaný do Poľska v roku 1940.  „Taká super vec, ako sa to mohlo takto posrať?“

2-      Moje šťastie: Už nič nebude také, ako predtým. Chodil som v čiernom

smútočnom oblečení. Stretol som na ulici kamošku Pikolu a prihováram sa jej:

-         „Jeéj, to je milé, že aj ty držíš smútok, aj keď si sa naňho pokúsila spáchať atentát.“ To som si myslel, lebo bola oblečená celá v čiernom.

-         „To nie, ja idem na svadbu, zatiaľ čau!“

Mal som zmiešané pocity, no musel som sa spamätať. Chcel som sa ísť prevetrať na mojom low-ridery, keď v tom som počul zvonček v banke. Lupiči. Všetci sadajú do môjho auto. „Hej stojte, to je moje auto!“

Aj s lupom odchádzajú v mojom aute, po zlej skúsenosti taxikármi som radšej ukradol v-triesku. Bol som im v pätách. „Len nech ho niekde nepoškrkajú,“ v duchu som sa modlil. Aj keď som mal slabší stroj, bol som lepší vodič. Kľučkovali medzi autami, vybehli s ním nachodník, našťastie mu nič nespravili. V tom pred nimi stála pyramída z bední, do ktorej vrazili. Niééé, moje auto, našťastie to boli len kartónové krabice. Za nami šla ďalšia policajná kolóna. Bola to jazda smrti, moja v-trieska, ale odolávala. Vyšli sme na diaľnicu, tam boli zátarasi. Zlodeji to otočili do Petržalky, tam sa chceli schovať medzi panelákmi, ale ja som sa nenechal oklamať, skrížil som im cestu, zastavil pred kapotou, nemali kam utiecť museli vystúpiť. Vzdali sa, utiekli. Autu sa nič nestalo, chvalabohu. V tom dôjdu policajné kolóny:

-         „Nemáte kam utiecť, vzdajte a všetko bude dobré!“

-         „Ale aj som nič neurobil, ja som len naháňal zlodejov, ktorý mi ukradli moje auto.“ Ohradil som sa.

-         „Áno, skvelá historka, ktorú môžete rozprávať sudcovi.“

-         „Oli Smaško, zatýkam vás za lúpež, kradnutie auta a za krivú výpoveď. Máte právo nevypovedať, všetko čo poviete, môže byť pri súde použité proti vám.“

Už mi bolo všetko jedno, svet sa mi rúcal, šťastena mi pľula do tváre. Aspoňže, autu sa nič nestalo a bude v odťahovke oňho dobre postarané, aby som si ho mohol potom vyzdvihnúť. V tom sa tam objavilo malé chlapčisko, ktoré prešlo kľúčom po kapote. Vystreli som, ako atómová bomba. Už mi bolo všetko jedno. Rozbehol som sa za ním. Malé negerča, ja, policajné kolóny, vrtuľník, novinári. Bol som nedostižný, poháňala ma zloba. Keď som ho chytil, sľúbil mi, že ak mu nič neurobím, uchýli ma k nim do geta. Uzavreli sme dohodu a Oli Smaško prestal existovať. Ako sa to mohlo takto posrať?!

3-      Môj sen: Žil som v malej indiánskej osade na okraji Petržalky. Dostal som meno „vibrujúci

telefón“, žil som skromný život, jedol som iba ovsené vločky a drevo. Na starú identitu som musel definitívne zabudnúť. Lovil som nutrie, bobrov a zubrov. Pil som dažďovú vodu, v ktorej som si predtým umyl vlasy. Všetko išlo ako po masle už 8 mesiacov, v tom som si spomenul, že nemám darček k otcovým narodeninám a že mám zarastené podpažie. Musel som niečo rýchlo vymyslieť. „Čo mu asi tak kúpim?“ Pýtal som sa sám seba. Už to mám kúpim mu hviezdu, veď koho by nepotešilo, keby po vás pomenujú hviezdu. Ale ako na to? Šiel som teda do NASA, aby som sa povypytoval čo a ako, samozrejme, s falošnými dokladmi.

            Na letisku M.R. Štefánika som vzbudil všeobecné „haló“, lebo som smrdel, ako neumytý chlap oblečený do kože mŕtveho zvieraťa.

–        „Takže pán...mhmm...Telefón, správne?“ Pýtal sa ma policajt.

–        „Áno moje meno: Vibrujúci Telefón.“ Začínal som byť nervózny.

–        „Nezvyčajné meno, na chlapa ako ste vy?! Ja by som vám odhadoval Ignác, Dežo, alebo Geco.“ Začal niečo tušiť.

–        „No áno, otec je známy elektrotechnik v Sony, tak mi chcel dať meno, ktoré vystihuje jeho prácu.“ Vtedy som rozmýšľal, čo by som asi tak povedal, keby môj otec bol smetiar.

–        „Príjemný let, pán Telefón.“

–        „Ďakujem!“ Uf, to som si vydýchol, už som si myslel, že mám namále.

Letel som lietadlom značky Iljušin, takže keď niekto išiel na WC, pokropil tým

krajinku. Let som si vskutku vychutnával. Zaspal som. Zobudil ma kapitánov hlas ktorý oznamoval: „Pripútajte sa a nasaďte si kyslíkový prístroj.“ Všetko naokolo hučalo, vonku sa blýskalo a ja som myslel, že mi odbila posledná hodina. Lietadlo padalo, padalo, nebolo úniku, videl som ako nám horel pravý motor. Bezvýchodisková situácia. Všetci kričali, letušky vrieskali, deti plakali....a ja....modlil som sa. Lietadlo to napikovalo do ničím nerušenej hladiny Atlantického oceánu, nikto nikde, ani živej duše, iba potápajúce sa lietadlo s 250 ľuďmi na palube. Letušky sa ešte snažili pomôcť ľuďom, ako nafúknuť čln, ale ja som vedel, že je to márne. Boli sme stále hlbšie a hlbšie. Ako sme sa potápali, myslel som na celý svoj život a pozeral som von okienkom. Kabína sa plnila vodou. V tom som zbadal niečo neuveriteľné. Bol to on, nie?! Áno, bol to Leonardo. Nie, bol to kus krídla, ktorý by v normálnom príbehu ostal plávať na hladine, ale v mojom sa potápal a podobal na Lea DiCapria. Moje posledné minúty sú spočítané. Veľa vecí, keby mám ešte možnosť, spravím úplne inak. „Odpusťte mi všetci, ktorým som ublížil! Hlavne Jakubova sestra, aj keď on o tom nevedel!“ Kričal som ako zmyslov zbavený.

Vtedy si mi na brucho sadol indián bafkajúci fajku. Prebudil som sa v stane zadymenom nejakou omamnou látkou.

-         „Kurva chlapi, zase ste hulili crack a mne z toho v hlave šibalo?! Potom mám nočné mory. Chlapi, do riti, ako sa to mohlo takto posrať?“

4-      Môj uzáver: Mal som to spraviť inak, určite, mal som všetko spraviť inak, bolo by to lepšie.

Darmo ale teraz plakať nad rozliatym mliekom, posral som to a to je fakt. Bolo na čase zbaviť ma mojej viny, aby som mohol opäť žiť svoj starý život. Zobral som okuliare s nočným videním, chabinu a dezodorant a vybral som sa do odťahovky. Chcel som nájsť zvyšky DNA tých zlodejov. Našiel som vlasy, semeno, sliny, ušný maz, slzy, kúsky kože. Dobre, už som bol zasvinený dosť, bol čas pobrať sa ku prokurátorovi. Najprv ma nechceli pustiť do budovy, že mám chlpaté podpažie, vtedy mi napadlo, musím sa tam dostať za každú cenu. Vbehol som dnuká, policajti sa za mnou rozbehli. Začali ohlušujúce výstreli. No ja som bol nedostižný, prefíkaný ako líška, rýchli ako tiger, ohybný jak mačka, smradľavý jak tchor... Dostal som sa ku kancelárií, vletel som dnu, prokurátor spadol zo stoličky.

-         „Mám dôkazy, mám ich, som nevinný!“ kričal som.

-         „Smaško, vy žijete, všetci sme si mysleli, že ste sa prepadli pod čiernu zem.“

-         „Áno, žijem, hľadal som dôkazy na moju obhajobu a našiel som ich!“ S radosťou

v očiach som mu oznamoval noviny a vylíčil som mu celú pravdu. Najprv neveriacky krútil hlavou, ale potom mu testy DNA potvrdili to, čo som hovoril. Všetko sa zdalo byť dokonalé, no až na to, že mám záznam. Bol som najšťastnejší človek na svete. To by chcelo jebačku...

            Vyrazil som do mesta, zbaliť nejaké ženy, ako samotár, priateľ bol v lágri, tak som nemal s kým ísť. Túlal som sa nočnou Sestrislavou, fúkal vietor, bolo to divné. Práve som bol na Tyršovom nábreží. Oproti mne kráčala skupina podgurážených chlapcov s holými hlavami. Keďže v indiánskej osade mi dali tričko Exploited, nemusel som dvakrát čakať na poriadny úder. Bum, ani som nevedel z ktorej strany. Bolelo to, ale čo už...V tom jeden z nich zakričal:

-         „Zieg hail, veď to je Oli!“ Neveriacky sa na mňa pozeral nácek.

-         „Ja viem...“odpovedal som mu. Vtedy som ho spoznal, bol to Koža, môj kamoš

z čias kedy som uskutočňoval nechránený sex.

-         „Koža, prečo to robíš?“ Pýtal som sa.

-         „Na já, áb šuldige, vieš praskol mi doma boxérsky pyteľ, já, tak som si musel vybiť zlosť.

-         „Koža, prestaň s tým, odlož tú rúšku nacistu, ja viem, že si dobrý klacek. Už dosť, dosť bolo zloby na tomto svete, stačilo násilia.“ A poriadnu som jebol týpkovi, ktorý ku mne privoniaval.

Po tejto nepríjemnej skúsenosti, som zašiel do jazzového klubu. A koho som tam nevidel? No áno... Jakubovu sestru Rebarboru. Prisadol som si:

-         „Čau Rebarbora!“

-         „Čau Oli, ako sa máš, čo nové, dlho som o tebe nepočula odvtedy, čo si vylúpil banku.“

-         „To som ale ja nebol, dokelu, bolo to vykonštruované.“ Vyletel som na ňu.

-         „No dobre, prepáč, nečakáš na niekoho?“

-         „Nie, prečo?“

-         „No vieš, ja som mala rande naslepo a asi sa na mňa vykašlal. Vieš, prišiel uvidel ma, zľakol sa a odišiel.“

-         Vtedy som sa k nej priklonil. „So mnou sa nemusíš báť, so mnou si v bezpečí.“ Cítil som ako sa jej telo tisne k môjmu, ale vtedy som v hlave začul zvláštny hlas: „Smaskou!“ Bol to Jakub, určite dával duchovne na svoju sestru pozor.

-         „Nemôžem!“ zháčil som sa.

-         „Ale prečo nie? Vezmi si toto telo!“ ponúkala sa mi.

Nemohol som, srdce hovorilo nie, pipík hovoril áno. Šiel som domov. Pôsobilo to na mňa sentimentálne. Jakub tam nebol. V jeho posteli bol ešte otlačený jeho preliačený hrudník. Chcelo sa mi plakať, tak som si vyhonil.

            Na druhý deň som sa správal úplne inak. Polial som kvety, upratal si po sebe, nakúpil som, ospravedlnil som sa Rebarbore, pozval som Fenu na obed a vyslovil som kondolencie Jakubovým rodičom. Bol som úplne iný človek. Predal som auto, peniaze som dal na charitu, chodil som iba autobusom, ktorý jazdí na zemný plyn. Otcovi som kúpil k narodkám knihu, mame kvety, babke sviečkovú, dedovi Gutalax. Prihlásil som sa do dobrovoľnej zbierky na pomoc krajinám Blízkeho východu. Prešiel som protidrogovým a protialkoholickým liečením. Vrátil som sa do práce s pokorou a hlavne načas. Všetko som uviedol späť do tých správnych koľají.

            Večer som s Dale odchádzal z práce chcel som zájsť na pohárik, keď vtedy mi zazvonil mobil. Bola to Žofa.

-         „Oli, čakám dieťa a otcom si ty!“ Kričala so slzami  na krajíčku.

S kamennou tvárou som zložil telefón, zapálil som si jointa, fikol som Dale, zhrabol som všetky lóve charite a povedal som: „Ebénci, ako sa to mohlo takto posrať?“

            A bol som späť, starý, dobrý Oli Smaško!