St(r)ay - časť 2.

Tentoraz trochu menej červeno-knižnicové a patetické. Ale s pribúdajúcimi kapitolami to bude čoraz horšie ;)

Vedel som, že vstal: napriek tomu som sa tváril, že stále spím. Neviem, či si niekedy všimol, že spánok len predstieram, v každom prípade nikdy nič nepovedal. A ja som sa naučil, že takto je to jednoduchšie... bezbolestné. Len jediný raz som sa pokúsil k nemu ráno pritisnúť... bolo to druhý, snáď tretí raz, čo som s ním spal a moje ilúzie o vzťahoch medzi nami ešte neboli ničím narušené. V to ráno sa to zmenilo. Dobre si pamätám, ako dlho trvalo, kým z môjho krku zmizli modrajúce odtlačky jeho prstov.

Predstieral som teda spánok a počúval som hukot vody v sprche, nasledovaný jeho tichými krokmi a rýchlym zbieraním kusov odevu. Nikdy ma nezobudil, aby som to urobil zaňho – ráno sme sa jednoducho prebúdzali ako dvaja cudzí ľudia, ktorými sme vlastne aj zostali, odhliadnuc od všetkého, čo sa kedy stalo medzi týmito štyrmi stenami.

Zatvoril za sebou dvere a ja som počul, ako sa rozpráva s nejakou slúžkou – podľa toho, že v jej hlase sa neozýval tichý údiv nad dverami, z ktorých Takato vyšiel, bola z tých starších.

Potom obaja odišli a ja som sa konečne natiahol na posteli. Začínal ďalší deň, rovnaký, ako tie predtým, rovnaký, ako tie nasledujúce. V mysli sa mi zjavil obraz kaviarne, v ktorej som včera sedel – a ktovie prečo aj obraz mladého čašníka. Možno to bolo tým, že sa už dlho nenašiel nikto, kto by sa na mňa nedíval so zmesou strachu a opovrhnutia.

Uškrnul som sa sám pre seba a zahnal som nezmyselné myšlienky. S nechuťou som vzal z police hrebeň a začal som rozmotávať drobné uzlíky, ktoré sa v tých strašných vlasoch vytvorili vždy, keď som mal najmenšiu chuť babrať sa s nimi. Spomenul som si na jeden večer, keď za mnou Takato prišiel – jeden z mála, ktorý neskončil sexom. Vtedy som mal čo robiť, aby som ukryl prekvapenie, keď jednoducho chytil hrebeň a začal ním prechádzať moje čerstvo umyté, ešte trochu vlhké vlasy. Taktiež to bol jeden z mála večerov, keď sa so mnou normálne rozprával...

„Prečo nikdy nevyužiješ tých mladých, ktorí sa ti tlačia do postele?“ opýtal som sa so záujmom. Rozosmial sa, no hrebeň v mojich vlasoch stále opisoval rovnomernú dráhu, odhora nadol a zas späť, znova a znova, vyvolávajúc  príjemný, upokojujúci pocit. A Takato sa smial a povedal, že keď sa bude cítiť na nejaký ten syfilis, iste môj návrh zváži.

„Seiri... to, čo je medzi nami, nie je láska, to už vieš,“ začal vážne a hrebeň sa zastavil. „Ale je to dosť stabilné, aby som sa k tebe mohol vrátiť vždy, keď mám chuť. A to je pre mňa viac.“

Mal vtedy tridsať. Ja dvadsaťtri a k tomu ešte stále naivné predstavy o tom, aké to medzi nami bude, raz...

„Si len precitlivený kvôli tej včerajšej noci,“ vynadal som svojmu odrazu v zrkadle a so zaťatými zubami som vliezol pod studený prúd vody, bez ktorého by som sa asi nezobudil.

Raňajky som vynechal a žiadna zo slúžok sa neodvážila namietať; ktovie prečo mali zo mňa snáď rovnakú hrôzu ako z Takata. Vyšiel som do ulíc a chvíľu som si len vychutnával slnečné lúče zohrievajúce moju tvár, kým som sa definitívne rozhodol a s trochu škodoradostným úsmevom som vykročil k centru mesta.

Posadil som sa k tomu istému stolu a objednal si kávu. Vlastne ani neviem prečo: kofeín ma neprebúdzal, na rozdiel od väčšiny ľudí mal na mňa presne opačné účinky.

Mladého som nikde nezazrel: buď prehodnotil svoje odvážne postoje a rozhodol sa vypadnúť z mesta, alebo len zaspal, zhodnotil som ospalo a odpil som si z kávy s nezdravo vysokým obsahom cukru. Ktovie prečo mi bolo zrazu všetko ukradnuté: možno to boli práve účinky horúcej tekutiny v bielom hrnčeku s nejakou postavičkou, ktorý predo mňa čašníčka postavila s takým detským úsmevom, že som nebol schopný protestovať proti podivnému vzoru.

Chvíľu som na ňu pozeral, no zmenil som smer pohľadu k oknu, keď som videl, ako očervenela a z rúk jej vypadlo snáď aj to, čo v tej chvíli nedržala. Ona sama ma nijako nezaujala; a ak poznala moju povesť (a podľa strachu v jej očiach ju poznala), potom vedela, že odo mňa jej žiadne obťažovanie nehrozí. Nejakým zvláštnym spôsobom mi však pripomenula ženu s rovnakým sladkým úsmevom, ako bol ten čašníčkin. Kedy som naposledy videl ten úsmev a tú ženu, napadlo mi a v duchu som si zrátal, že to bude takých osem rokov... najmenej. Nezdalo sa, že by som jej chýbal a ona nechýbala mne, tak ako mi nechýbali naši spoloční rodičia. Neľutoval som nič, čo sa stalo, odišiel by som znova... ale dýchalo sa mi akosi ťažšie, keď som si predstavil, čo mohlo byť a nebolo, čo by sa stalo, keby som vtedy neodišiel... keby som sa naučil nevyčnievať z radu a byť poslušným synčekom, bratom a raz možno otcom. Možno teraz... mimovoľne ma striaslo pri predstave, že keby sa to všetko nestalo, možno práve teraz by som robil šaška trom usmrkancom a jednej napoly zvädnutej ženskej, sedel by som v malom prenajatom byte na starej sedačke, unavený po celodennej drine na stavbe alebo v kancelárii... Hlavne tie deti spôsobili, že akékoľvek moje pochybnosti sa rozplynuli. Odjakživa som počúval, aký som bezcitný sviniar... ale môj postoj k tým vrieskajúcim stvoreniam sa dal opísať len troma slovami: alergia na ne.

Nie, nedalo sa povedať, že by som ľutoval. Nikdy som do svojej rodiny nezapadal, nikdy som nespĺňal obraz dokonalého dieťaťa tak, ako ho spĺňala moja staršia sestra. Keď sme sa videli naposledy, končila medicínu a mala presne naplánovaný celý svoj perspektívny život. Rodičia boli úplne obyčajní pracujúci ľudia, vychovali ma, ako najlepšie vedeli, so sestrou sme sa nikdy príliš nehádali... a aj tak som si pripadal tak podivne cudzí, akoby som naozaj nepatril do vlastnej rodiny. Vždy som túžil po živote, ktorý by mal nejaký zmysel, pri predstave kancelárie ma obchádzali mdloby...

Dopil som kávu a moje ponuré myšlienky prerušil vcelku príjemný pohľad: do kaviarne práve vchádzal ten, na ktorého som tu viac-menej čakal, hoci som si ani sám nevedel vysvetliť, prečo. Až teraz som si ho prezrel zblízka: vyzeral ako jeden z tých, ktorí pred zrkadlom trávia hodiny, aby pôsobili dostatočne neupravene. Ošúchané a široké džínsy nepochybne stáli v porovnaní s výškou jeho príjmov majetok, kožená bunda bola otrhaná presne tak, aby to vzbudzovalo čo najlepší dojem a jeho vlasy boli strapaté tak strašne pravidelne, až som si neodpustil zlomyseľný úškľabok pri predstave, koľko času mu trvalo vykúzliť ten zázrak. A až teraz som si uvedomil zaujímavý fakt, ktorý mi doteraz unikal, hoci to bolo očividné: ten chalan musel byť cudzinec, prinajmenšom napoly. Mal totiž plavé vlasy, oči, ktoré mohli byť prakticky akékoľvek na stupnici od šedej po zelenú a jeho tvár bola opálená do akéhosi zvláštne zlatistého odtieňa. Rozhodne by stál za to, napadlo mi beztrestne.

Keď na mňa pozrel, nadvihol obočie, no nezdalo sa, že by bol nejako extrémne prekvapený. Nepozastavoval som sa nad tým, prečo: vlastne, včera som dal jasne najavo, že sa ešte vrátim, hoci som si ešte ani sám nebol celkom istý.

Moju prítomnosť láskavo odignoroval a pobral sa do kuchyne. Počkal som pár minút, aby som mu poskytol dosť času – teda zabránil možnej výhovorke, že sa prezlieka. Až potom som kývol smerom k barovému pultu.

Presne podľa očakávaní, prišlo dievča.

„Pošli sem toho čašníka,“ zavelil som – ešte stále mi tak trochu pripomínala sestru a ja som nemienil stráviť deň zavŕtaný v nostalgických spomienkach. Odbehla, akoby sa bála, že použijem čiernu mágiu a skutočne, o pár sekúnd sa privalil exorcista. No... prinajmenšom sa tváril, ako že by ma nejakým dreveným kolom prebodol celkom s chuťou.

„Dáte si?“ opýtal sa a keď som si objednal kávu, zmizol tak rýchlo, že som nestihol žiadnu zo stovky žánrovo nezaraditeľných poznámok, ktoré sa mi drali na jazyk.

Chvíľu som uvažoval, či som sa v ňom naozaj nezmýlil – že by predsa len zmenil postoj z „ničoho sa nebojím“ na staré známe „neser tigra, naserieš džungľu?“ To sa mi nechcelo veriť.  Kým som však dospel k akémukoľvek záveru, znovu sa zjavil aj s podnosom a kávou. Pravdupovediac, nemal som chuť na ďalšiu dávku kofeínu... a nejaký ten boh asi počul protesty môjho tráviaceho traktu, pretože tá káva sa nikdy nedostala až k mojim ústam.

Jediné, s čím sa spriatelila, bola moja košeľa a nohavice.

„Imbecil,“ vyskočil som so zasyčaním: vlastne, nie som si istý, či som zasyčal ja, alebo to mala na svedomí horúca tekutina po strete s mojou pokožkou. V každom prípade sa tváril tak idiotsky, až som sa rozosmial. A bolo sa na čom smiať, keď sa obzrel, aby zistil prekvapivý fakt, a to že pred mojím stolom je schod. Ovládol som pár pripomienok a pozrel som na jeho pootvorené ústa: bol tak rozkošne vymetený, až mi ho prišlo ľúto.

„Ehm... sorry,“ zamrmlal a zadíval sa na črepy hrnčeka, ktoré sa váľali okolo stola. A na cícerky čiernej tekutiny, ktoré zo mňa stekali: vážne, človek by si ani nepomyslel, koľko je dva deci veľa, kým to všetko nemá na oblečení.

Chvíľu som sa ešte celkom dobre bavil. A potom mi došlo v plnej miere, že budem musieť prepochodovať mestom v tomto stave, a odhliadnuc od estetického aspektu tu bol aj nepríjemný pocit, že tkanina môjho odevu sa rozhodla prilepiť na moje telo snáď natrvalo.

Tak to teda nie, rozhodol som sa a zamračil som sa naňho:

„Nechcel by si mi aspoň ponúknuť nejaké čisté oblečenie?“

Očividne to bola pre neho novinka na poli etiky. Vyvalil na mňa oči, chvíľu lapal po vzduchu ako ryba na súši a potom pokrčil plecami:

„OK...“

Odbehol dozadu a ja som čakal, že vyjde prezlečený a pripravený ponúknuť mi okrem sprchy a košele aj svoju hlavu na striebornom podnose: predsa len, obliať kávou niekoho, kto si ako trvalé bydlisko udáva hlavný dom Takatovcov, nie je veľmi bezpečné.

Ten idiot však vyšiel stále vo svojom pracovnom odeve a ponúkol mi košeľu, v ktorej prišiel. Okamžite som svoju mienku na margo jeho duševnej spôsobilosti vyslovil nahlas a on sa na mňa ešte zamračil:

„Nič iné tu nemám.“

„To je mi jasné,“ povzdychol som si s rukou vo vlasoch. Bolo to gesto, ktoré som mimovoľne používal vždy, keď som bol v koncoch a s ním som v koncoch nepochybne bol, „preto ideme k tebe domov.“

Vyvalil na mňa tie svoje zvláštne oči: teraz boli priezračne modré a plné prekvapenia. Akoby som ho požiadal, aby predviedol striptíz na diaľnici.

„Snáď si nemyslíš, že na sebe nechám to svinstvo celý deň?“ zavrčal som, aby mu konečne došlo a demonštratívne som si odlepil košeľu od hrude. Napodiv to pomohlo: chvíľu váhal, či sa má uraziť pre moje označenie jeho kávy, ale nakoniec to vzdal a o pár minút sa vrátil v svojej ležérne neupravenej bunde.

Bez slova mi hodil čiernu prilbu:

„Drž sa.“

Prehltol som naprázdno. Dopravné prostriedky všetkého druhu patrili podľa mojej mienky k najhorším vynálezom na planéte.

A môj žalúdok vrelo súhlasil už v momente, keď mi pohľad padol na mohutnú motorku pred kaviarňou.

---