jedna blinacia

Pozerám sa späť a hovorím si: „Toto bol môj život“. Vyvinul sa ako som si kedysi plánoval? Kedysi dávno, keď bol človek mladý a plný elánu, pretože predstava čo všetko ho ešte čaká bola taká omamná. A túto lákavosť budúcnosti si rok od roka pripomínate a určitým spôsobom vás ten potenciál teší a uspokojuje.  S každým ubehnutým rokom sa však rýchlosť ich plynutia zvyšuje a zvyšuje. A naraz stojíte ráno pred zrkadlom, vrásky na tvári rátate po desiatich a uvedomujete si, že lepšie to už nebude. Že vás nič objavné nečaká. Že sny o dobrodružstve, vášni a naplňujúcej kariére sa rozplynuli ako smrad. Že vyhliadky do budúcnosti už nemajú význam, pretože o tú, ktorá vám zostala už javíte len vlažný, povinný záujem. Zostal len každodenný stereotyp, ktorý platí účty, plní brucho, vyprázdňuje črevá a zabíja mozgové bunky.

Vyvinul sa môj život ako som plánoval? Nie. Z neurčitých, rozlietaných plánov sa ani nie je čomu čudovať. Vedieť čo chcem – na to sa mi nepodarilo uspokojivo prísť dodnes.

Po určitom roku života už človek múdrie len bolestivo a pomaly.

Zatrpknutí, čo vysedávajú a lamentujú, pijú a prežierajú sa. Čo zo seba sypú múdra o živote, pravdy, ktoré sa snažia vtĺcť do hlavy mladším. Mladosť je pre nich len bolestnou a trpkou spomienkou na obdobie kedy aj oni mali perspektívu, kedy si aj oni život užívali. Kedy si mysleli, že život môže byť úžasný. A dnes zostali už len spomienky zaprášené rozdrvenými snami.

Seba nikto nevie objektívne posúdiť, ale verím, že nie som ako oni. Vo svetle problémov, ktorými prechádzajú iní si je vždy fajn uvedomiť -  vždy by mohlo byť aj horšie. Mohol ma prejsť vlak a pripraviť ma o nohy. Mohla ma skoliť nejaká zákerná choroba, počas ktorej by som len stonal, chradol a ležal pripevnený na lôžko, zatiaľ čo hŕstka lekárov by sa snažila budovať ilúziu môjho prežitia. Žena ma mohla zastreliť v spánku revolverom, ktorý som kúpil na našu ochranu (absurdná predstava, ale stalo sa aj také). Všeličo sa mohlo stať, kedy by som nudnú rutinu dneška vítal s otvoreným náručím ako príchod najtajnejšieho sna.  

A preto treba byť spokojný v akejkoľvek pozícii. Chcete sa sťažovať, že vám život nevyšiel? To by ste sa museli postaviť do veľmi dlhého radu. A povedzme si pravdu – koho baví státie v rade?

Ale to už by som začal odbočovať. Do bilancovania uplynulých rokov by sa tak votrelo aj zopár starých, komických a neobjavných budičských hesiel. Hesiel, ktoré sú rovnako otrepané ako ignorované. Staré zvyšky kedysi čerstvo pôsobiacej osobnosti, na ktoré už dnes nikto nemá chuť. Kedysi boli tolerované chápavým nadhľadom, dnes sa reakcie okolia presunuli do polohy otrávených zívnutí.

Určitú tragiku a smútok v sebe životné bilancie vždy nesú. Aj keď nechceme. Aj keď to tak neplánujeme. Melancholický a sentimentálny (ber to čert) pohľad na minulosť musí mierne (a svojím spôsobom) rozcítiť každého. To, čo sa nepodarí drvivej väčšine slzopudných filmov a kníh, obstará krátky pohľad na vyblednuté fotografie.

Bilancovanie. Čaká každého z nás. Nikto sa mu nevyhne. Preto treba k nemu pristupovať nie ako k výnimočnej udalosti, ale vecne a stručne. Najlepšie je sa zmestiť do jednej A4 – rýchle zhrnutie, nejaký názor a hotovo. Keby sa mala vydávať kniha s bilanciami všetkých ľudí, komu by sa chcelo čítať dlhé a neúnosné tirády?

Rastliny, zvieratá, ľudia. Všetci majú vymeraný svoj čas. A buďme radi, že občas svieti slnko.