Filmuje IV.: Psychostroje a psychopat

V leteckej nemocnici ma čakalo aj vyšetrenie na psychiatrii. Mal som ťažký otras mozgu a stratu pamäti. Haváriu si dodnes vôbec nepamätám a to ani deje, ktoré jej predchádzali. Na psychiatrii ležali so mnou na izbe jeden psychopat a druhý samovrah. Vždy na noc nám dali zjesť jednu veľkú bielu tabletu, po ktorej ste museli rýchlo zaspať. Inak vás bolela hlava tak, že ste už nezaspali, ani keby ste sa ako snažili. Prehĺtanie tablety, či ste si ju neschovali pod jazyk, kontrolovala vyšetrením ústnej dutiny sestra. Raz v noci psychopata bolel zub. Nemohol po prehltnutí tablety zaspať, ale aj tak sa o to úmorne pokúšal. Lenže jeho úsilie vytrvalo sabotoval samovrah. Ten totiž začal hlasno chrápať. Psychopat to viac už nevedel vydržať. Ešte aj hlava ho začala bolieť, nielen zub. Nuž potichu vstal z postele. Vzal vankúš a rozhodol sa samovraha navždy umlčať. Hodil mu ho na hlavu a začal ho dusiť. Samovrah sa začal metať a podarilo sa mu na chvíľu oslabiť psychopatove sily. Presne toľko, čo mu stačilo, aby srdcervúco zareval do nočného ticha. V tom momente som sa prudko posadil zo spánku na posteli. Bleskovo som pochopil situáciu. S hrôzou som si uvedomil, že už nezaspím a hlava ma bude bolieť až do rána. V návale zlosti som mal chvíľu chuť zahlušiť oboch bláznov. Psychopata s boľavým zubom rovnako, ako samovraha. Tých už však upokojovali statní zdravotní bratia injekciami. Mne ju odmietli pichnúť, aj keď som sa jej dožadoval. Hrávali totiž so mnou dole v suteréne ping – pong a vedeli, že nie som žiadnym bláznom. Do rána som sa prevaľoval v posteli nie a nie zaspať s myšlienkou, či nemám akože niekoho začať škrtiť, aby injekciu dali aj mne a mohol som sa vyspať. No v leteckej nemocnici mi pripravili podobnú situáciu, pri ktorej som mal chuť niekomu skočiť na krk. To, že mi dávali vyše týždňa každý deň ten istý psychotest bola zaujímavá zábava. Po troch dňoch som sa totiž rozhodol, že ho budem robiť vždy horšie a horšie, čo nebolo nič ťažké. Na jeho vyriešenie som vždy dostal zhruba hodinu. Šlo o zapisovanie číslic v dlhých stĺpcoch a kolónkach podľa postupností. No a ja som ich zapisoval vždy s väčším a väčším počtom chýb. Potom to prišlo. Peklo v podobe psychostrojov. Kým len merali mieru mojich reakcií cez rôzne farebné tabuľky blikajúce podľa toho, ako som hýbal skúšanou rukou, o nič nešlo. No raz ma pripútali k mohutnému kreslu opaskom cez pás. Priviazali mi nohy a ruky k opierkam kresla. Na hlavu mi zapojili EEG, teda prístroj na meranie funkcií mozgu, na hruď EKG, na ucho mi zapli štipec merajúci môj tep. Na ľavej opierke som mal tlačidlo. Na ušiach som mal slúchadlá, do ktorých mi púšťali metronóm. Jeho rytmus som musel vyťukávať do tlačidla. Pritom rytmus sa neustále menil. Na pravej opierke kresla som mal ďalšie tlačidlo. Ním som mal zastavovať hodiny umiestené na náprotivnej stene. Vždy som dostal pokyn, ako. Niekedy som mal hodiny zastaviť veľkú ručičku na dvanástke, ak prešla po ciferníku dva krát, alebo ju zastaviť na trojke, ak prešla po ciferníku päťkrát. Neustále tak ako rytmus, menili aj pokyny zastavovania veľkej ručičky, ktorej menili rýchlosť pohybu. Z pomalej na rýchlejšiu. V praxi som bol takto pripútaný ku kreslu a ľavou rukou som vyťukával: „Tí-tí, tá-dá, tá-dá, tí-tí.“ Pravou som zastavoval hodiny. Merali moje reakcie, ako sa rýchlo dokážem prispôsobiť zmeneným podmienkam rytmu, i pokynom v zastavovaní hodín. Hlava mi lietala, ako som sa snažil počítať obehy rýchlo sa pohybujúcej veľkej ručičky po ciferníku a ľavou rukou sa snažil upravovať neustále sa meniaci rytmus v slúchadlách. Celá táto činnosť absolútne pohltila moju pozornosť. V tom najväčšom sústredení mi zrazu za chrbtom zjačala neskutočne vysokým tónom lodná siréna. V šoku som vyrazil zo seba neartikulovaný výkrik zúfalstva a otrasený som sa snažil v kresle pozbierať, keď sa zrazu zo slúchadiel ozvali zúrivé príkazy: „Pokračujte! Pokračujte!!!“ A ja som znova vyťukával ľavou rukou rytmus a pravou zastavoval hodiny. Zatiaľ ma páni lekári z leteckej nemocnice sledovali za presklenou stenou, kde im ich lekárske prístroje neustále zaznamenávali môj pulz, činnosť mozgu a srdca. Keď ma odväzovali z kresla, bol som rád, že nemám pri sebe samopal. Takú som mal v tú chvíľu ich po otrasnom zážitku so sirénou za chrbtom chuť zabíjať.

---