Filmuje V.: Televízny bošák

Vždy, keď začujem v elektronických médiách to známe "td", zbystrím sluch. "Td" vyslovujú väčšinou ráčkujúci ľudia namiesto písmenka, ktoré nasleduje v abecede po písmene "p". Aby ste mi rozumeli, ja sa takto vyjadrujúcim moderátorom a redaktorom neposmievam. Naopak, naozaj hlboko ich chápem. Sám totiž ráčkujem o sto šesť a to plynulo bez zmeny už od narodenia. Dlho ma tento "hendikep" trápil v čase, keď som pracoval vo vtedy jedinej štátnej televízii. Chodil som na logopédiu na Kramáre, kde odborníci zistili, že moje ráčkovanie je úplne zbytočné. Teda, že som dostatočne jazykovo vybavený na to, aby som neráčkoval. No hej, to sa ľahko povie, ale ťažšie uskutoční. Darmo som si bral za vzor herca Juraja Kukuru, ktorý ráčkoval, kým nespadol podľa vlastného rozprávania z lavičky. Dovtedy, keď sa ho pýtali, ako sa volá a kde býva, hovoril: "Juaj Kukua, Stunisková tuinásť." Tak aj ja, začalo snežiť, nuž hybaj do mesta natočiť fejtón o snehovej kalamite. Začínal sa vetou: "Padá rok čo rok, a my, my padáme s ním." Kým v éteri znela táto veta trošku inak, lebo "rok" počuli diváci ako "tdok", na obrazovke som sa objavil ja sám v plnej nádhere, ako ležím na chrbte v snehu na chodníku. No len chvíľu. Okamžite priam gymnasticky som vyskočil na rovné nohy a kráčal som od miesta, kde som ležal, medzi ľuďmi náhliacimi sa po chodníku ďalej po meste. Aj moji kolegovia v redakcii boli prekvapení, akú mám kondičku. Chvíľu im to trvalo, kým pochopili, že to bol televízny trik. Urobil som ho trošku riskantne. Na čo by som sa namáhal do jedného fejtónu s trikovou réžiou. Jednoducho som povedal kameramanovi, aby ma snímal ako idem po chodníku pospiatky medzi ľuďmi a potom sa hodím smerom dozadu po hlave do snehu. Ľahšie je vec si predstaviť, ako uskutočniť. Sneh bol len taký poprašok. Žiadna zimná perina. No aj tak som sa neohrozene hodil po hlave dozadu, až som zostal ležať na chrbte. Potom stačilo v strižni záber pustiť pospiatky. A tak som zrazu svižne z chrbta vyskočil na rovné nohy. Pri natáčaní som si riadne tresol hlavu temenom o zem, ale v ráčkovaní mi to nepomohlo. Najpodarenejšiu ráčkovanú reportáž som natočil v centre Bratislavy pri obnove historických pamiatok. Môj respondent a pamiatkar mal pred kamerou veľkú trému. Nuž sme si nacvičili krátky rozhovor dopredu, aj keď také niečo som ako novinár nemal rád. No tento pán pamiatkar bol pri natáčaní ako sme tomu vraveli, skriňa. To znamená, že keď sa zapla kamera, zostal nemo stáť a nedokázal vyjachtať žiadne zrozumiteľné slovo. Proste ako nemá skriňa. A tak sme sa rozhodli, že si rozhovor nacvičíme. Túto reportáž si po jej prezretí - projekcii - schovala moja nadriadená pani Izabela do zásuvky svojho pracovného stola. Povedala mi sprisahanecky: "Stano, tu ju zamknem a nikdy ju nikomu neukážeme!" Čo sa totiž nestalo. Na pána pamiatkara som mal len tri jednoduché otázky týkajúce sa termínov dokončenia obnovy vzácnej pamiatky: "Prečo nebol dodržaný prvý termín? Prečo ste nestihli dodržať druhý termín? Bude tretí termín konečný?" V mojom podaní to znelo ako "dotdžaný ptdvý tetdmín," potom "dodtdžať dtduhý tetdmín," no a keď som doráčkoval tretiu otázku, môj popletený pán pamiatkar začal v zmätku zo mňa ráčkovať tiež, keď zrazu zahlásil: "No ten ttdetí tetdmín bude už konečný". Na svoju obranu chcem dodať už len jednu zaujímavosť. So zanietenosťou priam buldočou sa mi podarilo naučiť naše tri deti perfektne vyslovovať písmenko "r". Pravidelne som chodil s nimi na logopédiu a neúnavne som s nimi doma cvičil. Ani logopedička však nevedela pochopiť, že tri naše deti som "r" vyslovovať naučil, ale pritom som sa to nenaučil doteraz ja sám. Nakoniec, už mi to nie je "tdeba", veď v televízii už nepracujem a na vojne som už bol. Tam som aj tak rátal pri velení pri pochodovaní "jeden dva jeden" namiesto "raz dva raz", lebo už tak ma prezývali moji spolubojovníci prezývkou bošák. Kto neviete, čo je bošák, nuž tak volajú kľúčik od štartéra na motorku, alebo na traktor, teda na dvojtaktný motor, ktorý pri štartovaní robí "td, td, td, td, td, td..."

---