Silvia

KRÚŽOK

Obtočím si ťa do krúžku,

 staniol z bielych kvetov.

Uspím si ťa v úľoch prstov,

mesiačikom pobozkám ťa na líca.

Rádiovou vlnou nežne hráš

tónované ticho bez zvukov.

Pod oknami sa zlialo slnko do zlatého vajca –

- ako ďaleko je ďaleko, keď ty sa stelieš ku mne!

Noc je bez pólov a za ňou šumí more.

*.*.*.*.

Zdalo sa mi, že ma neunesie nebo,

že som príliš dýchavične vysoká.

Tá predstava mi cez spod nohavíc vtiekla až pod viečka

a zaslzila mihalnice.

Zem je teplá, tak teplá,

Že sa do nej preborím – ako do bahna.

Vyschlo moje zánovné srdce,

v strede mňa je ticho.

Nepočuť nič - len nebo padať pod ružové zore.