ešte žiadny 6

V pondelok jej odhodlanie vyprchalo a prišlo jej hlúpe, že niečo také chcela urobiť. Nechápala kde nechala rozum, cítila sa, ako nejaká puberťáčka, ktorá nevie, čo zo sebou. Nemôže si s ním predsa znovu niečo začať. Po tom všetkom, čo jej urobil a hlavne po tom, ako sa rozišli, nemohla ísť za ním len tak a povedať mu, aby jej dal znovu šancu. Lenže keď prišla do práce a uvidela ho, ako stojí s hrnčekom kávy a niečo si číta mala chuť hodiť sa mu okolo krku. Ako čítal, obočie sa mu sťahovalo, alebo uvoľňovalo. Uvedomila si, že na neho hľadí. Snažila sa nejako skoncentrovať a trochu sa jej to aj podarilo. Išla si sadnúť na svoje miesto za počítač, ale nevedela sa sústrediť.

Okolo obeda jej zazvonil telefón. Číslo nepoznala, ale zodvihla. Bol to Matúš. Ten bol posledný na svete, s ktorým sa chcela rozprávať. Chcela zložiť ale prosil ju, aby to nerobila, vraj sa jej chce ospravedlniť.

„Fajn už si sa ospravedlnil, maj sa.“

„Nie, počkaj ešte chvíľu.“

„Načo? A vôbec, odkiaľ máš moje číslo? Ja som ti ho nedala.“

„Poprosil som Evku, aby mi ho dala. Nechcela, ale nakoniec som ju presvedčil.“

„Pozri, my dvaja si nemáme, čo povedať. To, čo si mi urobil ti neodpustím!“ Už pomaly kričala a jej kolegovia sa za ňou začali otáčať, ale bolo jej to jedno, bola nahnevaná.

„Mňa to mrzí, že som sa tak správal, ale veľa som pil. Ivka naozaj sa mi páčiš, daj mi ešte šancu.“

„Šancu? Ty si sa zbláznil. Po tom, čo si urobil, to odo mňa nechci. Nechcem ťa už nikdy  v živote vidieť a prosím, nevolaj mi už nikdy.“ Zložila. Už len toto jej chýbalo, aby ju ešte otravoval. Ach, kedy sa to všetko skončí? Nikdy nebude šťastná? „ Deje sa niečo?“ ozvalo sa jej za chrbtom. Lukáš totiž počul celý ten rozhovor a vôbec sa mu to nepáčilo. Ivka sa prudko otočila. „ Ja...“ Povie mu pravdu alebo nie? „ Ivka, povedz mi ak máš problémy. Čo sa deje? Niekto ti niečo urobil?“

„To nič nie je. Nič vážne.“

„Nechceš mi to povedať, však?“

„Ale nie, chcem, lenže toho je veľa. Asi by sme tu sedeli dosť dlho.“

„Ja mám čas.“ Povedal, a usmial sa. „Tak, čo s tým urobíme? Vôbec sa mi nepáči, keď si takáto smutná.“ Povedal a šibalsky na ňu pozeral.

„No vieš ja som urobila hroznú hlúposť.“ Povedala a hľadela pritom do zeme.

„No ja by som mal jeden návrh, ale asi nebudeš súhlasiť.“ Uškrnul sa.

„Aký?“ opýtala sa Ivka, hoci tušila, čo povie. Chcela ho však trochu naťahovať. „No... myslel som...že by sme mohli... mohli by sme sa stretnúť po práci... tam, kde vždy... a ty by si mi všetko povedala.“ Váhavo na ňu pozrel. Ivka len na toto čakala, ale tvárila sa, že váha. Napokon však súhlasila. „Myslím, že jedno stretnutie mi neublíži. Musíš mi však sľúbiť, že sa budeš chovať slušne.“ Prísne na neho pozrela. „Ja? Kedy som sa ja nechoval slušne?“ Nahodil svoj najnevinnejší výraz. „ Vieš dobre, čo myslím.“ Zasmiala sa.