Netvár sa (Priznanie)

Vyzbrojený svojou fantáziou,

Odhodlaním i lenivosťou,

Predieram sa ďalšou serpentínou i nerovnosťou,

Niekedy poteším múdrosťou,

Urazím štiplavým humorom,

Pobavím perverznou sprostosťou,

Som nedochytitelný zúrivou arogantnosťou,

Lebo som jej tvorcom, ako moja ríša -

Mojou mocnosťou, skrytosťou, pýchou i hanblivosťou,

Môj svet nie je obmedzený diakritikou či líniou,

Rým si predstavím aj pod poklopom studne;

Nevyspytatelný; to som ja;

 

„Netvár sa, že si niečo viac, než ja!“ zarevalo eLovo rozbite jadro.

„Prečo by som si nemohol obliecť tú novú nike mikinu, aj keď je vonku ideál na bikiny? Ten pot bude stáť za tie prehriate pohľady ludí, ktoré sú teplejšie ako zle vychladený tvrdý chlast...“

„Si ty ale zmagorený človek. Na jednej strane sa tváriš, že ludia, ich názory, to čo si o tebe myslia, ťa absolútne neservíruje k bravčovine na tanieri, no na tom druhom brehu bez mosta späť si obyčajný porvchlík!“

„Nechaj to tak, ja viem čo robím...“ (teda snažím sa, pomyslel si už len v duchu Lorenzo);

Dvere bytu sa zabuchli po tom, čo jeho krk, zápästia a oblečenie pokropili roztrúsené kvapky- drahého parfému, -ktorým záhadné odrazy dodávalo pouličné svetlo prenikajúce cez rozbité tienidlo dnu troma vrstvami okna.

 

(Dáku tu preliačenú minútu, pred týmto pohovorom eLovho rozbitého jadra a samého Lorenza, sa samotný Lorenzo dostal k dialógu v netovom svete s človekom, ktorý si píše namiesto nicku spojenie červných slov „zaľúbený bisexuálny prieberčivý maximálne úchylný dekadentný pôžitkár“

 

Lorenzo Sirgon Medici says:

... ja som ináč chuligán; problémy so zákonom, som notorický alkoholik, ak priležitosť dá

 

zaľúbený bisexuálny prieberčivý maximálne úchylný dekadentný pôžitkár says:

nehnevaj sa, ale moje obdivné potlesky si si nezaslúžil

 

Lorenzo Sirgon Medici says:

Ja viem, ja len konštatujem. Premýšľam, čo som v živote dokázal, kolkých ludí som potešil, podržal, kolkých podrazil, s kolkými ženskými sa len zahrával, ťahal ich možno, pri hlavni 9 mm barety pri hlave priliahnutej ako droge pravdy priznávam, za nos, len aby som si trošku užil... čo vlastne viem, čo dokážem robiť...

Čo tak začať dneškom?

 

zaľúbený bisexuálny prieberčivý maximálne úchylný dekadentný pôžitkár says:

:D :D :D dnes je prvý deň tvojho nového života?

 

 

Lorenzo Sirgon Medici says:

Uvidí sa...

)

 

Imperiálny vpád do ulíc, snažiac sa sa klásť krok za krokom, po už aj tak mokrom chodníku, tak premyslene a cielene ako stláčať hodiny nato či predtým tlačídla na klávesnici pri cyklicky sa opakujúcej skladbe.

„Kiežby som mal niekoho po ruke, niekoho spriazneného, s kým by som mohol dnes po polnoci vybehnúť za mesto, sadnúť niekam na ruku opusteného železobetónového monštra, pozorovať svorku len tak si padajúcich samovražedných, fundamentalistických Perseidov.“

„Hehe, som ja ale magor.“ (zasmial sa hlasno do ulice Lorenzo, pretože v tej chvíli fakt nikoho takého nepotreboval, šiel za svojími kamrátmi, aby opäť mohol zažiť jeden z tých nudno-ťažko prekonaných večerov)

 

Len čo došiel za sprievodu hudby v ušiach, tváriac sa, že je váženým občanom a rebelom zároveň, stihol prisunúť do svojej, už aj tak rozhádzanej, hlavy zopár žánrov, interpretov, no nakoniec zakotvil pri Edit Piaf a jej Non, Je Ne Regrete Rien, ktorá ho sprevádzala až po ľahké stlačenie zvončeka pri zasvinených dverách pubu.

 

Pri bare hneď spatril spolupariaceho sa, ...

„No nazdar; čo si objednávaš?“

„Ríbezlový džús s extra premočenou dávkou ľadu; včera som to prehnal s pitím“

„Nič nové, cítim sa ako v premenovanom klube starých alkáčov, ktorí vymenili lopatky z pieskoviska za poldecáky,“ odvetil Lorenzo.

„To isté aj mne, poprosím aj tú slamku, ktoré vám minule nedodali kvôli nezaplatenej faktúre, hehe,“ pousmial sa Lorenzo na čašníčku.

(

Posledný-krát sa ju snažil namotať, keď mal trošku ďobnuté z tej čírej vody, ktorá mu lanárila aj posledné mysliace bunky a chlapík z jeho gatí sa ujal velenia, pretože vedel vychytať tie pravé chvíle na zatmenie vrchu a okamžite prevrhol spôsob myslenia, načo bol  expertom. Nepodarilo sa, no odvtedy panuje medzi nimi priateľská nálada. No sex, po ktorom vtedy tak túžobne dychtil, mohol takisto dychtiac spôsobiť, že by sa tej ženskej už do očí nepozrel. Ďakoval všetkému, v čo v ten prebiehajúci moment veril a bol opäť šťastný, že sa bez spletí zahanbení môže dívať na jej úsmev či trčiace prsia sťa štíty trojuholníkových striech našich krachlých družstiev

)

„Poďme teda za ostatnými.“

„Kde všetci skláňajú svoje hlavy?“ spýtal sa Lorenzo.

„Ako vždy..., že sa ešte pýtaš, hehe, Lory. Toto je začarovaný kruh, z ktorého ťa vytrhne len tvoje odhodlanie, bojovnosť a viera, že..., “ nestihol dopovedať Destor.

 

„Čau, čau, ... ako sa máme?“

„Dá sa, ty sa chvál“

„Počuj Lory, tŕpne mi ruka; mňa pozdraviť nemieniš?“

„Ou, prepáč, dáko som ťa pri tej zmesi ludí prehliadol; som nervózny, vieš, kvôli tým babám pri vás.“

(

Sofistikované diskusie alá „ten s tým tam, opil som sa ako byvol s kamennými vajciami a penis som pokladal za nástroj policajta na stopovanie áut pri hlavnej ceste“, Lorenza nebavili už odkedy začal chodiť von, žiť nočným a hýrivým životom; je lepšie niečo prežiť, no nepočúvať iných, pomyslel si, rozmenil celú 50tku a nahádzal mince do nenásytného jukeboxu, v ktorom sa prehrabával zakaždým rád, tam si našiel aktivátorov, kamarátov. Tí ho zakaždým stiahli do sveta, kde sa aspoň na čas bavil.

)

 

Diskusie na tieto témy, čo ma kto nové, všetko šlo. Lorenzo nemyslel na minulosť, po dopití džúsu si zaplatil pri svojej zmene na okamžitý začiatok pizzu, pre zmenu pohár koly a jednu porciu tatárky, na ktorú dostal počas počúvania frekvencie komárov a odpadávania popola z ničnedávajúcich cigariet „priateľov“ do čiernych, mramorovo pôsobiacich, popolníkov. Tie sa plnili ohorkami závratnou rýchlosťou rozlievajúcej sa ropnej škvrny po rozsiahlom morskom priestranstve a ryby okolo, nemajúce v láske Bushovu ropu ako Lorenzo cigarety, kapali.

(

Lorenzove pocity kvôli „priateľom“ sa dali zhrnúť do niečoho zvané ako... myšlienka? „Heej, bordel nech vypadne, zrno nech ostáva; chcem si dať trošku chleba bez kamienkov, čo by mi škrípali medzi zubami a ísť domov!“

No ostával ticho, nechcel narušiť snahy kamarátov, získať dáke to telefónne číslo. Tak stiahol svoje militantne ladené nálady a šiel opäť k jukeboxu.

Postupom času sa ludia vytratili, ostalo len číre zrno.

)

 

„Lory, nedáme si púlku?“ Out of a blue sky; akoby povedal jeho bývalý učitel. Navrhol spoluparitel sa.

Zamyslený, bez akéhokoľvek odporu, do poslednej špiny na zemi vtieracej sa na podrážky odchádzajúcich, odpovedal: „V pohode.“

„Ja som kurva povedal - V pohode!“

(

No nechal to plynúť, kým sa poháriky nedostavili na stôl. Stále bol čas nevypiť, zaplatiť, no nevypiť. Jeho vôľa ochabla, brané automaticky ako to hnusné znásilňovanie počas vojen, s ktorými vôľa nemala nič dočinenia.

)

„Tak nazdravie“

„Čau...,“ zaznelo z Loryho úst.

„Na zdravie by to bolo tak ráno, pred kusiskom chleba a slaniny, pred tým, než pôjdeme na pole do tvrdej práce,“ pomyslel si, no už mu dole hrdlom stekalo niečo, čo bral ako nútené zlo, s ktorým sa zmieril. 

(

Ten istý postup, ako vystrihnutý zo scény filmu a opätovne prehraný, tolkokráť cvičený, sa zopakoval ešte trikrát, bez akéhokoľvek odporu. Hnusil sa sám sebe. No nespravil s tým nič.

)

„A teraz si šťastný?!“ zaznelo ironickým tónom z úst Lorenzovho najlepšieho priateľa Myestra.

„Toto nepochopíš,“ snažil sa Lorenzo bez argumentov obhajovať svoj čin, no sám vedel, že opäť padol, nechce si priznať, že zlyháva...

„No jasné, spláchol si prachy, úsmev, ktorý bol aj predtým, len nabral na neprirodzenej intenzite a prejave, zvýraznili sa ti tiene sťahov svalov na tvári... a čo viac? Cítiš sa nad vecou? Vyzeráš ako alkoholik! Len tak! Dať si dáke púlky pred tým, než pôjdeš domov.“

„Čo ty o tom vieš?“ odvetil Lory už len porazeným hlasom.

„Stačí mi pohár vína, aby som bol tam, kde ty. Ale aj tak radšej uprednostním čistú myseľ.“

„Zaplatíme,“ zahlásil Lorenzo.

 

Pri ceste domov sa všetci zastavili na jednej zákrute, kde ich nerušili žiadne lúče umelého, aj tak chabého, mestského osvetlenia. Vychutnávali si v tichosti pohlad hore, do priestoru, kde si možno niekto spytoval svedomie, niekto premýšľal o ženskej zo včerajšieho večera, pozerajúc na Vavrincove slzy, ktorých symboliku si zo zúčastnených každý vysvetľoval možno ináč. Možno nie.

 

 

(

Dvihol tónované závažia a šiel tou istou cestou, tými istými mlákami, ktorým sa nevedel nikdy vyvarovať, aj keď netušil dôvod. Nepomýšlal o ňom, to preto.

Dnes sedí za kompom, odhodlal sa začať aj víťazoslávne dokončiť malý kúsok domina a o chvíľku, keď výjde von, zmeniť trasu.

„Konečne, včera ona mňa, dnes ja ju,“ dopísal Lorenzo.

)