Možno

     Možno sme sedeli spolu na lavičke. Začínalo mi byť chladno. Pozerala na malé vlnky blázniace sa v jazere. Tiež som pozeral na jazero. Alebo niekam tým smerom, možno do blba, to bolo jedno, hlavne, aby som nemusel pozerať na ňu. Aby som neexplodoval od pohľadu na niečo tak pekné.

Hľadeli sme rovnakým smerom a rozprávali sa. Spýtala sa ma, prečo som taký smutný. Dlhú chvíľu som bol ticho. Ona tiež. Chcel som jej toho povedať strašne veľa. A možno som to ani nechcel povedať jej, ale iba jednoducho dostať zo seba von.

„Všetko je na sračky,“ povedal som. Prikývla mi. Moja nálada ešte viac klesla.

„Keď ti poviem, že všetko je na sračky, nechcem, aby si mi odpovedala, že je to tak.“

Mlčala. Ja tiež.

„Niekedy rozmýšľam,“ prerušil som ticho, „aký spôsob samovraždy by bol najlepší. Zatiaľ som na to, možno našťastie, neprišiel.“

Nerozumela prečo by som mal chcieť spáchať samovraždu.

„Lebo... Lebo tento život... Proste mám pocit, že v tomto živote som nikto. Nikto, kto sa zúfalo snaží byť niekým. A keď sa konečne po dlhom čase dostanem na nejakú úroveň, všetko sa zmaže a budem zase tam, kde som bol. Toho sa najviac bojím. Som presvedčený, že moje body, ktoré som v živote získal, sa nikam nezapisujú. Iba ich chvíľu mám, ale po čase zmiznú. Zmiznú, ako keby som nikdy nič neurobil.“

Zjavne mojim slovám nerozumela. No pripomenula mi, ako jej na mne záleží a ako som jej vždy pomohol, keď to potrebovala.

„Pomohol? Ako? Že som ťa počúval? To jediné, čo viem, je počúvať. Dokážem počúvať zvuk trávy vo vetre, zvuk rastúcich stromov, zvuk chrobákov kráčajúcich v lístí, ale nedokážem im odpovedať. Som nemý. Moje srdce je nemé.“

Nevedela, čo má na to povedať. Spomenula, že možno mám takú náladu z toho, že bol včera Valentín. Podotkla, že nemá rada tento pokrytecký sviatok a že keď sa ľudia milujú, mali by si to dokazovať celý rok.

„Kto sa miluje?“ Spýtal som sa.

Pozrela na mňa nechápavým výrazom. Vraj som divný.

„Som.“

Zapálil som si cigaretu. Nemala to rada.

„Vieš, každý máme nejakú tú svoju drogu. A navyše fajčím aj preto, aby som zatlačil pocity do úzadia. City, pocity, vnemy. Keby som nefajčil, všetko, čo by som cítil, bolo by intenzívnejšie. Príliš veľa pocitov a vnemov naraz by mohlo spôsobiť, že by som sa nafúkol ako veľký balón a nakoniec by som praskol.“

A ona mi začala opäť hovoriť, aký som pre ňu dôležitý, ako by si nevedela predstaviť život bezo mňa, čo by sa stalo, keby som tu zrazu nebol...

„Čo by sa stalo? Nič. Žila by si tak, ako doteraz. Nič by sa nezmenilo. Možno by si bola pár dní smutná, ale to by ťa prešlo.“

Pokúšala sa oponovať.

„Nie, to sú len reči. Veď kto som ja? Nikto. Ser na to. Kašli na mňa...“

Pozrela na mňa, pokrútila hlavou. Evidentne som ju naštval. Dvihla sa a odišla. Chvíľu som jej pozeral na chrbát a potom som odišiel aj ja. Nebol som si istý, či vôbec existovala. Či sa mi iba nezdala, či si ju nevytvorila moja fantázia bažiaca po niečom výnimočnom.

     Možno pôjdem teraz domov hľadať ten najlepší spôsob samovraždy. No asi ho tak skoro nenájdem, lebo aj keď sa nemám príliš v láske, mám sa príliš rád, nato, aby som všetko skončil. Ale pre istotu, lebo možno časom ho budem potrebovať.