Zhrbená starena

   Idem po ulici do obchodu kúpiť krmivo pre psa, keď zbadám starú ženu kráčajúcu oproti mne. Nebolo by na tom nič zaujímavé, keby nemala dobrých osemdesiat rokov, keby neniesla na chrbte upevnený ťažký batoh vysoký takmer ako ona plný sena a keby nekráčala v polohe, v ktorej niesla svoju hlavu len o čosi vyššie ako pás, tak je zhrbená.

   - Netreba vám pomôcť? – pýtam sa tej neznámej stareny, akú v meste už sotva vídať. Snáď ešte na zaostalom agrárnom vidieku, ale rozhodne nie v meste.

    Nedôverčivo sa na mňa pozerá.

    - Zmizni! – prikazuje mi a na zdôraznenie ma udrie palicou, o ktorú sa opiera, najsilnejšie ako jej to stavba tela dovoľuje. Teda veľmi slabo.

   Vlastne som takúto reakciu aj kdesi v kútiku duše očakával. Určite tej starene ublížili a to nie raz. Získala tým nedôveru k celému vesmíru a naučila sa spoliehať len na vlastné sily a cudzích podozrievať. Nemôžem ju nútiť k tomu, aby si nechala pomôcť. Už aj iní spisovatelia a myslitelia vystihli tento moment vyrieknutím pravdivej vety na spôsob: ak chceš pomáhať, buď opatrný.

   - Prepáčte, - hovorím na ospravedlnenie.

   Žena si ma ešte raz nedôverčivo prezerá od hlavy po päty. Akosi zvláštne pokývne hlavou, pozrie na cestu a viac sa mnou nezapodieva. Pozorujem ju ako sa zhrbená s ťažkým bremenom prediera zástupmi ľuďmi a odchádza kamsi preč.

    - Svet nezmeníš, - vravím si a idem kúpiť to žrádlo.