smrt

Bola sama, daleko od vsetkeho.

Obloha bola modra, popretkavana nadherne nesymetrickymi obrazcami bielych oblakov.

Lezala s roztiahnutymi rukami. Zapastia mala takmer rozmliazdene, ale bolest uz davno ustupila. Vystriedal ju pocit akehosi zahmleneho stastia. Citila ako jej duch pomaly vyprchava a opusta telo. Citila ten uzasny pokoj.

Mala pocit vecnosti, pocit absolutna. Uz coskoro zomrie.  Toto pomyslenie ju este do istej miery vzrusovalo. Zomierala presne tak, ako chcela – daleko od vsetkych, sama, v tichu, sposobom, ktory si sama vybrala. Citila, ze jej umieranie a smrt nie su nicim vynimocnym v nijakom meritku, ba naopak, ze je to absolutne bezvyznamna udalost. Je to zazitok, ktory patril vyhradne jej – cosi, do coho nema nikto pravo zasahovat ani sa toho zucastnit. V tomto momente patrila len sama sebe, nic ju nemohlo rusit. Z ruk obcas vystrelila tupa bolest, akoby posledny prejav zivota, no zakazdym opat rychlo utichla. Ako lezala, uvedomila si, ake je to, co sa deje, nezvratne. Uz o chvilu zomrie. Navzdy opusti tento svet. Uz nikdy sa sem nevrati. Splynie s nicotou. Uz nikdy o nikom nic nezisti a nikto nic nezisti o nej. Nikoho uz viac neuvidi. V mysli sa jej premietali tvare – ta hrstka ludi, co ju sklamala a ovela mensia hrstka tych, ktorych nesklamala ona. Nikto z nich uz sa jej nedotkne. S nikym z nich uz sa nikdy nestretne. Odchadza. Zomiera.

Toto pomyslenie ju vsak nenaplnalo zialom. Mala akysi tupy pocit, ako jej zmysly uz pomaly ochabovali. Citila tupu bolest a mala pocit zadostucinenia. Uz nic nepocula, pomaly meravela, no stale vnimala. Nemohla sa ani pohnut. Citila krv rinucu sa z ruk. Zacitila v sebe akysi krc, akesi sialene spojenie strachu a radosti. Este stale nestratila vedomie. Mala pocit nenapravitelnosti, definitivnosti. Teraz sa uz nic neda vratit. Naplnalo ju to spokojnostou, rovnako, ako bolest. Svet je len obrovska hracka v rukach zivych tvorov, ktorej zlozitost ma za ulohu odviest ich pozornost od toho, aka je vlastne nezmyselna. Zivot je len kratkym impulzom plny iluzii v behu sveta. Rozhodla sa nebyt jeho sucastou. Tu, na mieste, kde ju nikto nevidi, nikto nesudi ani netresta, sa navzdy luci so zivotom, bez pochybnosti o spravnosti svojho rozhodnutia, bez lutosti. Pred ocami sa jej zacalo zahmlievat. No stale sa este drzala pri zivote a oddalovala smrt. Nie preto, ze by sa bala, alebo ze by odrazu olutovala co sa stalo. Chcela si vychutnat ten pocit. Cely patos a zarovem celu jednoduchost, jedinecnost a istu krasu tejto situacie, ako aj ten pocit bolesti a polovicneho nebytia. Uz nebude ziadne zajtra. Existuje len pritomnost.

Predlzovala teda tuto agoniu, a bolest chvilami silnela a chvilami slabla v kratkych intervaloch.

Po chvili sa vsak vzdala a uz len ocakavala ten nekonecne kratky moment pretrhnutia krehkeho ducha medzi jej telom a dusou.