Sobotný kruh

Sobota. Deň všetkých dní. Alebo aspoň druhý najkrajší deň. Po piatku. Ten je rozhodne lepší, človek si užíva voľnosť po práve skončenom týždni. Ja som sa, ako to v sobotu býva zvykom, vybral tradične na jedno, možno dve, vlastne to poviem rovno, na nejaký ten alkohol v tej chvíli ešte v neidentifikovateľnom množstve.

 

Ani neviem prečo, zrazu som sa prechádzal po Main street a bolo mi úplne jedno, kde pôjdem. Zádumčivo som sa obhliadal po pamiatkach mesta, ktoré som videl nespočetne veľa krát.

„No nič, zase odjebaný večer rojčením na moju lásku,“ povedal som si a zapálil si cigaretu.

Zápalka ešte nestihla kompletne vyhorieť a už mi zvonil mobil.

„Kurva, Luc volá,“ ponadával som si až sa jedna starena za mnou otočila.

„Prosím Lucu, čo by si rád?,“ vyriekol som veľmi falošným hlasom.

„Nazdar George, čo tak pivo?,“ spýtal sa vo veľmi dobrej nálade, na jeho hlase to bolo výrazne počuť.

V tej chvíľi som sa nevedel rozhodnúť. Určite som nechcel stráviť večer blúdením do krajiny Nikam a tak som súhlasil a rozhodol sa ísť do Caffe de Luxe, kde sme sa mali stretnúť.

 

Vstupná ulička do kaviarne bola veľmi úzka, človek s nejakým tým kilom navyše by sa cez ňu určite neprepchal. Pre mňa to bola hračka, aj s topánkami vážim menej ako sud piva(podotýkam dvanástky, síce to nijak neovplyvní váhu sudu, ale dvanástka je dvanástka).

Keď som sa dostal do samotnej miestnosti kaviarne, zarazil ma fakt, že okrem Luca tam sedela aj jeho priateľka plus ešte jeden párik, ktorý som dôverne poznal.

„Príjemný večer všetkým!,“ zakričal som, aby som dal Lucovi najavo, že ma prítomnosť druhého páru znepokojuje, ba až znervózňuje.

On si to ale vôbec nevšimol a objednal mi veľké pivo. Ja som stále nebol vo svojej koži a ustavične som myslel na ženu môjho srdca, rojčil som, rozmýšľal. Spoločnosť pri stole ma nezaujímala, prehodil som s nimi pár viet, popíjal pivko a fajčil jednu od druhej. To bolo všetko. Medzi riadkami som hodil nejaký ten komentár na ich perverzný dialóg, poučil ich o etikete a o správaní sa v prítomnosti priateľky a znovu pil dobre vychladené pivko. Zjavne moje rady ignorovali a bavili sa ďalej.

 

Pri debate o dĺžke penisov mi zrazu zazvonil mobil. Postavil som sa a odišiel do tichej miestnosti v kaviarni, ale priatelia s dlhými vtákmi si to ani nevšimli.

 

„Haló?,“ povedal som smutným hlasom.

„Hello George, tu je Sophie, tak ma napadlo, či nie si náhodou niekde v meste a či by si neskočil niekde na pivo pokecať, bola by som veľmi rada.“

Áno, nemýlite sa, bola to moja drahá, žena, ktorú som nesmierne miloval.

„Samozrejme, práve sa len tak sám prechádzam a spoločnosť mi urobí dobre.“ Povedal som s pocitom šťastia, víťazstva a ďakoval nebesiam, že mi niečo také dnes večer umožnili.

„Aj ja som rada, zavolám Ti keď budem pri Johnson College, tam si môžeme dať stretnutie. Tak zatial ahoj.“ Zložila a ja som bol v siedmom nebi.

 

Sadol som si späť ku pivu, čakal celý nervózny pár minút na jej príchod. Na toalete som si ako metrosexuál kompletne kritickým pohľadom premeral môj výzor, ale všetko bolo OK, tak som sa mohol vrátiť k čakaniu. Pivo som mal už skoro dopité, tak som to zbytočne nenaťahoval, dal som ho na ex, nechal tým ľudom ( po dnešnom večeri ich môžem nazývať čudnými) peniaze a pobral sa na miesto stretnutia.

 

 

„Idem zaplatiť, hneď sa vrátim,“ odvetil som a romantickým pohľadom som si ju prezrel. Bola taká krásna, neuveriteľne ma priťahovala. V mysli mi prebiehali rôzne myšlienky na náš spoločný život. A pritom ju poznám iba chvíľu. Tento večer rozhodne stál za to. Dali sme si pár pív a neskutočne sme sa porozprávali. O všetkom. Rodina, vzťahy, no hlavne hudba. Stretol som spriaznenú dušu, niekoho, kto ma chápe.

„Už nech to rýchlo zaplatím, musím byť s ňou,“ mrmlal som si.

Konečne som zaplatil, kúpil si ešte jednu krabičku cigariet a pobral sa späť ku stolu. Už sme boli na odchode, tak sme si zobrali osobné veci zo stola, obliekli si kabáty a pobrali sa preč z baru.

 

 

„Veľmi pekne ti ďakujem za dnešný večer, musíme si to niekedy zopakovať,“ povedal som potichu a milo sa usmial.

„Nemáš zač, aj ja som sa dnes príjemne bavila. Aj tá prechádzka nočným mestom bola krásna.“

No tak to bola, pomyslel som si. Hneď ako sme opustili podnik, vybrali sme sa na nočnú prechádzku mestom. Neopakovateľná atmosféra, slovami to ani nedokážem opísať.

„Už mi bohužiaľ ide autobus, ta ti prajem peknú noc a ďakujem za všetko,“ odvetila, autobus zastal a dvere a otvorili.

„Aj tebe krásnu noc, ahoj,“ povedal som zreteľne nahlas. Dvere sa zatvorili.

„A veľmi ťa milujem,“ povedal som si z nostalgie za pekným večerom.

 

No nič, bol som šťastný a znovu si dal takú samotársku prechádzku. Keď mi v tom zrazu zazvonil mobil.

„Ahoj George, čo tak skočiť na pivo?,“ pýtal sa Stan milým hlasom.

„Jasné, veľmi rád, o polnoci som u Mrva, čakám ťa.“

„Okey kamoš, budem tam.“

A večer sa znovu začína....