What the hell is love

Láska je nahovno. Láska bolí. Láska plodí nenávisť. Láska je nanič. Láska je oddanosť. Láska je pomstychtivá. Láska oslepuje. Láska je smútok. Láska je nerozumná.

Prečo ľudia milujú? Prečo chcú iným ľuďom ležať pri nohách, aj keď oni nikdy neurobili nič, aby si to zaslúžili? To neviem. Viem len to, že milujem. A vôbec sa mi to nezdá dobré. Bolí to, keď vidím toho človeka a viem, že on ma nemiluje, že chce len priateľstvo. V tomto prípade priateľstvo znamená pozdraviť sa, keď sa stretneme a hneď sa aj rozlúčiť.

Tak prečo toho človeka vlastne milujem? Je to preto, že to bol on, ktorý mi svojim pohľadom osladil deň a spravil ho znesiteľným? Jeho jediné slovo môže znamenať tak veľa... Šťastie, priateľstvo, blahobyt... Ale jedno jediné slovo môže znamenať aj smútok, bolesť a žiaľ. Najhoršie je, že on ešte stále nezistil, čo môžu tie slová zapríčiniť. A ja dodnes neviem, čo mám s jeho slovami robiť.

Chcem byť jeho život. Chcem, aby on bol môj život, aj keď musím priznať, že on ním už dávno je. Neprejde ani jediná minúta, aby som naňho nemyslela. A zdá sa mi takmer perverzné, ako veľmi môže jedna jediná osoba rozhodnúť o živote niekoho iného. A ešte aj bez vlastného pričinenia.

Dal mi tak veľa a ja by som bola najšťastnejší človek na Zemi, keby som mu z toho mohla vrátiť čo i len jedinú časť. Bolí to vedľa neho sedieť, chcieť ho objať, pobozkať, ale nemôcť. Vidieť jeho tvár a vedieť, že tento človek ma nikdy nebude počúvať, nikdy nebude mojím dobrým priateľom. A to je ten najhorší pocit, aký som kedy cítila.

Niečo mi chýba. Chýba mi to celé večery, celé dni. ON mi chýba, lebo je tak prekliato milý, že to už dlhšie nevydržím a z toho smútku načisto zošaliem.

Nechcem viac. A ani nemôžem.