Tulák a tŕnie

Išiel tulák do sveta veľkej lásky, veril jej, spoliehal sa na ňu. Išiel cestou, necestou a z kríka odtrhol puk. Malý nevinný púčik. Tŕnie mu však závidí aj to málo, ktoré má. Závidí mu malý puk, ktorý nesie v dlaniach. Útočí naňho a závisťou z neho trhá šaty. Tulák však púčik chráni, nevydá ho napospas tŕniu. Nenechá si zobrať to jediné, čo má. Ide cestou, necestou a tŕnie zúri. Zúri, že tulák má niečo, aj keď by nemusel mať nič. Tulák ide ďalej, ruky má doškriabané, púčik nosí na hrudi, chráni ho vlastným telom. Až raz zlému tŕniu nastaví aj svoje srdce. Vtedy sa kvet v rozpuku rozvije do svojej najväčšej krásy. Čistý a vrúcny, ako to len kvet dokáže. Tulák je mŕtvy. Už je to dávno, no z ruže na jeho hrudi vyrastá krík bez tŕňov.