TICHO AKO PO SMRTI

TICHO AKO PO SMRTI

Ďaľší deň , kedy sa neoplatí ani očumovať vyhnatého psa z okna vyhriateho bytu...

Obloha permanentne zahalená sivým jednoliatym mrakom zlovestne pesimistickej farby.

Sedím si bosý , sám so svojou ponurou náladou na zemi a rozmýšľam nad tým , aké by asi bolo sedieť opretý o studený radiátor s cigaretou v ústach a vyfukovať nemosúhlasiaci dym.

Nakoľko už desať mesiacov nefajčím (a ani sa v dohľadnej nechystám začať) je to z mojej strany iba bohapusté fantazírovanie. Ale to nič nemení na tom , že mi je pod psa a jediné,

čo chlácholí moje naštrbené svedomie je pomalá príjemne čvachtavá vec od Guano apes,

s príznačným názvom "crossing the deadline".

Melancholický dážď sa mi nenažrano mechanicky dobíja do okna  a výčitky svedomia sa mi zasa snažia vybiť z hlavy von . Jing a jang . Až na to , že rozbité okno je vždy príjemnejšie , než rozdrúzganá mozgovňa . Nie je svinstvo ako svinstvo !

Všade nepočuť iba úplné degenerujúce vnútorné ticho, ani odkašľanie, kýchnutie , škvŕkanie v útrobách . Nič . Ani náznak mojej úbohej telesnosti . Ani prd . Doslovne. Ako keby zastal vo mne nejaký budík , ktorý som zabudol natiahnúť , kým som preťahoval svoje myšlienky nevedno kam.

Z pórov stien sála energia na pokraji vyhynutia. Prach visí nehybne vo vzduchu a nikto nemá náladu ani na to , aby bezdôvodne poslal niekoho do riti len tak zo zvyku.

Celý panelák mlčí : psy nekňučia , deti nekričia ,ani nezvracajú , nikto nikoho nemláti , žiadne hádky , nikto nič nevŕta ,nikto nesplachuje čo je podozrivo podozrivé na takúto vlhkú sobotu , nikto nepočúva nahlas nejakú mizernú hudbu , výťah zostal pevne zavesený v priestore...

Dážď chlípne slintá chodníky a v celom okolí skapal pes , možno aj celý útulok...

Holé vety si obliekli pyžamá a pokojne odfukujú na hlasivkách apatických ľudí.

Rozmýšĺam nad všetkým , čo by som mal urobiť a vopred viem , že neurobím , koľko mám milovať a koľko mám nenávidieť : seba samého s bosými nohami a blížnych svojich vo vyťahaných  ponožkách.

Pokojne odkliepam na zem popol z mojej imaginárnej cigarety na imaginárny koberec.

No a čo – VEĎ JE MôJ !

Keby sa mi chcelo , tak ho vyluxujem , že by sa mu strapce ligotali !

Keby...

Niečo mi chýba . Každému chýba niečo , čo nemá . Asi to tak má byť , je to našim hnacím motorom . Spalovací motor na sny . 95 NATURAL NAHOVNO , 98 SUPER SENZIBIL. Neviem si predstaviť , aké by to bolo byť úplne kompletný ...asi degenerujúco deprimujúce.

Kto má všetko , nemá nič , ani tie prívetivé rebrá radiatora za chrbtom , čo mám momentálne ja . Tie jediné niečo robia ! Chladia a tlačia ma . Vďaka !– aspoň cítim , že cítim .

Mám chuť objať ten stuchnutý vzduch a ponoriť sa mu so zatvorenými očami do tváre.

Spýtať sa ho , či mu nevadia moje slzy na jeho chrbte a nechať sa presvedčiť , že nie , aj keď vôbec nezáleží na tom , či je to pravda.

Cigareta zhasla , kopnem radiator medzi rebrá , aby sa zobudil a idem niečo robiť...

...aspoň sa nudiť