Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePrečo?
07. 05. 2007
0
1
987
Autor
jurasik
Prečo? Prečo som sa takto rozhodol? Som azda iný ako ostatný? Kurva! Od tohto rozhodnutia závisí celý môj život. Už nič nebude ako predtým. Už nebude cesty späť a celý môj život sa úplne zmení. Rodina, priatelia, známy. Všetko budem musieť obetovať. Stojí mi to vôbec za to? Môžem si viesť pekný život tu doma, založiť si rodinu, ktorú mi musí schváliť terajšia rodina a žiť až do smrti typickým slovenským životom. Stále dookola to isté: práca, rodina, deti, lacné dovolenky, stabilný príjem a nič viac. Na to ja niesom. Ja chcem dobrodružstvo. Preto sa asi rozhodnem tak ako som to plánoval. Letenku mám v ruke a už mi nič nebráni urobiť ten krok. Premyslel som si to dúfam dobre, lebo ak nie, tak som vážne vo veľkej kaši. Keby mi tam preplo, nič by mi nevychádzalo a všetko by bolo proti mne, rodina by ma tu doma neprijala a ja by som bol vyradený zo spoločnosti. Bez rodiny, bez priateľov. Bez nikoho. Možno s Bohom. A ten by sa mi možno tiež otočil chrbtom. Ale mne to nedá. Skúsim šťastie a aj keby som mal v žiť v nejakej lacnej chatrči niekde v Novom Mexiku, bolo by mi to jedno. Splnil by som si svoj americký sen. Zarábať si na chlieb v nejakej fabrike, potom sa na to vysrať, kúpiť si nejaké auto a prejsť ním celú Ameriku. Našiel by som si priateľku, oženil by som sa s ňou, mal veľa detí a bol by som šťastný. Áno!!! Presne toto chcem a potrebujem. A keby sa mi podarilo presadiť v tom, čo najviac milujem, mojej skutočnej láske, ktorou je hudba, už nič viac by som ku šťastiu nepotreboval. Možno si myslíte, že som rojko. A vlastne, máte pravdu. Sprosté decko čo si myslí, že všetko bude podľa jeho predstáv a život si predstavuje ako film. To som v podstate ja. Zmocnilo sa ma obrovské odhodlanie. Už nič mi nestálo v ceste. Dohasil som cigaretu, posledný krát som sa pozrel na dom, v ktorom som vyrastal, zamkol som bránu a odišiel na autobusovú zastávku, odkiaľ mi mal ísť autobus priamo na letisko. Cestou som sa pozeral na všetky miesta, kde som počas detstva zažil mnoho vecí. S nostalgiou som sa s nimi lúčil a prišlo mi veľmi ľúto. Lavička, na ktorej som prvýkrát fajčil, už bola celá zarastená trávou, rieka, kde som ulovil svoju prvú rybu bola stále rovnako krásna a priezračne čistá, novinový stánok, kde som si každý pondelok kupoval noviny s prílohou pre futbalistov už dávno skrachoval. Ľudia starnú a veci sa neustále menia. Uvedomil som si to až teraz. Nostalgiu som musel na chvíľu prerušiť, pretože ku zastávke som to mal hodných sto metrov a z diaľky sa už vysokou rýchlosťou rútil autobus. Neostávalo mi nič iné, ako utekať. Pohľadmi som sa rýchlo so všetkým rozlúčil a nastúpil do autobusu. Naraz som zistil, že nástupom do tohto autobusu som ukončil svoju životnú kapitolu. Keď som sa s tým už ako tak zmieril, na zadnom sedadle som zazrel osobu, ktorú nemám veľmi v láske. Niežeby mi ten človek niečo urobil vážne, ako zavraždenie rodiny alebo niečo také morbídne, ale tento zjav ma celých šestnásť rokov otravoval. A to tými najrôznejšími spôsobmi, aké si len viete predstaviť. Určite by Vás ani nenapadlo(a každého zdravého človeka asi tiež nie) vstúpiť do domu, kde sa akurát pri Vianočnom stromčeku modlí celá rodina. Ten chlap to skutočne urobil, ale vôbec mu to neprišlo ako niečo neslušné, ba priam primitívne, narušiť Štedrý deň, keď má byť rodina pokope a nikým nerušená. Opisovanie tejto postavy, mimochodom, volá sa Eric, bolo z pohľadu autora veľmi nutné, aby si čitateľ aspoň z časti vedel predstaviť o akú bytosť vlastne ide. Takže ako som spomínal, zazrel som ho na zadnom sedadle. Stretli sme sa pohľadmi a hneď som vedel, že to nie je dobré znamenie. „Nazdar sused!“, zakričal na celý autobus a vôbec mu to nebolo trápne. Musel som sa rozhodnúť. Robiť sa, že ho nepoznám, alebo sa odzdraviť. V tej chvíli som si uvedomil niečo dôležité. Opúšťam domov, ľudia, ktorí sedia v autobuse a pozerajú na mňa, ako budem reagovať na Ericov pozdrav ma už beztak nikdy neuvidia a myslím si, že by som sa s tým chlapcom mal vážne uzmieriť, aj keď sme nikdy nemali konflikt, nikdy sme sa nehádali, no on sám vedel, že niektoré jeho výkyvy mi skutočne vadia. Tak som sa pomaly, predierajúc sa medzi všetkými tými ľuďmi dostal až na koniec autobusu. Ruky som si vybral z vrecka a nastavil Ericovi svoju pravicu. On mi ju schytil pevne ako správny chlap a strašne silno mi ju stisol a následne na to ma objal.
„Kam si sa vybral, susedko?“, odvetil strašne afektovaným hlasom „azda niekam na výlet?“ ,a ruku mi stisol ešte pevnejšie, ako keby som pred ním chcel utiecť.
„Dohodol som sa s Monikou, raz som ťa s ňou zoznamoval, keď sme ťa stretli v tom butiku na Hlavnej.“
„Ach áno už si spomínam,“ povedal to tak, ako keby vôbec nemal šajnu, o koho sa jedná. „taká čiernovláska,“ zamrmlal si, „mala neskutočne krásnu postavu.“
Samozrejme, nebola to tá Monika, s ktorou som ho zoznamoval. Tá Monika, s ktorou som ho zoznamoval, je na vozíku od svojich šiestich rokov. Má síce čierne vlasy, ale postava nie je bohvie čo(prepáčte ten čierny humor, nemyslím to tak). No a Moniku s krásnou postavou nepoznám, takže neviem odkiaľ to vytiahol.
„ Ideme spolu na taký piknik, veď to poznáš.“
„ No jasne, klasické pikniky so všetkým čo k tomu patrí,“ nadvihol nenápadne obočie „ opekanie, alkohol, možno aj sex susedko možno aj sex.“ Začal sa neskutočne rehotať, ako keby mal dvanásť rokov a sex bol pre neho niečo smiešne a zároveň neprístupné.
„ No dosť bolo srandy, dovoľ aby som Ti predstavil moju kamarátku Sáru. Sára, toto je Martin. Martin, toto je Sára, moja jediná kamarátka.“
„ Veľmi ma teší,“ odvetil som, „máš nádherné oči, určite ti to hovorí mnoho mužov.“
Ach, kurva, prečo som jej povedal takú hlúposť. Viac ma ale zarazilo, ako človek typu Eric, môže mať vôbec nejakého kamaráta, nie to ešte kamarátku a takú atraktívnu. Vôbec mi to nešlo do hlavy. Jeden veľký človek raz povedal, že za bohatým idiotom môžete hľadať krásnu ženu.
Lenže Eric nebol ani bohatý, ani úspešný a vôbec neoslňoval krásou. Vôbec mi to nešlo do hlavy, ale rozhodol som sa na to kašlať.
„ Sára tu bola na prázdninách u starej mamy a teraz odchádza domov do New Yorku. Rozhodol som sa ju odprevadiť na letisko.“
„Kurva, kurva, kurva,“ vykríkol som a vôbec som si to v tej chvíli neuvedomil. Ten idiot s ňou ide na letisko, presne tam, kam idem aj ja. A pokiaľ viem, tak z nášho malého mestečka lietadla lietajú tak raz za šesť hodín, takže viem s istotou Newtonových pohybových zákonov, že tá krásavica pôjde so mnou v lietadle. Zrazu sa mi na tvári zjavil úsmev. Bol som šťastný, že pôjdem s tou peknou ženou v lietadle, no na druhej strane som sa musel na letisko respektíve do lietadla dostať tak, aby to Eric nezistil. Nenápadne som od zlosti zovrel dlaň. Nevedel som či sa mám radovať alebo preklínať.
„Kde vystupuješ?“ opýtal sa Eric a zase nadvihol to svoje upodozrievavé obočie.
„Sakra Eric, odchádzam preč, nechci, aby som to viac rozoberal.“
Padol mi kameň zo srdca. Už som nemusel byť v napätí a celý čas toho chudáka klamať.
„Ja som to vedel.“ Zamrmlal si.
„Prosím?“, spýtal som sa ho a robil sa, že som nepočul, čo povedal. Ten chlap to skutočne zistil.
„ Lietadlo vám odchádza za pol hodinu a ten šofér si stále ide svojím zaspatým tempom.“ Tak a túto vetu som čakal. To je celý Eric. Povie nejakú vetu úplne od veci, len aby si mohol vychutnať, ako sa ho s veľkou potupou spýtam otázku, ktorú by som mu za nič na svete nepoložil.
„Ako si to vedel?“ Až mi z tej vety prišlo zle. A teraz nastane krásne vyvrcholenie Ericovho orgazmu.
„ V rukách držíš letenku, dosť blbé maskovanie na takého inteligentného človeka.“ Ako krásne si ma vychutnal. Nenápadne otočil hlavu smerom hore, aby zdôraznil ako kruto ma ponížil. V tej chvíli som zistil, prečo mi v živote málo vecí vychádza. Všetko sa snažím robiť ako najlepšie viem, no stále zlyhám na detailoch. Ale život sa predsa skladá z detailov a na nich stojí celá ľudská existencia. Čo sa dá robiť, Eric by to bol skôr či neskôr aj tak zistil. Viac ma ale trápi, že to zistil práve Eric. Keby to bol zistil niekto, s kým mám pozitívny vzťah, človek, ktorému môžem povedať všetko a ktorému môžem dôverovať, nebolo by to až také zlé. Ale Eric. Tomu chlapíkovi by som nezveril ani najmenšie tajomstvo.
V tej chvíli ma začal svrbieť nos a na Ericove zistenie som prestal myslieť. Vybral som si vreckovku, ktorú mi dala moja stará mama, keď som bol ešte dieťa. Neviem prečo, ale stále sa tej vreckovky neviem zbaviť. Skúšal som ju asi tisíc krát odhodiť, no stále sa ma zmocnila ľútosť. Tak a teraz ju stále nosím so sebou a slúži mi okrem bežných potrieb, na ktoré je vyrobená, aj ako talizman. Dosť zvláštnym spôsobom som si ju priložil k nosu, nadýchol sa a z celých pľúc vydýchol, čo v mojom nose bolo. Bolo to počuť tak hlasno, že sa vodič skoro zľakol, či sa mu nepokazil autobus. Eric sa začal smiať svojim typickým primitívnym smiechom. To som neznášal. Bol náruživý fajčiar a zuby si čistil možno raz za týždeň a aj o tom dosť pochybujem.
„Buď ticho, prosím ťa, ani nevieš, čo teraz prežívam.“
Pomaly som si vreckovku zložil a vložil ju späť do vrecka. Eric sa neprestával smiať, pričom ma stále obdaroval jeho krásnym slnečným úsmevom. Ako sa tak smial, pomaly sa snažil lapiť po dychu, pretože mi chcel niečo povedať. Konečne sa upokojil a povedal vetu, za ktorú by som ho najradšej zabil.
„Každý si je strojcom vlastného šťastia,“ odvetil a znovu sa začal smiať jeho typickým slnečným smiechom.
„Čo ty o tom môžeš vedieť,“ odvetil som ráznym hlasom, „ty si svoje šťastie už dávno posral, ja sa ho snažím znovu nájsť.“
Ach jaj, toto som mu asi nemal hovoriť. Smiech ho okamžite prešiel a vo výraze jeho tváre bolo vidieť iba agresiu a smútok. Uvedomil si, že mám pravdu. V tej chvíli mi ho bolo ľúto. Viac ma ale zranil pohľad Sáry. Tvárila sa ako anjel, ktorému práve zlomili krídla. Bola taká krásna aj napriek tomu, že som jej zranil jej kamaráta.
„Eric, nemám ti k tomu čo povedať, asi len prepáč, že sa tak správam, nemám to ľahké.“
Eric na moje slová ale nereagoval a stále sa pozeral na svoju nohu, s ktorou vykonával rôzne pohyby. Asi minútu sme tam všetci traja nečinne rozmýšľali nad našimi osudmi, až nakoniec Eric mi odpovedal na moje ospravedlnenie, na ktoré som hádam už aj zabudol.
„A ja snáď nie?“
Nereagoval som. Eric je sirota od detstva a žije so svojimi adoptívnymi rodičmi. V skutku mu nezávidím.
„Vystupujeme!“ ozvala sa zrazu Sára, ktorá za celú cestu v autobuse prehodila možno dve vety. Aspoň ukončila tú strašnú náladu, ktorá v poslednom čase panovala v autobuse.