Som sa rozhodla (že nebudem náročná)

"Poď, pôjdeme do mesta."

Len čo to vyslovil, zmizol za dverami izby. Mám desať minút na to, aby som zo seba spravila ľudskú bytosť.

Fan-tas-tic-ké! Konečne odtiaľto vypadneme!

Koľko málo niekedy stačí ku šťastiu. Oči sa mi rozžiaria ako vtedy kedysi pred pár desiatkami rokov, keď som dostala novú hračku. Nenávidím toto väzenie poskladané z bielych stien a kyslých tvárí. Ich pohľad ma vždy na privítanie ostro prepichne skrz naskrz - čo tu zase chceš???

"Dobrý deň, Brolie, idete sa prejsť? Vonku je nádherne."

Odniekiaľ sa ozval Martinov otec. Už mám prvé hlásky "dobréhodňa" na jazyku, keď v tom ďalší bodavý pohľad - snáď mu nechceš odzdraviť?!

Pre pokoj v rodine pozdrav pregĺgam  a rýchlo viažem šnúrky.

Nech už sme odtiaľto preč.

* * *

Tá cesta autobusom trvá snáď večnosť. Mesto. Ako moc ho neznášam, aké je mi vždy odporné, tak ho teraz milujem za ten kúsok poskytnutej slobody.

Konečne ľudia. Martin celý čas kráča dva kroky predo mnou. Teda skôr beží.

Asi sa za mňa hanbí. Heh. Pamätá si vôbec, že ma vzal so sebou?

"Aha, zmrzlina!"

Beriem ho za ruku a ťahám k stánku na kraji ulice.

"Orieškovo čokoládovú, prosím."

So všetkou gracióznosťou (ne)dámy sa vrhám na prvú lavičku v tieni.

"Jano teda večer príde za nami?"

"Neviem"

Môj pokus o dialóg je viacmenej už tradične jednoslovne zabitý.

"Je Ti niečo?"

"Nič."

Kúsok zmrzliny mi končí na tričku. Celá ja. Trápne ticho sa úspešne prehlbuje.

Áno, sem tam je fajn byť len tak bez slov a užívať si ten momentálny pocit blízkosti a bezpečia. Ale toto? Ja som asi vážne ešte menej normálna ako on. Soňa má pravdu, už dávno som to mala skončiť.

Padá definitívne rozhodnutie. Chcem niekoho iného. Človeka.