Besame mucho

Miláčik.

Nepúšťaj ma. Nie teraz.

Keď ma držíš pevne, cítim tvoje dlane na chrbte, tvoje prsty sa zabárajú do mojej kože. Miluješ šaty s veľkými výstrihmi vzadu. A moje vlasy, vypnuté hore.

Čiara stredom chrbta.

Zmyslená, ženská.

Hudba hrá pomaly, ako keby mala noc trvať roky. Tancujeme a ty ma vedieš, rázne a zároveň láskavo.

„Milujem váš krk, slečna,“ hovoríš a nedarí sa ti odolať.

Pokojne sa usmievam.

Vieš, že už nie som to chudé dievčatko v otrhaných nohaviciach s tričkom Nirvana, ktoré si presviedčal, že cigarety sa k dievčatám nehodia. Mám už trochu ženskejšie tvary a trochu menej čiernych tieňov na očiach.

Nie som už ani tá hipisáčka, vtedy, keď som si chcela dať urobiť dredy.

No som ešte občas tá maličká, ktorá stojí pred zrkadlom a cvičí si tanečné kroky a ty, ktorý na mňa pozeráš z druhého konca sály, sa potichu smeješ.

Vtedy sa zúrivo otočím.

„Pripadám ti vtipná?!“ spustím vyčítavo a cítim sa pri tom naozaj trápne.

„Nie.“

„Tak čo sa smeješ?!“

„Nesmejem sa. Len sa z teba teším,“ povieš. Ale tmavé oči sa ti smejú. Vysmievajú sa mi.

A ja som zrazu v tvári celkom červená, skoro ako gumička v mojich vlasoch. Potom ku mne prídeš a vážne mi vysvetľuješ všetko, čo je treba.

Ako byť vynikajúca tanečníčka.

Najlepšia.

Nie ako tancovať, ale ako rozmýšľať.

Poklopkáš si mi po spotenom čele a povieš:

„Všetko je tu. Iba tu, to si zapamätaj.“

Teraz však nie som ani tá maličká.

Dnes nado mnou nevyhráš.

Dnes sa totiž smejem ja a ty, ty vdychuješ moju vôňu a si zrazu úplne zmätený.

Z čiary na mojom chrbte.