Celý svoj život som vlastne svoju sestru nepoznala. Bola pre mňa jedným z tých čudákov, ktorí vegetujú osamotení vo svojich bytoch v centrách rôznych miest. Ľudia s civilizačnými chorobami, ľudia vzácni, ľudia osamelí. /Inak, kde je Matkin?/ Odišla z domu už veľmi dávno. Tesne po mojom narodení. A zažívala veci, v ktoré nedúfala, že kedy vôbec zažije. Doma bola ohrozená vlastnou prítomnosťou. Dezorientovaná. Tak sa musela stať anjelom.

 

"Vtom mocný kráľ zostúpil z trónu medzi svoj ľud a prisľúbil pokoru všetkému živému i neživému, viditeľnému i neviditeľnému," bránila som kráľovu česť.

"Videla si už niekedy, aby sa muž s neobmedzenou mocou na zemi dobrovoľne vzdal svojich výsad?"

"Ty si neuveriteľne sarkastický anjel."

"Dobre, ale daj i cigaretu."

 

Na to, či dáme svojim myšlienkam vizuálnu podobu som sa už nepýtala. Iba som ostala ticho sedieť a prišlo mi ľúto našich premrhaných dvadsiatich rokov.

"Mohla by si mlčať na nejakú inú tému? Sebaľútosť je nechutný prepych."

 

Po dedine sa už od svitania preháňali traktory a nákladné autá. Slnko horelo. Na záhradách sa sušilo seno, všade kúdole prachu, prezrievali jahody, uhorkám sa vraj darilo. Aspoň o tom sa každé ráno zhovárala naša babka so susedkami. Asfalt ma neuveriteľne pálil. Mám v duši čisto, v srdci jisto, v nohách měsíc mi spává...

 

"Ty nie si normálna, prečo chodíš všade bosá?" prišla ani neviem odkiaľ. Asi z neba. Alebo zostúpila zo svetovej karmy, alebo z iných pozitívnych sfér. Babka nám ukrojila kus červeného melónu a spoločne v ňom lovíme čierne rybičky. Plánujeme si hríbovú polievku.

 

"Už si rozmýšľala o tých tvojich ideálnych mužoch?"

"Neustúpim. Môj kráľ miluje svoj ľud."

"Mám pocit, že ten jeho ľud ho vôbec neuznáva ako autoritu. Ako dlho bude kráľ milovať taký národ. Ako dlho by si dokázala ľúbiť muža, ktorý ťa neľúbi?"

"Ja? Aj celý život."

 

V lese je krásne. Sedím na pníku a žujem kradnuté hrušky. Babka sa tmolí haluzami a furt si napráva okuliare. Ja sedíma čistím hríby, sestra si navôkol obzerá dévov. To jej závidím, že má kontakt so svetom a Prémiu.

 

"Keď prídeme domov, sadneme si spolu na hojdačku?

"Ale ani nemukneš. Budeš počúvať staršieho," nakazujem.

"Dobre, ale daj mi cigaretu."

 

O čom sa nedá hovoriť, o tom sa musí mlčať. Tak sme sa hojda-hojda potichu. Ja a moja sestra.