Tajomstvo 2.

Sedela som v triede. Spolužiaci pomaly prichádzali. Všetci boli bezstarostný. Skoro ako posledný prišiel Filip. Nechcela som sa naňho pozerať ale musela som. Mal krásne oči, ktoré sa pozerali na mňa. Povedal „Dobre ráno, ahoj“

Ja som v sebe nemala dosť sily mu odpovedať, jediné na čo som sa zmohla, bol chabý úsmev. Nemohla som viac, musela som sa zmieriť, že s nim už neprežijem to, po čom som snívala.

Prešiel ďalší týždeň a ja som čím ďalej tým viac čakala na smrť, bála som sa žiť, lebo som vedela, že príde koniec.

Rodičia ma zbavili všetkých domácich povinností., chceli so mnou prežiť všetok môj posledný čas... Ja som sa pred nimi pretvarovala,dodávala som im síl, vravela som:“ všetko bude dobré“ . No sama som tomu neverila, neverila som šťastnému koncu. Vedela som, že jedine čo ma určite čaká je smrť.

Na chemoterapie som nechodila, nechcela som tak stratiť z času ktorý som mohla stráviť inak.  

Bol jún, koniec roka sa blížil. Z triedou sme mali ísť na chatu. Pred tým som sa tam strašne tešila, verila som, že sa tam stane niečo zaujímavé... Teraz som tam uz nechcela ísť, no rodičia ma presvedčili. Odviezli ma pred školu k autobusu, ja som im zakývala na rozlúčku a nastúpila do autobusu.