Tajomstvo 3.

V autobuse ma už čakala Peťa. Peťa bola moja spolužiačka. Už veľa krát sa ma pýtala že čo sa so mnou stalo, že som sa zmenila. Nepovedala som jej to a ani nikomu inému.

Bála som sa, že so mnou budú zaobchádzať ako s kryštálovou ružou, ktorá sa môže aj pri nepatrnom pohybe rozbiť.  A tak som mučila v sebe ten pocit, plný prázdnoty a strachu. Boli sme na mieste, cesta ubehla veľmi rýchlo. Hneď prvý večer sme mali diskotéku.

Všetci sa zabávali. Boli pripití. Ale ja nie, nemalo to pre mňa zmysel. Tíško som sedela na kraji a pozerala okolo. Vtedy prišiel ku mne Martin. Povedal mi „chcem ťa“ ja som ho odmietla, no on to nechcel prijať, chytil ma za ruku, tak silno, že sa mi s ňou nedalo pohnúť.

Vyviedol ma von. Ja som sa zmohla len na jedine slovíčko „nie“. No nikto ma nepočul. Martin ma ťahal stále ďalej a ďalej od chaty. Zastal až keď sme prišli na lúku pri lese. Hodil ma na zem. Začal sa vyzliekať. Pozerala som naňho s očami plnými strachu.

Potom si kľakol ku mne. Začal mi rozopínať bundu. Vzpierala som sa, plakala, no nemala som dosť síl ubrániť sa mu....