Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seJazdec the end
07. 06. 2007
4
12
2138
Autor
rudko
Stála som na poľnej ceste. Možno hodinu, deň, možno stále.... Už som aj zabudla prečo. Asi zo zvyku, ktorý nám zabraňuje robiť veci inak. Uberá nás o uvedomenie si vlastného existovania. Malátne neuvedomovanie si farieb narážajúcich na tyčinky a čapíky. Znechutene, s kruhami pod očami, prichystaná na posun o ďalších tisíc krokov, teda nie že by sa mi chcelo...
Niečo sa blíži.
Auto.
Modrozelený favorit.
Spomaľuje. Prečo to robí? Zablúdil?
Uff... Prešiel len okolo.
Nie! Cúva späť. Čo urobím? Ujdem? Nie. Zostanem stáť.
Zastavil predo mnou.
Niektoré situácie musia nastať, je to vyžadované. Neviem kým a kde prečo... Ucítite to ako náhle zhustenie ovzdušia v okolí, desať sekúnd pred uskutočnením. Len vtedy ste schopný vytrhnúť sa z prežívania, do chvíľkového žitia. A tak aj ja stojac pred autom, zrazu ponorená tridsať metrov pod vodu, otváram dvere a nastupujem.
Sedím.
Pozerám pred seba. Predpokladám rovnakú činnosť u chlapíka vedľa.
Ttaak... Dobrý deň slečna. Kamže cestujete?
Som ticho.
Viete, nie že by ma do toho niečo bolo, ale práve ste nastúpili do môjho auta a teda predpokladám, že toto rozhodnutie malo nejaký dôvod. Hmm... A ak aj nemalo a vy nikam necestujete... aspoň by sme sa mohli porozprávať. Čo vy na to?
Som ticho.
Som ticho.
Viete, myslím že tu práve nie som. Ešte chvíľu budem na poľnej ceste.
Dobre, nuž keď sa presuniete sem, skúste nejaké znamenie, stačí aj celkom drobné, napríklad pohodenie vlasmi. Prídeme na to spoločne.
Zelenomodrý favorit si kliesnil cestu naprieč lesom. Zamračené.... O čas neskôr, spustil sa lejak. Akože pršalo, cez okno, do auta.
Namotávala som vlasy okolo prsta do špirálok, ktoré sa jemne rozpletali pri vypustení a odvievalo ich preč. Teraz pozorujem dážď.
Ooo... tak predsa. Ako začneme? Teda cestujete?
Teraz už áno, na čas.
Ja som to vedel! Kam ideme? Viete, na večeru by som chcel byť doma.
Prestala som sa hrať s vlasmi a pomaly otáčala hlavu, aby som sa pozrela, kto ma vezie. Trochu ním trhlo, neviem prečo. Hmm... Je teplo, nemá tričko. Ale nie! On nemá ani nohavice. Určite nejaký hnusný úchyl.
Už aj zastav, kričím.
Zastavil.
Otvorila som dvere a vybehla rovno do lesa.
Bežím lesom. Neviem prečo. Možno hodinu, deň, stále...
________________________________________________________
Zaparkoval pred panelákom, v ktorom býval. Vhupol do deky, na vedľajšom sedadle. Cupital do pivnice. Vo vchode stretol staršiu pani, pozdravil. Nejako čudne naňho zazerala. Potkol sa, čo zapríčinila hrudka siričitanu sodného hodená na zemi, deka sa zošmykla. Saršia pani sa prežehnala. Ušla. V pivnici sa prezliekol. Privolal výťah. Vošiel do bytu.
Mami, ocko sa vrátil. Pribehli decká.
Tak ako bolo dnes?
Vieš, bol som na pohovore v jednej firme, že sa mi ozvú ešte. Ale snažil som sa zpôsobiť ako len šlo.
Dobre zlatko...
KONIEC
( Podváza ho žena?)
Niečo sa blíži.
Auto.
Modrozelený favorit.
Spomaľuje. Prečo to robí? Zablúdil?
Uff... Prešiel len okolo.
Nie! Cúva späť. Čo urobím? Ujdem? Nie. Zostanem stáť.
Zastavil predo mnou.
Niektoré situácie musia nastať, je to vyžadované. Neviem kým a kde prečo... Ucítite to ako náhle zhustenie ovzdušia v okolí, desať sekúnd pred uskutočnením. Len vtedy ste schopný vytrhnúť sa z prežívania, do chvíľkového žitia. A tak aj ja stojac pred autom, zrazu ponorená tridsať metrov pod vodu, otváram dvere a nastupujem.
Sedím.
Pozerám pred seba. Predpokladám rovnakú činnosť u chlapíka vedľa.
Ttaak... Dobrý deň slečna. Kamže cestujete?
Som ticho.
Viete, nie že by ma do toho niečo bolo, ale práve ste nastúpili do môjho auta a teda predpokladám, že toto rozhodnutie malo nejaký dôvod. Hmm... A ak aj nemalo a vy nikam necestujete... aspoň by sme sa mohli porozprávať. Čo vy na to?
Som ticho.
Som ticho.
Viete, myslím že tu práve nie som. Ešte chvíľu budem na poľnej ceste.
Dobre, nuž keď sa presuniete sem, skúste nejaké znamenie, stačí aj celkom drobné, napríklad pohodenie vlasmi. Prídeme na to spoločne.
Zelenomodrý favorit si kliesnil cestu naprieč lesom. Zamračené.... O čas neskôr, spustil sa lejak. Akože pršalo, cez okno, do auta.
Namotávala som vlasy okolo prsta do špirálok, ktoré sa jemne rozpletali pri vypustení a odvievalo ich preč. Teraz pozorujem dážď.
Ooo... tak predsa. Ako začneme? Teda cestujete?
Teraz už áno, na čas.
Ja som to vedel! Kam ideme? Viete, na večeru by som chcel byť doma.
Prestala som sa hrať s vlasmi a pomaly otáčala hlavu, aby som sa pozrela, kto ma vezie. Trochu ním trhlo, neviem prečo. Hmm... Je teplo, nemá tričko. Ale nie! On nemá ani nohavice. Určite nejaký hnusný úchyl.
Už aj zastav, kričím.
Zastavil.
Otvorila som dvere a vybehla rovno do lesa.
Bežím lesom. Neviem prečo. Možno hodinu, deň, stále...
________________________________________________________
Zaparkoval pred panelákom, v ktorom býval. Vhupol do deky, na vedľajšom sedadle. Cupital do pivnice. Vo vchode stretol staršiu pani, pozdravil. Nejako čudne naňho zazerala. Potkol sa, čo zapríčinila hrudka siričitanu sodného hodená na zemi, deka sa zošmykla. Saršia pani sa prežehnala. Ušla. V pivnici sa prezliekol. Privolal výťah. Vošiel do bytu.
Mami, ocko sa vrátil. Pribehli decká.
Tak ako bolo dnes?
Vieš, bol som na pohovore v jednej firme, že sa mi ozvú ešte. Ale snažil som sa zpôsobiť ako len šlo.
Dobre zlatko...
KONIEC
( Podváza ho žena?)
12 názorů
nepotrebujem
07. 06. 2007
vsetko je mozne... ja tam pointu mam... a absurdita tam neni... co ja viem, teda...